Kultúra & umenie Výtvarné umenie

Žofia Dubová a jej Čakanie na diaľku

Pavel Chodúr

Čo vás priviedlo k maľbe? A čím je pre vás toto umelecké vyjadrenie také osobité?

Maľovala som od útleho detstva. Bol to pre mňa úplne prirodzený spôsob vyjadrenia a vlastne aj zábavy. Tým bol môj vzťah k maľbe budovaný akosi prirodzene. Nemám žiaden zlomový zážitok alebo moment, ktorý by rozhodol v jej prospech. Skôr si neviem predstaviť, alebo lepšie povedané, nechcela by som robiť nič iné. Síce ma zaujíma mnoho vecí, ale maľba je jednoznačne v centre tohto záujmu. A čo sa týka jej osobitosti… rada pracujem rukami rovnako ako hlavou. Ale je v tom ešte čosi viac. Má pre mňa len ťažko pomenovateľné čaro. Obraz je väčšinou nehybný, čím ponúka nevšedný priestor k úvahám. To si na ňom veľmi cením.

Myslíte si, že na Slovensku je maľba témou k umeleckému diskurzu? Z môjho pohľadu sa o maľbe dozvedáme len sporadicky, ako keby záujem o tento umelecký druh ustupoval a stával sa skôr záležitosťou určitej skupiny ľudí, než všeobecným pojmom k diskusií.

Toto je otázka skôr pre teoretika, ako pre mňa. Neviem, či mám dostatok informácii nato, aby som mohla objektívne hodnotiť či kritizovať naše pomery. Ale môžem skúsiť svoj osobný ( a teda subjektívny) názor… Neviem, či môže ustupovať niečo, čo tu ani nikdy poriadne nebolo. Maľba, alebo celkovo umenie u nás bolo a asi aj bude do značnej miery elitárske. No nie je to jeho chyba. Toto je omnoho komplexnejší problém, ktorý odzrkadľuje najmä systém nášho vzdelávania. Vizuálne umenie je tiež jazyk, a ak ho chceme vedieť čítať, musíme poznať jednotlivé písmená. Nemôžeme viniť niekoho, že mu nerozumie, ak mu nikdy nikto nevysvetlil, ako vôbec k umeniu pristupovať. Veľmi často sa stretávam s tým, že ľudia nevedia moje (či iné) obrazy uchopiť. Nie je to len predstavivosť, ktorá tu absentuje, ale aj schopnosť vnímať, uvedomiť si a následne aplikovať získanú informáciu spôsobom, ktorý vyžaduje vlastný názor. Samozrejme, ten nemusí byť vždy pozitívny, ale umenie je viac o rozmýšľaní ako o súhlase, a to je na ňom také vzácne. A potom, keď už o tom hovoríme, nemôžem nespomenúť hodnoty, ktoré s tým celým veľmi súvisia. Obávam sa, že rebríček hodnôt, ktoré spoločnosť – či už naša alebo iná – momentálne vytvára, je do značnej miery obrátený či pomýlený.

Foto: Dominika Behúlová, www.srdcovky.sk

Čo sú vaše inšpirácie a v čom vidíte ako umelec svoju silu?

Túto otázku dostávam tak často, že sa mi postupne darí značne redukovať odpoveď ☺. Momentálne sme na dvoch vetách: Voľnosť v kontexte otvorenej krajiny a súvislosti, ktoré z toho vyplývajú. A samozrejme maľba a materiál tu majú svoj dôležitý podiel.

V roku 2016 ste mali výstavu Hra:na, ktorá sa stretla s veľmi pozitívnym ohlasom. Teraz ste otvárali ďalšiu výstavu s názvom Čakanie na diaľku. Ako by ste porovnali vývoj obrazov medzi týmito dvomi výstavami? Sú stále pre vás dominantou hrana, horizont a krajina?

Myslíte výstavu Aspect/Prospect v trnavskej Synagóge? Témy, ktorými sa zaoberám, sa za ten rok veľmi nezmenili. Teda, ak sa bavíme o tom nosnom. Samozrejme prevedenie, či rôzne pod-problémy a kategórie, v preklade typológia krajiny, či technológia môžu byť odlišné. Čakanie na diaľku je zastúpenými médiami bohatšie, ale zase na druhú stranu ide o úplne iný výstavný priestor, čo je nie úplne zanedbateľná skutočnosť. Nie je tak veľkolepá ako tá minuloročná, no stále ide o moju tvorbu a jej posun a ja úprimne dúfam, že aj v tejto forme diváka obohatí.

Foto: Dominika Behúlová, www.srdcovky.sk

Čakanie na diaľku sa mohlo uskutočniť aj vďaka výhre v súťaži Maľba – Cena Nadácie VÚB. Prečo ste sa do súťaže prihlásili? Čakali ste, že zvíťazíte? V čom Vám táto výhra pomohla?

Ak sa rozhodnem súťažiť, tak s cieľom vyhrať. Teda aspoň, tak som to vždy vnímala v športe a stopové prvky z tohto prístupu vo mne určite ostali. Avšak v prípade maľby sa snažím pristupovať k podobným situáciám s omnoho väčšou pokorou, keďže pravda tu nemusí byť len jedna a jednoznačná. Tým určite nechcem spochybňovať rozhodnutia odborníkov. Len si uvedomujem,  že merítka tu nie sú také exaktné, a preto to do istej miery môže byť aj pokúšaním šťasteny. A výhra mi samozrejme pomohla v rozvoji. Aspoň nejakú dobu som sa nemusela trápiť s každodennými starosťami a výdavkami, a mohla sa úplne sústrediť na tvorbu, ktorej výsledky sú prezentované na aktuálnej výstave.

Často som sa stretol s tvrdením, že vysoké umelecké školy nedávajú svojim študentom až toľko priestoru na sebavyjadrenie, pretože si často ( na takom malom poli, ako je Slovensko) tvoria konkurenciu. Vy ste ale získali Cenu rektora VŠVU, vystavovali ste množstvo svojich diel v zahraničí a ste dokonca víťazkou Ceny Slovenskej výtvarnej únie. Čo vám dala škola? Čo bola najdôležitejšia lekcia, ktorú ste sa počas svojho štúdia naučili?

Asi to nemusí byť pravidlom, ale v mojom prípade má VŠVU dosť veľký podiel na tom, kde teraz som. Myslím tým najmä pedagógov, s ktorými som mala možnosť pracovať. Naučili ma naozaj mnohé. Musím povedať, že v tomto smere som mala asi celý život šťastie. Šťastie a vôľu sústrediť sa na to dôležité. Počas všetkých svojich štúdií som stretla naozaj iba zopár pedagógov, ktorí sa minuli svojmu povolaniu. No ešte o to viac vidím a cením si kvalitu tých, ktorí mi pomohli v mojom formovaní.

Foto: Dominika Behúlová, www.srdcovky.sk

Ako by ste vnímali prístup ľudí k výtvarnému umeniu v zahraničí a u nás doma? Sú tam nejaké rozdiely?

Asi rovnaké, ako aj v iných oblastiach či prístupoch. Umenie je priamo napojené na kultúru, ak sa tá odlišuje, odlišuje sa aj umenie. A čo sa týka prístupu, myslím, že záujem rovnako ako aj nezáujem sa dá nájsť všade. Možno sa líši pomer medzi nimi, no to viem posúdiť len na konkrétnych prípadoch, na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase. Čo sa naozaj ťažko generalizuje.

Prečo ste svoju výstavu nazvali Čakanie na diaľku?

Lebo je to názov, ktorý vystihuje podstatu tejto výstavy. Obávam sa, že kto chce vedieť viac, musí sa tam ísť osobne pozrieť. ☺

Čakanie na diaľku sa uskutočnilo ako vernisáž 14.6.2018 v DOT. Contemporary Art Gallery a výstava trvá až do 15.07.2018. Aké sú vaše pocity z vernisáže? Splnilo to očakávania?

Jeden z mojich textov, ktorý je súčasťou výstavy začína vetou: „Človek často prichádza s očakávaniami. Aj mne sa to občas stáva.“ Očakávanie často prináša sklamanie, preto sa mu snažím vyhýbať. A napriek tomu, že som bola ja hlavným aktérom vernisáže, stále si myslím, že v podstate je viac pre ľudí. Moja časť roboty je hotová, teraz sú na ťahu diváci. Je to spätná väzba, ktorá je pre mňa dôležitá. Nie je to výstava, ktorá sa dá ľahko prebehnúť, pokiaľ to s ňou človek myslí vážne. Ale to je bežné, aspoň by malo byť. Vyžaduje čas a pozornosť, a to nie sú veci, ktoré je každý ochotný vložiť do hry. Aj preto si naozaj cením každý relevantný názor.

Aké sú vaše ďalšie projekty do budúcnosti? Na čo sa môžeme tešiť?

Toto je jedna z tém, ktorú si nechávam pre seba. Nechajte sa prekvapiť ☺.

A čo by ste odkázali výtvarníkom, ktorí chcú zanechať svoju stopu? Aká je taká univerzálna rada, ktorou sa možno riadite aj vy a pomáha Vám v ťažkých chvíľach?

Neverím v univerzálne rady ani riešenia. Takže k tomu by som povedala len toľko, že robote sa nevyhýbam.

Foto: Dominika Behúlová, www.srdcovky.sk

 

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.