Hudba Kultúra & umenie

Vzostup rockovej vlny Guns N’ Roses a ich ťažký rozvrat

V priebehu tohto roka sa k legendárnej kapele, ktorá odštartovala novú rockenrollovú vlnu modernizmu (kombinácia punku, heavy a hard rock metalu) vrátili dvaja z jej pôvodných členov – Slash a Duff McKagan. Každá z etáp mala svojich zástupcov a Guns N’ Roses brázdili nôtu na málo viditeľnom svetovom trhu a vo svojej dobe pertraktovali ducha zloby, ktorý navonok driemal v každom z nás až do neopakovateľných skladieb, ktorých sa naša vášeň zavše nemohla nabažiť. Druhá polovica 80-tych rokov im jak melodicky, tak tvrdými akordmi i spoločenskou náladou priala najväčšmi. Americká kapela okolo Axla Rosea svoj osobný život nikdy nebrala na oportunistický kontrast explicitnej výstrednosti a lákavej podobizne fanúšikovskej náklonnosti bez toho, aby si oduševnene presadzovali svoju slobodu i za svetelnými pódiami.

Ich debutový album s názvom Appetite For Destruction (1987) patrí nielen k ich prvopečenom koláči s mladíckym entuziazmom a zanietením, ale i k samotnej stotožniteľnej autorskej identite. Hneď úvodný singel s názvom Welcome to the Jungle je považovaný za jednu z najmotivačnejších rockových skladieb (všetkých čias) nabažená tou správnou dávkou intenzity a testosterónu, a ktorá vás pohltí hneď od úvodných euforických frekvenčných pasáží. Appetite For Destruction je výstižným názvom, album nepostrádal antisystémové prvky a možno ho charakterizovať aj ako explicitne rebelský, výtržnícky a nemenej i prostredníctvom sily vlastnej osobnosti aj ako „osvietenský“. Predalo sa z neho vyše 35 miliónov kópií a kapelu tak vystrelil do sveta.

Alkoholové žúrky, potyčky či silné drogové závislosti do žargónu hudobného repertoáru heavy metalovej časti „zbraní“ a „ruží“ zjavne patrili. Skupina prežila svoj mediálny vzostup naplno a rovnako rýchlo sa z jedného dňa druhý v podstate „rozpadla“. Množstvo neželaných zvestí a problémov na hrane zákona im „dopriala“ prezývku „najnebezpečnejšej skupiny na svete“ (hoc tento prívlastok neskôr prislúchal rapovej skupine N.W.A., ktorá s GnR priateľsky vychádzala – pozn. autora). Akékoľvek predsudky či vedomú neznášanlivosť k menšinám Axl Rose v priebehu interviews musel presvedčivo vyvracať a jedinú konfrontačnú bariéru tak napokon viedol s „vyšším nepriateľom“, ktorý riadi spravidla operatívnu moc (i keď fyzicky sa členovia prejavovali skôr kadenciou násilia a osobných konfliktov, než politicko-spoločenskou reflexívnou kritikou).

Efekt oslobodenia, ktorý ich hudbu sprevádzal využíval podľa mojej mienky istý dvojaký ekvivalent kultu (jednak na upevnenie svojej popularity), ako i v prostú imagináciu re-inštalácie osobnosti ako takej zaraz aj k bližším formám autonómie a rozhodovacej nezávislosti poslucháčov s vlastným a nepoddajným úsudkom.

Počas rokov 1991-1994 už kapelníka Izzyho Stradlina nahradil Gilby Clarky a spoločné zanietenie pre účel umeleckej výpovede neustále klesal v kontraste rastúcej vlny nezdarov a problémov (Hovorí sa, že samotný Rose bol stíhaný, ale po roku koncertovania na zahraničnom turné jeho obvinenia z vyprovokovania výtržností na koncerte z dôvodu údajnej nahrávky živého predstavenia jedného z fanúšikov napokon stiahli). Udalostí kopiacich sa narastalo i vo finančné nezhody, odchádzanie hlasu (Rosea) i rozpormi vzťahovými vo vnútri kapely.

Albumami G N’ R Lies, Use Your Illusion I, Use Your Illusion II a spol. a skladbami ako Patience, Don’t Cry, November Rain či You Could Be Mine ponúkli rôznorodú melodickú variabilitu, diferentné vlnové i emočné dĺžky, ako aj štýlovú odviazanú extravaganciu. Ich pesničky obsahovali akýsi zvláštny druh reality kontaktu a sprostredkovania pocitov priamo zo života a situáciami spriaznenými s ich (poslucháčskymi-fanúšikovskými) požiadavkami a aj preto ich skladby v konečnom dôsledku „prežívajú“ nepomerne dlhšie ako hity z rádií, ktoré stavajú na momentálny tic-tac bingo efekt a ktoré väčšinu z týchto aspektov zväčša bezmyšlienkovite postrádajú.

Menej známa (originálna) verzia slávneho videoklipu

Monumentálny vzostup a zaraz i trpký pád kapelu položil a až v roku 2001 (s jediným zakladajúcim členom – paradoxne spevákom Axlom Roseom) začali znova vystupovať. Zmenili štýl prednesu, rétoriku, vyspeli, avšak ponechali si rebelského ducha (ktorý ich karikaturisticky po dlhých rokoch sprevádzal). Ich najbližší štúdiový album po vari 15tich rokoch prišiel až v roku 2008 s podtitulom Chinese Democracy a stál neuveriteľných 12 miliónov dolárov výroby. Napríklad v bohatej oktávovo rytmickej a mimoriadne náročne odspievanej skladbe This I Love cítiť Axlovu premenu a bez okolkov ho možno v celistvosti pochopiť. Ako sa cíti, ako vníma svet a všetko to, čo ho stálo stratou lásky.

Nekonvenčné slohové party, využitie muziky a jedinečne rytmizované refrény nahradili nenapodobiteľným hlasovým a technickým prejavom

Uvidíme, aký význam napokon bude mať dočasné spojenie síl (už pred časom) rozvrátenej skupiny a či dokážu ešte produkovať hity založené na takých myšlienkach a konceptoch, akými boli v minulosti tak povestní. Či v nich drieme ešte ten ťah na bránu a či v aspoň takej kvalitatívnej revízii vlastnej sebareflexívnej kritike ako v spomínanej skladbe This I Love ich možno v indiferentných polohách budeme môcť počuť znova. Aj keby sa im to už nepodarilo, ich stopa nikdy nezapadne prachom. Najmä za búrlivú a extravagantnú dobu, dnes už desaťročiami prekypenú novými povrchnejšími hitovými šlágrami.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.