Podomnou je zhruba jedenásť metrov priepasti, srdce mi divoko búcha, a moje nohy sú na okraji útesu vodopádov Kapena pripravené skočiť. Niet cesty späť. Ešte dnes sa mi točí hlava a v bruchu mám orchester motýlov, keď si spomeniem na ten deň. Môj prvý deň na Havaji. Ono to inak vyzerá na Go-Pro videu na youtube, ako keď tam človek fyzicky stojí a naliehavosť skoku je neúprosná. Stojím tu, musím skočiť. Všetci skáču. Gabi to už má za sebou. Pozrel si, či to prvého človeka, čo skákal nezabilo a chôdzou to dotiahol až na kraj a nebolo ho. Dole sa smial a kričal: „Je to super Sofi, poď! Skoč!“ Každý vie, aké násilné sú reči tohoto typu. Nie som pripravená! Okolo mňa ľudia začínajú skákať. Čím dlhšie čakám, tým menej sa mi chce skočiť. Zhrozená vlastným rozhodnutím ako zhypnotizovaná stojím pri okraji a pozerám dole. Chce sa mi vracať a moje kolená sú akoby zo želatiny. Možno keď sa mi podlomia, jednoducho tam spadnem a nebudem musieť skočiť. Nejaká vikingská valkýra s dlhými červenými vlasmi sa len pomalým tempom prešla až na zraz skaly a pokračovala v chôdzi až kým nevykročila do prázdna. Už sme len videli jej dlhé vlasy ako vejú smerom do hora a ona sa kĺzala po vzduchu voľným pádom až do vody. Hlava sa mi točila. Mala som na sebe len béžovú podprsenku a Calvin Kleinky, lebo plavky som si zabudla. Zdola to vyzeralo, že som hore bez a to samozrejme potešilo chalanov zo San Francisca, ktorí tu boli na backpacking tripe. My európanky máme totiž reputáciu slobodomyseľných krásnych divokých bytostí, a preto niečo ako skok hore bez z jedenástich metrov je niečo, čo prakticky vykonávame často a bez okolkov. Takýto skok si dávam na raňajky len čo je pravda. „Go! Jump! You can do it! Come on!“, povzbudzujú ma chalani zdola. Hmmm… Zacharyho kamarát, ktorý okrem marihuany, surfu a adrenalínu obľubuje aj meditáciu a levitovanie povedal- okej, chceš škočiť spoločne? Dala som sa nahovoriť. Keď zomriem, aspoň nezomriem sama. Chytil ma za ruku, napočítal tri, dva, jeden….“Nie, nie, nie, nie, nie, nie, nie…!“, odstúpim a on sa smeje. Áno cítil som , že ešte niesi pripravená. „Okej, poďme, môžeme. Som pripravená…“
Tri, dva, jeden…
Skok zvrchu vyzeral omnoho horšie ako zdola a čím dlhšie premýšľaš, tým menšia je pravdepodobnosť, že skočíš.
V momente, ako som skočila, som to aj oľutovala. Padám asi tri sekundy-aj to je veľa. Dve a pol? Ruky ako faraón, pustím kamoša a padám. Prerazím hladinu jazera a voda ma okamžite spomalí. Rýchlo kopem nohami, a plávem na povrch. Nebola som ani meter pod hladinou. Nadýchla som sa, zhlboka, a začala som sa nekontrolovateľne smiať. Ten smiech človeka, ktorý rátal so smrťou a prežil, smiech od radosti zo života, z odvahy, z prekonania samého seba. Mahalo.
