Komiks Kultúra & umenie Literatúra

Žena ako hrdina v komiksoch Alana Moorea

Pavel Chodúr

Zrovnoprávnenie žien je jednou z dôležitých tém v našej spoločnosti. Rovnako môžeme hovoriť aj o homosexualite, o tom, ako sme ju vnímali kedysi a ako ju vnímame dnes. Obidva z týchto problémov sa postupne vyvíjali a menili, a ani dnes sa tieto témy nezaobídu bez problémov. Homosexuálny styk bol v niektorých krajinách prísne zakázaný a považoval sa za trestný čin. V Česko-Slovensku bol legálny až v roku 1962, ale napríklad vo Veľkej Británii až v 1967, v Škótsku až v 1982. V Indii je stále zakázaný.

Rovnako sa to týka aj žien. Nový Zéland mal volebné právo pre ženy už 1893, ale Česko-Slovensko až v roku 1919. Maďarsko dokonca až koncom 60. rokov 20. storočia (1958).

Aj napriek tomu, že sa jedná o témy, ktoré sa stále riešia, môžeme sa v súčasnosti pozrieť na umelecké diela, ktoré postavenie žien a zároveň aj tému homosexuality otvorene prezentujú.


K homosexuálnej téme sa dostanem len okrajovo. Mojim hlavným zámerom sú ženské hrdinky, ktoré nahradzujú schopnosťami a intelektom mužov, a na ktorých je postavený nejeden kultový naratív.

Ženské hrdinky, ak nepočítame červenú knižnicu, sa začali výraznejšie objavovať s nástupom filmu Votrelec (1979). Tam môžeme hovoriť o ženskej hrdinke, ktorá uspeje v situácii, kde mužský element zlyhal a čo je dôležitejšie, hlavná predstaviteľka Dr. Ripleyovej (Weaver) to dotiahla na ďalšie tri pokračovania.

Je to samozrejme len jeden z filmov a keby som sa mal venovať aspoň tým najdôležitejším, tak by to bolo na niekoľko desiatok strán. Preto, po tomto trochu dlhom úvode prejdem k mojej téme a to sú ženské hrdinky v komiksoch Alana Moorea.

Ženské hrdinky v komiksoch majú dlhšiu tradíciu než vo filmoch. Wonder Woman prišla do DC vesmíru v 1941, Black Widow do Marvelu v 1964, Smrť do Vertiga v 1989 a prostitútky zo Sin City zase v 1991. Podobne ako vo filmoch aj tu môžeme hovoriť o množstve ikonických postáv, ktoré sa postupne dostávajú aj na plátna kín. Čo robí ale hrdinky Mooreových komiksov také zaujímavé?

2

Moore vždy so ženskými hrdinkami koketoval. V jeho príbehoch o Swamp Thing, Watchmenoch alebo v utopickom románe V for Vendetta hrali vždy dôležitú úlohu. Mnohokrát posúvali zápletku, alebo boli pre príbeh kľúčové. Aj napriek počiatočnej pasivite sa vždy na konci preukázali ako aktívne a rovnocenné s mužským hrdinom. Ale až v roku 1991 začal naplno stierať hranice medzi ženskosťou a tým ako ich vidí súdobý svet.

Spolu s Melindou Gebbie totiž začal v 1991 až do roku 2006 (s prestávkami) pracovať na erotickej fantasy Lost girls.  Tá pojednávala o 3 veľmi dôležitých ženských charakteroch z literatúry na prelome 19. a 20. storočia – Alici z krajiny zázrakov, Dorotky z krajiny Oz a Wendy z Petra Pana – ktoré počas 1. svetovej vojny objavujú v hoteli svoju sexualitu.

O umeleckej hodnote komiksu sa tu nechcem rozpisovať, pretože rôznym štýlom a prevedeniam by sa patrila venovať celá jedna kapitola.

Podstatné je, že v tomto príbehu sú ženy aktívnejšie v objavovaní sexuality aj v experimentovaní. Postavy na základe nášho vnímania z klasických príbehov prechádzajú výraznou zmenou, ktorá je takmer v každom aspekte pomerne šokujúca. Moore stiera všetky zaužívané tabu a hovorí otvorene o detskom zneužívaní, homosexualite, inceste, medzidruhovej erotike, sado-maso praktikách atď.

3

Keďže spojil výrazne nízke veci s vizuálne výrazne hodnotovým štýlom, vytvára sa tu značný kontrast. Sme fascinovaní nechutnosťou. Alebo inak. Sme fascinovaní až nechutnou otvorenosťou diela. Mužské postavy sú tu využívané ako hračka, ako nástroj, ako niečo nepoužiteľné, alebo veľmi účelové. Všetko stojí na hlavných hrdinkách a na ich spomienkach, príbehoch a akomsi šťastí, aké očakávajú z naplnenia svojich túžob.

Mooreova znalosť klasických diel je tu vítaným ozvláštnením, pretože sa dostávame k dezinterpretácii klasiky a jej pretváraniu na niečo nové, hybridné, prispôsobené dobe.
Klasické diela Moore ale využíva aj naďalej. Vo svojej stále pokračujúcej sérii Liga výnimočných v preklade The League of Extraordinary Gentleman je hlavnou hrdinkou Mína Harkerová (B. Stoker – čo je v rámci slova gentlemen pomerne jasný dôraz na postavenie tejto hrdinky v prevažne mužskej spoločnosti. Spoločníkmi sú jej Hawley Griffin (H.G. Wells), Allan Quartermain (H. Rider Haggard), Dr. Jekyll a Mr. Hyde (R.L. Stevenson), Kapitán Nemo (J. Verne) a Orlando (V. Woolf).

Tie na poli rôznorodých príbehov spájajú najznámejšie klasické diela od E.A. Poa, A.C. Doyla, alebo iných v ucelenom príbehu mapujúcom fiktívne, alternatívne Anglicko, kde sa literárne stáva skutočným. Všetky mužské postavy okrem Allana v priebehu 2. časti zomierajú a sú nahradené mužom/ženou Orlandom, ktorý/á v každom období prezentuje na svojej postave uvoľnenosť, alebo danú problematiku sociálnej triedy, ale aj genderu. No a keďže Mína je upírkou a Allan objavil prameň mladosti, môže Moore vytvoriť potrebný historický výsek mapujúci zmeny vo Veľkej Británii. Kedysi slávny hrdina Allan Quartermain je bojko, Mína je hybnou silou, mozgom všetkých operácií a zároveň predstavuje ženskú krásu a eleganciu (a keďže sa bavíme o takmer celom storočí, do ktorého sú zasadené príbehy), tak aj módu toho obdobia. Orlando ako gendrovo neujasnený hrdina nahrádza mužské hodnoty tam, kde Quartermainovy chýbajú a zároveň je ako žena nežnejší, než samotná postava Míny.

4

Dokonca po smrti kapitána Nema sa stáva postrachom všetkých morí a oceánov jeho dcéra Janni, ktorej je venovaná 3-dielna samostatná séria v rovnakom štýle ako Liga. Stáva sa drsnejšou a nebezpečnejšou ako jej otec, ale tiež len z toho dôvodu aby dokázala svoje postavenie v typicky mužskej spoločnosti pirátov a objaviteľov.

Ďalším výrazným posunom k ženskému hrdinovi je jeho dielo Necronomicon, v ktorom sa inšpiroval velikánom hororu H.P. Lovecraftom. Na rozdiel od Lovecrafta, ktorý vo svojich poviedkach hovoril vo väčšine prípadov z mužskej perspektívy, sledujeme ženu detektíva, ktorá je konfrontovaná hrôzami a zároveň sa na konci stáva niečím éterickým.

Tu totiž Moore znova veľmi umne (ako správny znalec toho, čím sa inšpiroval), splieta samostatný príbeh z najlepších Lovecraftových prác. A sledovanie týchto hrôz zo ženského pohľadu (pretože nové božstvo hľadá miesto pre svojho potomka), jednak odkazuje k úlohe matky v spoločnosti, ale aj k úlohe ženy. Pretože hlavná hrdinka nakoniec ako jediná prežije a objaví tajné sprisahanie, ale nedokáže mu zabrániť. Rybí muž ju nakoniec znásilní a na konci sa stáva vyvolenou (dokáže hovoriť novým jazykom, ale aj jej vedomie je rozšírené na novú éterickú úroveň) a zároveň čaká dieťa rybieho muža nazvané Cthulhu. Znova ako v prípade Ligy a Stratených dievčat, je literatúra základom pre nový príbeh. Sprievodcom sa ale stáva žena a je konfrontovaná so situáciami patriacimi do prevažne mužského sveta/ ale aj fikcie.

5

Jeho posledné dielo Fashion Beast pojednáva o módnych návrhároch v utopickej spoločnosti. Muži sú tu znova len modelmi, alebo nepotrebným tovarom a hlavnou hrdinov sa stáva transvestita a žena.

Takže ako môžeme vidieť Moore vo svojom súčasnom tvorivom období vytvára priestor pre problematické témy a stavia ich do rovnoprávnosti. Ženské hrdinky sú dominantné, a mužskí hrdinovia zase poukazujú na nedostatočnú kompetenciu v riešení nezvyčajných problémov.

Muž sa tu stáva ženou a žena sa stáva mužom. On je pasívny. Ona aktívna. On sa bojí, ona svoj strach prekonáva. Bez rozdielu na to, je medzi obidvoma rodmi vytvorený hlboký a častokrát aj vrúcny vzťah. Aj napriek svojej aktivite, ženy nezabúdajú milovať a chovať sa dakedy hystericky, alebo elegantne. V rámci súčasného diskurzu o rovnoprávnosti žien a homosexuálov je práve tvorba Alana Moorea akousi ukážkou toho, že pre dobrý príbeh je akceptovateľné všetko. A preto sa jeho postavy stávajú ikonickými a dôležitými.

fffff

To, ako sa prejavujú podobné témy v iných umeleckých dielach neviem zhodnotiť. Je ale viac ako isté, že minimálne súčasný komiks buduje niektoré svoje príbehy na silných ženských hrdinkách, dávajúc im síce mužské vnímanie a postavenie (mnohokrát ťažko získané), ale nezabúda ani na ich ženský element.

Preto napríklad v sérii Marka Millara Kick-ass zabíja mafiánov 12-ročné dievčatko a nie mužský superhrdinovia. Preto v sérii Fatale, Eda Brubakera je hlavná hrdinka skvelým sprievodcom po poetike noir a preto aj Craig Thompson necháva vo svojom grafickom románe Habibi hlavnú hrdinku mapovať a prežívať príbehy z kresťanskej a islamskej poetiky.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.