Film & TV Film 1960-1969 Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Film: Telesná stráž

V samurajských eposoch je medzi širokou verejnosťou i kritickou obcou nepísaným kráľom japonskej kinematografie Akira Kurosawa a medzi hercami panuje oproti ostatným jeho dvorný filmový spoločník Toširó Mifune. Samozrejme, je to na obsiahlejšiu polemiku, ale nemožno im zazlievať, že dokázali byť počas svojho generačného obdobia nesmierne vynaliezaví a japonskú dušu ultimátne prevtelili v ich tradičnú expresívnosť, ktorou po Rašómonovi (1950) dobyli svet. A výstižne ňou ohýbali na miestach, ktoré boli pre západného diváka tabu. Tú, ktorá im vynášala čaro nimi prerozprávaných legiend nad pomyselnú štylizovanú úroveň v niečo mystické a ojedinelé (v týchto končinách). Doterné a krásne skomponované v symbióze prvkov a vlastností, ktoré tvoria ich východný feudálny svet. Príbeh lenivého bojovníka Sandžura je fascinujúci z mnohých dôvodov. Prichádzal na znestvorenú zem hádok dvoch táborov, ktorým má robiť osobnú ochranu. Po roku 1860, kedy končí dynastia Tokugawu je krajina znepriatelená a hľadá stratenú identitu. Najíma si ho Ronin – vplyvný vodca odboja, ale Sandžuro je napriek možno nie zrovna najvybavenejším diplomatickým schopnostiam porúčateľom mieru a jednoty, hoci sa správa ako tvrďák a ten, čo pohŕda takejto forme vidieckeho usporiadania. Kódexom samuraja a vybavenosťou súboja na hrane (aj voči presile) je však temer neporaziteľný. O tom sa presvedčia všetky pomyselné skupinky.

 

Film v japonskom preklade Yōjinbō (Telesný strážca resp. Telesná stráž) z roku 1961 režisér Kurosawa vedie spôsobom oboznámenia s pomermi a v časoch najvyššieho stupňa vojny gangov. Sandžuro nezniesol dobiedzavé rečičky o neustálom presviedčaní pripojiť sa ako Ronin k skupine a zaraz proti ďalšej a pre neho opätovne neznámej. On však poštval tábory proti sebe. Ich súperom ponúkol falošnú pomoc, ale pri prvom konflikte ich len nezaujato pozoroval. Tento medzný bod je najvýstižnejšou premisou filmu, najabsurdnejšie v ňom zúčastnení vyzerajú navyše aj ako totálni idioti. Napokon však Sandžuro sám ledva uviazol a po zvyšný priebeh deja bol v nemilosti výtržníkov.

Film distribuovalo štúdio Tóhó, ktoré stále dúfalo v to, že džidaigeki má čo ponúknuť a diváci sa po zlatých 50-tych rokoch z nich ešte neunavili. Kamera Kazua Mijagawu už ale upustila z umeleckosti zákutia panoramatických šotov a viac ich apropo usúvzťažnil vo väčšiu viditeľnosť a civilnosť. Sergio Leone s Clintom Eastwoodom na ňom založili výstavbu rozbiehajúceho spaghetti westernu, akurát miesto meča a šablí použili zbrane a klobúky vystihujúce divoký západ (hoci aj kvôli financiám a menšej prestíži boli donútení ho točiť v Európe). Opozitne koncipovali i vizuálnu stránku a viac dbali na hudbu. Skrátka, podarilo sa im revizionizmus priniesť do niekdajšieho tabu žánru, ale s tým, že Kurosawovo umenie nemohli nijako ohroziť.

Napriek tomu, že z neho vyžaruje chlad a istý stupeň nadhľadu, dáva poučenie. „Tak ako zbabelo žil, tak zbabelo zomrel.“ Poučenie do života dobrým a ctižiadostivým a dáva na zrak morálny údel chamtivým. Ako kedysi v antických tragédiách, hoci rozklad tela dobrého bol dokonaný, vo vnútri bol čistý a plný nedožitého elánu. Sandžuro ale nie je ani zďaleka zidealizovane ľudský, len kladný, je prosto svojský. A svojsky sa vysporadúva s ostatnými.  Ak by bol dobrý, ako som uvádzal o pár riadkov vyššie, zrejme by sa mu stalo osudným to isté, ako obetiam, ktoré za svoju dobráckosť skazonosne pykali. A ich legendy by neostali vypočuté tak, ako tá jeho. O nepodmienenom „Osobnom strážcovi“, ktorý dáva dohľad a žiari nad mozgovou kapacitou nevyrovnaných nasledovať niektoré jeho slová. A krv použiť len v nevyhnutných prípadoch, inak sa všetci medzi sebou vyštvú. Aj tí, čo čiastočne upadli do náladovej psychózy.

Vo filme sa objavil Tacuja Nakadai ako Unosuke, scenár bol pod patronátom Kikušimu, hudobnú zložku v bojovom duchu Masaru Satóa a akčnú schému a väčšinu ostatných dovedností (a aj pri spomínanom scenári) si ustrážil samotný Akira Kurosawa. Obmedzil prílev krvi a zostrihoval dynamickejšie sekvencie v detailoch, alebo v priľahlých krížových uhloch. Vzrastajúca mobilita v charizmatickom moduse postáv naberá aj stop motions medzi zábermi tvárí a odďaľujúcej chôdzi, kedy Kurosawa vystihol vždy ten správny moment a patričnú vzdialenosť framingu. Aj okolitý smog nie je teritoriálnou náhodou počas snímajúcich scénach v ateliéroch. Pohral sa so všetkým a neunúva k lacnému  dejovému výkladu. Aj preto bol takým jedinečným tvorcom.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.