Hudba Kultúra & umenie

Wolfgang Amadeus Mozart: Život a Osud 3. časť

Vlado Král
Autor: Vlado Král

Návrat k opere a taliansky libretista (1786 – 1787)

Napriek veľkému úspechu opery Die Entführung aus dem Serail (Únos zo Serailu 1782) sa v nasledujúcich štyroch rokoch Mozart tomuto žánru príliš nevenoval. Dôvodom bolo hlavne to, že kariéra slobodného umelca bola spojená s častým koncertovaním, ktoré si samozrejme vyžadovalo komponovanie nových skladieb. Ďalším dôvodom bolo, že Jozef II. nečakane rozpustil národný singspielový súbor, namiesto ktorého zamestnal taliansky súbor venujúci sa opere buffa. Taktiež všetci dvorní skladatelia boli taliani a Mozart bol pre nich nie príliš vítanou konkurenciou. Amadeus až v roku 1786 dokončil a odpremiéroval singspiel Der Schauspieldirektor (Divadelný riaditeľ). V tom istom roku začína slávna spolupráca s benátskym libretistom a katolíckym kňazom Lorenzom Da Pontem (1749 – 1838).

Libretista Lorenzo Da Ponte

Mozart a Lorenzo Da Ponte

Da Ponte (vlastným menom Emanuele Congeliano), napriek tomu, že bol katolíckym kňazom, neviedol práve príkladný život. Počas výkonu svojho povolania v kostole San Luca, udržiaval vzťah s milenkou, s ktorou mal dve deti.

V roku 1779 ho osud dobehol a Lorenza postavili pred súd. Obvinený bol z konkubinátu a únosu váženej ženy. Údajne tiež žil v nevestinci, kde pravidelne organizoval zábavy. Da Ponte bol uznaný vinným a odsúdený bol na 15 rokov vyhnanstva z Benátok. Cesty ho následne zaviedli do Viedne kde sa stal aj s pomocou Antonia Salieriho libretistom v divadle.

S Mozartom sa zoznámil v roku 1783 cez spoločného priateľa baróna Wetzlara, ktorý v tom čase Mozartovy prenajímal bvývanie.

V liste zo 7. mája toho istého roku opisuje Amadeus otcovi novú operu a píše: „Máme tu básnika Da Ponteho. Má šialene veľa práce s libretami. Práve pripravuje jedno pre Salieriho. Má byť hotové v najbližších dvoch mesiacoch. Potom sľúbil, že napíše libreto aj mne. Ktovie, či slovo dodrží…“ (Heartz 1995).

A Mozart zhodnotil situáciu správne. Da Ponte bol zavalený toľkými povinnosťami, že k Mozartovi sa dostal až po dvoch rokoch.

Ich spolupráca viedla v rokoch 1786-1787 k uvedeniu troch slávnych Mozartových talianskych opier Le nozze di Figaro (Figarova svadba), Don Giovanni a Cosi fan tutte (Všetky sú rovnaké). Charaktery v týchto operách sa vyznačujú veľkou dávkou emócií a hĺbky, čo zdôrazňuje aj hudba, ktorú k nim Amadeus zložil.

Le nozze di Figaro (Figarova svadba 1786)

Libreto k opere Figarova svadba napísal Lorenzo Da Ponte na námet divadelnej hry francúzskeho básnika Pierra Beaumarchaisa, a je pokračovaním príbehu Barbiera zo Sevilly.

Beaumarchaisova divadelná hra bola najprv vo Viedni pre „neprípustný obsah“ zakázaná. Da Pontemu sa ale podarilo vybaviť oficiálne povolenie pre uvedenie upravenej opernej verzie, ktorej libreto schválil samotný cisár Jozef II.

Dej opery sa odohráva na zámku grófa Almaviva, neďaleko Sevilly. Tu sa chystá svadba grófovho komorníka Figara a grófkinej komornej Zuzanky. Svadbe sa snaží zabrániť bývalý opatrovateľ grófky doktor Bartolo a jeho služobná Marcelina. Tá má zmluvu s Figarovim podpisom, v ktorej sa zaväzuje, že si vezme Marcelinu za ženu, ak nesplatí požičané peniaze. Do deja vstupuje aj páža Cherubino, ktoré sa nešťastne zamiluje do grófky a záletný gróf, snažiaci sa milostnými návrhmi získať Zuzanku. Grófka spolu so Zuzankou a Figarom vymyslí plán, ako neverného grófa potrestať. Tak sa začína hra s prevlekmi, v ktorej dochádza ku komickým situáciam a žiarlivostným scénam.

Scéna z Figarovej svadby (Anonym 19. storočie)

Nakoniec sa ukáže, že Figaro je stratený nemanželský syn Marceliny a doktora Bartola. Grófovi, ktorý vyzná lásku grófke, prezlečenej za Zuzanku, nezostáva než dať súhlas k chystanému sobášu. Svadbu oslavuje aj Marcelina s doktorom Bartolom. Cherubino si vezme zahradníkovu dcéru Barbarinu a zahanbenému grófovi sa dostane grófkineho odpustenia. Mozartova hudba majstrovsky dopľňa celé dianie, výborne charakterizuje vzťahy jednotlivých postáv i atmosféru.

 Don Giovanni (1787)

Opera Don Giovanni, celým názvom Il dissoluto punito ossia il Don Giovanni (Potrestaný hriešnik alebo Don Giovanni) mala premiéru v roku 1787 v Nosticovom divadle v Prahe. Premiéra sa pôvodne mala uskutočniť skôr, už počas návštevy Márie Terézie a Jozefa II. v Prahe. Na prípravu ale bolo treba viac času. Náhradou sa stala na požiadanie cisára Amadeusova predchádzajúca opera Figarova svadba.

Francisco D’Andrade ako Don Giovanni (Max Slevogt 1912)

Dona Giovanniho Mozart dokončil počas pobytu u manželov Duškových na pražskej Bertramke (dnes v nej nájdete aj múzeum). Traduje sa, že predohru dopísal až v deň premiéry. Pravdepodobnejšie je, aj na základe dátumu dokončenia diela, ktorý Mozart uvádza, že to bolo deň predtým. Uvedenie Dona Giovanniho nebolo prvým úspechom, ktorý Mozart v Prahe zažil. Už rok predtým tu bola s neobyčajným ohlasom uvedená opera Figarova svadba. Mozart svoj pražský triumf ocenil výrokom „Moji Pražania mi rozumejú“.

Vila Bertramka v Prahe

Zaujímavosťou je, že v titulnej postave sa spoznal Giacomo Casanova, slávny záletník, ktorý v čase pražskej premiéry žil na zámku v Duchcove a často navštevoval Prahu. Tu sa stretol v roku 1787 s Da Pontem a Mozartom. Casanova údajne protestoval proti potrestaniu postavy Dona Giovanniho. Za všetko môžu ženy, vysvetľoval. Urobili z neho štvanca, ktorý sa stal ich obeťou. Opera by mala končiť tým, že Don Giovanni zmúdrie a dostane sa mu odpustenia.

Mozarta Casanova nepresvedčil, a tak je v závere opery hriešnik Don Giovanni zvrhnutý do plameňov pekelných.

Cosi fan tutte (Všetky sú rovnaké 1790)

Cosi fan tutte, tretia Da Ponteho opera a zároveň posledná opera buffa, ktorú Mozart zložil na taliansky text. Opera vraj vznikla na objednávku cisára Jozef II, to ale posledné výskumy nepotvrdzujú. (Brown 1995) Americký muzikológ John Rice v roku 1994 našiel v Rakúskej národnej knižnici časť libreta napísaného Antoniom Salierim. Salieri mal teda v pláne skomponovať operu už skôr, ale nedokončil ju.

Návrh kostýmu od Eugèna Bermana 

Príbeh sa odohráva okolo dvoch dôstojníkov, Ferranda a Guglielma, ktorí natoľko veria svojim nevestám Fiordiligi a Dorabelle, že na ich vernosť uzavrú stávku so svojim priateľom donom Alfonsom. Don Alfonso vie o ženách svoje a tvrdí, že všetky sú rovnako „nestále“. V priebehu deja všetko nasvedčuje tomu, že Alfonso za pomoci komornej Despiny stávku vyhrá. Fiordiligi aj Dorabella však majú viac rozumu než sa zdá a celú stávku odhalia. Na svojich snúbencov zahrajú komédiu, v ktorej im dajú poriadnu príučku. Alfonso svoju stávku prehrá, milenci sa zmieria a tak, ako je v rokokových komédiach dobrým zvykom, opera končí veselo.

Vďaka Mozartovmu majstrovskému zhudobneniu patrí dnes táto opera k základnému repertoáru operných divadiel po celom svete.

Malá nočná hudba

Okrem opier sa v tomto období Mozart naďalej venoval komponovaniu komornej hudby, tancov pre plesy atď. Koncom roku 1786 dokončil Symfóniu č. 38 D dur. Premiéru mala v januári ďalšieho roku, počas prvej návštevy Amadea v Prahe. Preto je nazývaná „Pražskou symfóniou“. V tom istom roku (1787) uviedol aj slávnu skladbu Eine kleine Nachtmusik (Malá nočná hudba).

Eine kleine Nachtmusik

Štvorčasťovú serenádu skomponoval Mozart vo Viedni, pravdepodobne na objednávku. Do tlače sa dostala až niekoľko rokov po jeho smrti. Nemecký spisovateľ Wolfgang Hildesheimer o tejto skladbe napísal: „aj keď ju počujeme na každom rohu, jej kvalita je nepopierateľná, príležitostné dielo z ľahkého a veselého pera.“ (Hildesheimer 1991)

  1. Allegro
  2. Romanze: Andante
  3. Menuetto: Allegretto
  4. Rondo: Allegro

Slávna hlavná téma z Malej nočnej hudby

Hlavná téma skladby má charakter fanfár, ktoré akoby uvádzali celú serenádu. Napísaná je v G dur a z kompozičného hľadiska je postavená jednoducho a prehľade. Prvé dva takty sú rozložený akord G-dur (tóny G, H, D,), ktorý je tónikou, teda „základným“ akordom, tóniny G dur. V druhom takte si môžeme všimnúť tzv. „Manheimskú raketu“, rýchlu melódiu „arpeggiovitého“ charakteru postavenú zo stúpajúcich tónov rozloženého kvintakordu (môže byť aj septakord). V treťom a štvrtom takte Mozart prechádza do dominantného septakordu akordu (tóny D, F, A, C).

V decembri 1787 Mozart po dlhom čase nastupuje na stále miesto. Cisár Jozef II. ho vymenúva za svojho „komorného“ skladateľa. Táto pozícia bola pre Amadea iba vedľajším zamestnaním. Plat nebol vysoký, predstavoval 800 florénov ročne a od Mozarta sa vyžadovalo iba komponovanie tancov pre plesy vo viedenskom Hofburgu. Tento „skromný“ príjem nabral na dôležitosti v posledných, ťažkých, rokoch skladateľovho života. Záznami z kráľovského dvora odhaľujú, že cieľom cisára Jozefa II. bolo uznávaného skladateľa udržať vo Viedni.

Zdroje:

Brown, Bruce Alan, W.A. Mozart: Così fan tutte, Cambridge: Cambridge University Press. 1995 ISBN 978-0521437356

Collins, Michael, Notes, Second Series, Vol. 53, No. 4 (June 1997), pp. 1142–1144. Music Library Association.

Deutsch, Otto Erich (1965). Mozart: A Documentary Biography. Peter Branscombe, Eric Blom, Jeremy Noble (trans.). Stanford: Stanford University Press. ISBN 978-0-8047-0233-1. OCLC 8991008

Halliwell, Ruth (1998). The Mozart Family: Four Lives in a Social Context. New York City: Clarendon Press. ISBN 978-0-19-816371-8. OCLC 36423516

Heartz, Daniel The Musical Quarterly Vol. 79, No. 4 (Winter, 1995), pp. 700-718

Hildesheimer, Wolfgang (1991) Mozart. Translated by Marion Faber. Macmillan. ISBN 0-374-52298-7.

Holden, Anthony, The Man Who Wrote Mozart: The Extraordinary Life of Lorenzo Da Ponte, London: Orion Publishing Company, 2007 ISBN 0-7538-2180-X

Meerdter, Joe (2009). „Mozart Biography“. midiworld.com. Retrieved 20 December 2014.

Michael Lorenz, „Mademoiselle Jeunehomme« Zur Lösung eines Mozart-Rätsels“, Mozart Experiment Aufklärung, (Essays for the Mozart Exhibition 2006) Da Ponte Institut, Vienna 2006, pp. 423–29.

Solomon, Maynard (1995). Mozart: A Life (1st ed.). New York City: HarperCollins. ISBN 978-0-06-019046-0. OCLC 31435799

http://hubpages.com/entertainment/wolfgandamadeusmozartandhissackingbythearchbishopofsalzburg

O autorovi

Vlado Král

Vlado Král

Vyštudoval Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne pokračuje na tejto katedre ako interný doktorand kde sa venuje výskumu hudobno-historických pamiatok a využitiu nových médií pri ich spracovní. Vo voľnom čase občas prispieva recenziami do rôznych periodík, číta knihy, pozerá filmy a je veľkým fanúšikom seriálu X-Files.