Ján Kollár - Slávy dcera

Národovectvo pookriava v rôznych substanciách a z pohľadu histórie často možno na prvý pohľad nepochopiteľne. Ktovie, akú úlohu by zohrával klasicista Ján Kollár dnes, a ktorý vo svojej dobe reagoval na spoločenské podnety ohrozenia kultúrnej svojbytnosti Slovanov svojsky. Bernolákovo zavedenie spisovného jazyka vychádzajúceho zo západoslovenského nárečia a prekladajúceho liturgické spisy a knihy nevzali za svoje všetky elity spoločenského života. Vrátane Kollára.

Treba brať históriu ako prameň jednoliatych smerov a prúdov, ktoré sa snažili o podobný rezultát, avšak diverzifikačné nástrahy všehodruhu ich jednotu delili v číro číru rozpoltenosť ideových postojov. Klasicizmus ako literárny smer vo svojom „zlatom veku“ prekvital na území terajšieho Slovenska niekedy medzi rokmi 1815-1835 a z toho svetového vyselektoval určité charakteristické znaky, ktoré v dielach štylisticky uplatňoval. Staval rozum pred citom a vychádzal svojim spôsobom zo starovekých antických prameňov.

Kollár sa snaží byť aj v láske a citoch spravodlivý. V diele Slávy dcera neuprednostňuje ani Mínu (zrejme „predstavujúca“ v reáliách F. Schmidtovú), ani vlasť, ale obe miluje naraz a narovnako. Vzhľadom k situácii však tento postoj „krváca“ pre jedno i druhé a snaží sa nájsť vo svojich činoch a vo svojom úsilí kompromisný údel. Jeho proporčnú hĺbku pre našinskú poéziu dokumentuje štruktúrna zložitosť a komplexnosť, pomocou ktorej sa snaží docieliť úprimnej katarzii. Začiatok 19.storočia sa nevyvíjal revolučne ani mravne dáko svetoborne, spodný ľud brázdil spodnosťou všedných rozkazov a povelov. Ak by sa pokúsil tú skutočnú racionalitu prevteliť vo vyhodnocovanie situácií pre a proti, ktoré ho trýznia a obklopujú, šľachta by ho v momente morálne a protiprávne „oskalpovala“ pod holučičkú zem.

Ján Kollár

Ján Kollár vo svojej obsiahlej básnickej skladbe Slávy Dcera konkluzívne predniesol vlastný rukopis uchopenia klasicistického učenia a vyjadril v ňom myšlienky hodnotových cností, ku ktorým prejavoval lásku. Tá sa priamoúmerne delila medzi jeho dievčinu a láske k vlasti a obe tieto emócie spôsobom reči vyjadrujú prechod klasicizmu k preromantizmu, kde sa vnemové archetypy prenášali na zreteľ nerozvážnej obety a paradoxne k absencii racionálneho pragmatizmu. Prúdy romantizmu tak začínali prenikať i do reálneho života.

Ukážka

Ukážka z Předzpěvu – 1.Spev (dielo pozostávajúce z celkovo 615 sonetov – 4+4+3+3)

„Miluješ-li vlast svou více, či-li Mínu?“.

Potom prichádza druhý duch s naťaženým lukom (luk – symbol lásky), ktorý prichádza odtiaľ, kde Kollár spoznal Mínu, čiže od brehov Sály. A tiež kladie Kollárovi otázku:

„Miluješ-li vlast svou více, či-li Mínu?“

Nastala polnoc. Kollár váha nad odpoveďou a potom prichádza rozhodnutie:

Mlčím, váhám: rázem rukou v ňádra sáhnu,
serdce vyrvu, na dvé rozlomím:
„Na“, řku, „jednu vlasti pulku, druhou Míně.“

V závere spevu sa básnik lúči s Mínou a sľubuje jej vernosť a oddanosť. Bez fyzickej prítomnosti.

Pozn.autora: Kollár neuznával Bernolákovu kodifikáciu a neustále sa držal proklamácie a zaužívanosti biblickej češtiny. Všeslovanská vzájomnosť pre neho znamenala jedinú istú spásu voči dobiedzavým susedom, ktorých výbojnú politiku otvorene kritizoval. Z toho možno pramení jeho držanie sa „menšej slobody“ pre prípadné evolučné vývojové tendencie slovenského národa pre slobodu pevnú, jednoliatu a istú. I tak má jeho dielo skvelý prínos v rámci obohatenia lexikálnej a kultúrnej identity a slovanského povedomia. Mínu (ktorú v básni tak nazval) ponechal v Nemecku a sľubujúc jej vernosť odchádza bojovať za práva českého a slovenského ľudu. Slávy dcera je náročné štylizované dielo, ktoré zveľaďuje inteligenčný rozmach i rozjímavé túžby citovej prikutosti.

Forma

Slávy Dcera je útlo previazané so symbolizmom. Dubisko extrahuje ruského obra, jediný územne tvoriaci samostatný štát a vzývajúc inšpiráciu pre ďalších Slovanov o ľudové prepojenie, verí v jeho neochvejnosť. Figúry vyjadrujú odtienivosť literárnej opisnosti a zvýrazňujú celkovú účinnosť: „Horší nežli divé války, hromy, ohně divější.“, t.j. varuje pred možným katastrofickým vyvrcholením neúnavného boja za osobné práva slobody a mieru. Emócie v básni sú často v disparátnom konflikte.

K racionalite sa však vracia najmä preto, lebo ľudia sú pasívni a bez kompromisov neustanú ani o to málo, čo vlastnia. Dielo preto umelecky variuje trópami, epitetonom, paralelizmom či klimaxom a dospeje k ráznej úvahe, kde aj docieľuje pochopiteľné vývojové autorové stanoviská. Žalospev nadobúda epický rozsah a tieto rádoby nezlučiteľné subžánre sa miestami vzácne prelievajú.