Divadlo Film & TV Kultúra & umenie Ostatné

William Shakespeare: Búrka, Fred M. Wilcox: Zakázaná Planéta: Porovnanie Literárnej Predlohy a Filmovej Adaptácie

Erik Binder
Autor: Erik Binder

Okolnosti vzniku, stručná charakteristika oboch diel

William Shakespeare napísal divadelnú hru Búrka v období konca roku 1610 a leta 1611. Jej prvá inscenácia na divadelnom javisku prebehla 1.11.1611 v londýnskom Whitehall. Hlavnou postavou je iluzionista a mág Prospero. Postavy mágov sa vyskytovali vo všetkých neskorších spisovateľových hrách, nazývaných aj romancami (Perikles, Cymbelín, Zimná rozprávka). Anglický názov hry Tempest odkazuje aj na latinský výraz pre čas tempus, aj na alchymistický termín pre var v destilačnom prístroji. To súvisí s Prosperovým alchymistickým experimentom, ktorého zmyslom je premena ľudskej duše od túžby po pomste až k odpusteniu. Búrka je poslednou veľkou hrou Williama Shakespeara a dá sa považovať za akési bilančné dielo s viacerými témami a motívmi celej jeho kariéry. Vzťah otca a dcéry (Kráľ Lear a Othello), príbeh zrady (Hamlet, Macbeth, Július Cézar), bratská nenávisť (Richard III, Hamlet, Kráľ Lear) alebo postavy šašov. Búrka z celej spisovateľovej tvorby najviac pripomína Sen noci svätojánskej. V oboch hrách sa prelína ľudský svet s nadprirodzeným, je tu umocnený prvok rituálnosti a ich spoločnými témami sú otázka ilúzie, skutočnosti a večné premeny v čase.[1]

Film Zakázaná planéta nakrútil režisér Fred M. Wilcox v roku 1956 v štúdiu MGM. Išlo o prvé veľké SF dielo odohrávajúce sa vo vesmíre a domovská planéta Zem sa v nej neobjaví ani na sekundu. Zakázaná planéta bola prvým hollywoodskym pokusom brať žáner po umeleckej stránke maximálne vážne. Scenár napísali Irving Block a Allen Adler. Predlohou bola divadelná hra Búrka Williama Shakespeara a do scenára bola včlenená aj freudovská psychoanalýza a Asimovove tri zákony robotiky, tak obľúbené v každom SF diele s postavou robota. Scenár do vážnejšej podoby prepracoval Cyrill Hume.Štúdio malo s filmom väčšie ambície, ako poskytnúť teenagerskemu publikumu iba ďalší béčkový projekt do drive-in kín. Režisér Fred M. Wilcox, okrem iných tvorca snímky Lassie sa vracia, bral taktiež projekt veľmi vážne a to isté vyžadoval aj od všetkých spolupracovníkov. Film mal premiéru v amerických kinách 15.3. 1956. Prelomovým sa stal aj soundtrack Beby a Louisa Barronových, založenom na stieraní hraníc medzi zvukovými efektami a hudbou. V nasledujúcom roku vzniklo béčkové pokračovanie, predovšetkým pre deti určený a zabudnutý The Invisible Boy,v réžii Hermana Hoffmana a s postavou robota Robbyho.

Zakázaná planéta je akousi „Vesmírnou odyseou 50. rokov“ a jej zámerom bolo pozmeniť smer serióznejšieho vývoja žánru do budúcnosti.[2]

Spoločné prvky a základné dejové, charakterové a myšlienkové posuny

„Pripravte svoje mozgy na nový rozmer vedy“

 Doktor Morbius[3]

Presunutím deja zo začiatku 17. storočia, z oblasti južnej Európy do ďalekej budúcnosti a do vzdialeného solárneho systému, sa tvorcom Zakázanej planéty ešte viac ako Shakespearovi rozšírili obzory fantázie a tak už aj na úrovni fabule mohli pracovať s oveľa širšími časovými a priestorovými súvislosťami. Búrka nejde do minulosti ďalej ako niekoľko rokov. Do časov, kedy sa Prospero vzdáva svojich kniežacích práv v Miláne. Dejová línia v minulosti, prezentovaná možno nie príliš spoľahlivým rozprávačom: iluzionistom svojej dcére na ostrove, končí ich vyhnaním bratom Antoniom a neapolským kráľom Alonsom na pustý ostrov v Stredozemnom mori. Konflikty z predchádzajúceho života Edwarda Morbiusa na Zemi sú, naopak, iba naznačené a nespomínajú sa pri nich žiadne konkrétne mená. Preto ani na posádke C57-D nie sú, ako pri Alonsovi a Antonionovi, žiadne postavy z jeho minulosti. V oboch prípadoch je ale dodržaný približne rovnaký časový odstup ich odchodu z domova. Búrka sa nezaoberá vo fabuli príliš históriou duchov, naopak tá krellská je pre vývoj deja na cudzej planéte kľúčová. Informácie ohľadom ich technológií, vývoja, prežívania a konečného zániku, sú pre pochopenie motivácií jednania postáv nesmierne dôležité. Fabula tak smeruje „2000 storočí“ do minulosti, kedy táto technologicky a ideologicky vyspelá civilizácia spôsobila svoj vlastný zánik. Krellovia v dávnych dobách navštívili Zem a odniesli si z nej niekoľko vzoriek našej fauny a flóry. Sujet Búrky sa odohráva počas troch hodín, od stroskotania lode po Prosperove uzmierenie so zradcami. Wilcox necháva svojej posádke viac priestoru na akciu. Zrejme kvôli vierohodnosti komplikovanej opravy poruchy medzihviezdnej lode a vývinu vzťahu medzi dvoma mladými ľuďmi, sujet Zakázanej planéty ohraničuje dobou desiatich dní. Od pristátia na planéte, po jej zánik a paralelne s ním zostrihaný odchod posádky s Mirandou. Predĺženie sujetu nepôsobí oproti zmene vo fabuli príliš výrazne. Ak by teoreticky Shakespeare taktiež tvrdil, že sa jeho hra odohráva 10 alebo menej dní, skladba hry a výber scén by tomu neodporovali.

Hlavné postavy oboch diel, bývalý vojvodca Prospero a filológ a vedec Dr. Edward Morbius, majú mnoho spoločných povahových čŕt, motivácií, prežívajú podobný osud a majú približne rovnaký vek. Je to práve charakteristika doktora Morbia, spájajúca film pevnejšie so svojou predlohou. Obaja vedci sú „produktami“ svojej doby. Obdobia renesancie a 23. storočia. Prospero sa v prospech vzdelania vzdáva svojich mocenských práv a zmysel života nachádza vo svojej knižnici. Knihy sú jediným majetkom, ktorý si necháva priniesť z domova na opustený ostrov. 23. storočie je podľa fantázie filmárov obdobím medzihviezdnych letov, založených na objavení hyperpohonu, umožňujúcemu dosiahnutie rýchlosti svetla. Morbius sa vďaka svojej inteligencii[4] zaraďuje medzi vedeckú elitu a má právo cestovať aj so svojou manželkou a dcérou Altou na cudziu,ešte neobývanú planétu. Toto hypotetické obdobie vzdialenej budúcnosti nie je iba „novou renesanciou“, ale ešte viac reminiscenciou na povojnový atómový vek začínajúcej studenej vojny s čerstvými spomienkami na vojnové hrôzy, spôsobené až extrémnym napredovaním vedy. Veď iba šialenci, ako Morbius dokážu vystaviť ľudstvo nebezpečenstvu v mene nových objavov. Prospero zase nemá problém využiť nadprirodzených, respektíve magických schopností na vraždy úhlavných nepriateľov. Obaja ukradnú pre seba novú zem „kúzlom“. Talian je bezmocný bez svojej knižnice, pretože bez kníh nemôže rozkazovať duchom, Američan je závislý na vyspelej krellskej technológii, zhmotňujúcej myšlienky. Signifikantným rozdielom medzi oboma charaktermi sa javí vedomé využitie nadprirodzených síl. Zatiaľ čo Prospero vedome kuje plány na stroskotanie lode z Neapola a zneužíva k tomu otroka a ducha Ariela, Morbius spôsobuje haváriu a smrť niektorých jej pasažierov na báze podvedomia. V konečnom dôsledku ale u oboch mužov ide o ich skrytú, alebo explicitne vyjadrenú túžbu po pomste a ničení. Zakázaná planéta pracuje s Morbiovým odhalením vlastnej temnej stránky ako s momentom prekvapenia pre diváka a preňho samotného. Ale rovnako ako on, aj Prospero dochádza v závere k pokániu a uzmiereniu. Iluzionista odpúšťa, žiada odpustenie od Antonia a Sebastiana a prepúšťa duchov v jeho službách na slobodu. Vedecje nútený obetovať svoj život a budúcnosť celého nového sveta. Cena za vykúpenie v období využívania atómovej energie je tak omnoho vyššia. SF v atómovom veku končí výbuchom, pripomínajúcom potenciálny následok využitia nukleárnej zbrane na našej planéte.

Prosperova dcéra Miranda a Morbiova dcéra Altaira patria k ojedinelým postavám oboch príbehov, kde nová verzia takmer dokonale kopíruje originál. Ich otcovia ich bezhranične milujú a počas dospievania ich oboznámili s rôznymi odvetviami vedy. Altaira je v tomto smere obrazom vzdelanej americkej ženy druhej polovice 20. storočia s vysokoškolským diplomom. Obe ženy príchodom návštevníkov začínajú objavovať svoju sexualitu. Jediné známe mužské tváre v ich životoch boli doposiaľ otcovia a ich sluhovia, tie ženské videli iba v zrkadle. Miranda má prehnané sklony k úžasu a všetko považuje za krásne. Krásny ostrov, ako krásny nový svet s krásnymi novými ľuďmi. Ide pochopiteľne o ilúziu. Altaira je podobne nevinná a naivná, ale vďaka referencii ku spoločnosti 50. rokov vykazuje viaceré známky emancipácie. Po planéte sa prechádza v krátkych šatách, ktoré si navrhla sama a dáva mladým kozmonautom na obdiv, i keď nevedome, svoje telo. Rozdiel medzi tým, čo vidí a čo hovorí, nie je taký markantný ako pri Mirande. Prvá láska Mirandy, Ferdinand, syn neapolského kráľa, prichádza na ostrov s otcom a jeho posádkou. Tú po stroskotaní opúšťa a stretáva Prospera s dcérou. Adams je veliteľom C57-D. Tá kotví v blízkosti Morbiovho sídla a vedec spoznáva postupne každého jej člena, pričom s nikým nemá z minulosti žiadnu spojitosť. Napriek tomu má výhrady voči vyvíjajúcemu sa vzťahu mladého páru. Morbiovi k tomu stačí iba nenávisť k ľudstvu. Adams je muž činu, výrazný charakter príbehu, schopný sa vzoprieť vôli Altainho otca. Posúva svojimi činmi, vyplývajúceho z jeho vedúceho postavenia aj dobrodružnej povahy, dej vpred. Ferdinand v Búrke pôsobí skôr iba ako pasívny, láskou okúzlený mladík.

Komplikovanejšie je to so zobrazením sluhov oboch pánov. Doktor dokázal využívať krellskú energiu, umiestnenú v podvedomí a oživiť tak vlastné sebecké túžby v hrôzostrašné, vraždiace monštrum. Tu nachádzame jednoznačnú paralelu s Arielom a ďalšími ostrovnými duchmi. Ariel je však živá, i keď éterická a nadprirodzená bytosť, vyjadrujúca vlastné emócie a túžby a s Prosperom komunikuje. Je jeho väzňom a ak sa chce vyslobodiť, musí plniť jeho kruté príkazy. Doktorov „sluha“, tajomné a iba pomocou účinkov elektriny viditeľné monštrum, je ale iba odrazom jeho podvedomia a nemá tak vlastnú dušu, ani vôľu. Obe však dokážu na seba prevziať akúkoľvek podobu a ľsťou tak obalamutiť nepriateľa. Tento zásadný rozdiel podporuje motiváciu využitia fantazijnej vedy budúcnosti ako ekvivalentu renesančnej mágie Búrky. Prosperov sluha Kaliban, miestny domorodec s démonickým pôvodom, je opísaný ako zdeformovaná obluda, prehovárajúca krásnym jazykom. Kaliban je spätý s ostrovom a jeho matkou je čarodejnica Sykorax. Prospera považuje za zlodeja jeho domoviny a spriada voči nemu vražedné intrigy spoločne sčlenmi posádky, Trinkulom a Stefanom. Paralelu vo fabuli nachádzame v intrigách, vedúcich k vyhnaniu Prospera z Milána. Naopak robot Robby, verný mechanický Morbiov sluha, je Kalibanov protipól. Stvoril ho samotný vedec a implikoval mu do mozgu tri zákony robotiky. Ak sa Adams obáva, že by sa mohol stať nebezpečnou zbraňou v zlých rukách, práve tieto zákony nič podobné neumožňujú. Kaliban je nepredvídateľný, neloajálny a plný kontrastov. Robby je vďaka naprogramovaniu dokonale predvídateľný, verný a zároveň ľahko manipulovateľný. Robbyho si nemôžeme zameniť za Ariela, pretože nie je nástrojom na rozpútanie prvotnej búrky. Určite sa naskytá otázka, či je Kaliban skutočne Robbyho predobrazom. Ich charakterizácia, založená na dokonalom kontraste, však pôsobí ako vedomá scenáristická ironická hra. Robby by bol svojimi zručnosťami, ako vtipne poznamená Adams, vhodným doplnkom do kuchyne americkej domácnosti. Kalibana by chcela mať doma ako pomocníka asi máloktorá žena v akomkoľvek storočí…

Zatiaľ, čo vo vďaka viacerým aspektom môžeme Zakázanú planétu považovať za veľmi voľnú adaptáciu predlohy zo začiatku 17. storočia, tvorcovia na inšpiračný zdroj upozorňujú viacerými, na prvý pohľad menej významnými detailmi, ako napríklad prítomnosťou opilca a „šaša“. Stefana a Trinkula tu nahrádzajú kuchár s prezývkou Cookie a sukničkár a vtipkár Jerry Farman. Ich prvoradou úlohou je film odľahčovať a zároveň rytmizovať vtipnými vsuvkami, ako využívanie Robbyho na zásobovanie alkoholom a „duchaplným“ dvorením Alte. Prítomnosť v sujete je ale v prípade Farmana zmotivovaná aj jeho smrťou pod rukami monštra. Bližšie zoznámenie jeho postavy s divákom v konečnom dôsledku vedie k väčšej empatii pri jeho umieraní. Ani Farman, ani Cookie nemajú v pláne, na rozdiel od svojich predobrazov, spáchať atentát na Morbia.

Mágia Búrky nie je nezákonná a čierna, je zákonná a biela. Téma zmierenia a harmónie, príznačné pre všetky Shakespearove romance, má širší intelektuálny kontext v renesančnom mysticizme. Ten zdôrazňoval tvorivú silu ľudského ducha, ktorý presahuje aristotelovskú nápodobu skutočnosti, mimézis. Podľa renesančného vedca Marsilia Ficina je ľudská tvorivosť schopná súťažiť s prírodou a nie ju iba napodobňovať. Umenie a mágia v európskej renesancii splývajú v jedno a súvisia s témou vnútornej obrody duše, čo je pre Búrku príznačné. Mág Prospero čierne sily nepotrebuje a jeho postava má omnoho bližšie k poňatiu mága ako umelca.[5] Prenesenie na začiatok 23. storočia a s referenciou na 50. roky 20. storočia, kedy umenie a mágiu strieda čistokrvná veda, so sebou nesie aj spochybnenie samotnej obrody duše. Veda môže byť ako novou „bielou“, tak „čiernou“ mágiou, pričom hranica medzi jej prospechom pre ľudstvo je veľmi tenká, až nepozorovateľná. Pokiaľ sa Robby nemôže v nesprávnych rukách stať nebezpečnou zbraňou, pretože je naprogramovaný, Morbiova posadnutosť novými vedeckými poznatkami vedie k neviditeľnému a nekontrolovateľnému šialenstvu. Obrovská priepasť medzi technológiou Krellov a tou pozemskou, už aj tak veľmi pokročilou, pripomína nečakaný skok a rozdiel medzi pozemskou vedou pred a po vynájdení atómovej energie. V sujete Zakázanej planéty sa ľudstvo nebezpečenstva krellských poznatkov dočasne zbavilo, smer cesty civilizácie je už ale jasne vytýčený a s najväčšou pravdepodobnosťou nezvratný. Morbiove šialenstvo je vyjadrením ústrednej myšlienky diela,že náš svet sa v atómovom veku dostal do fázy, kedy vývoj vedy predstihol ľudskú morálku. Zakázaná planéta tak dokonale vystihuje nasledovné tvrdenia, vyslovené v prvej kapitole:  SF je súčasťou skupiny žánrov, u ktorých je spôsob odvíjania deja závislá na udalostiach, technológiách a spoločenských pomeroch, ktoré sú nemožné, neskutočné, alebo opisované ako súčasť akéhosi času v budúcnosti, v minulosti alebo sekundárne vytvoreného sveta. SF je odozva na zmeny. Obchodným artiklom je otázka „čo keby?“ SF dielo je produktom svojej doby, preto jeho cieľom nie je primárne predpovedať budúcnosť a jej víziu sveta, ale nastavovať zrkadlo svojej prítomnosti a je teda obrazom svojej doby…

Na záver mi napadá ešte jedna dôležitá paralela medzi Prosperom a  Morbiom. Obaja sa prejavujú ako iluzionisti a divadelní umelci a pripomínajú režisérov nákladných show. Tým je samozrejme aj režisér filmu Fred M. Wilcox. Na plátne prezentuje dokonalú ilúziu fikčného sveta pomocou využitia najmodernejších špeciálnych efektov, akejsi novodobej „bielej mágie“.

 

Zdroje:

[1] Shakespeare, W, preklad Hilský, M.Bouře.Brno: Atlantis, 2007, s. 97-104

[2] Hlavný editor Haley, G. Kronika SCI-FI, (Obrazové dejiny najslávnejších diel sciencefiction v celej galaxii).VolvoxGlobator, Praha 3, 2015, s.166

[3]Citát z filmu Zakázaná planéta

[4]Jeho IQ 183 sa pri využívaní mimozemských technológií rapídne zvyšuje.

[5] Hilský, M. c.d., s. 98-99

O autorovi

Erik Binder

Erik Binder

Šudent Mgr. stupňa filmovej vedy na VŠMU, 37 rokov, celoživotný Bratislavčan, publikujúci na filmpress.sk, frame, kinečko, u vás, milovník všetkých druhov a žánrov kinematografie, pravidelný návštevník sk filmových festivalov