Hudba Kultúra & umenie

Vravelo sa v Cotton clube – Trpké ovocie

„Vravelo sa v Cotton Clube“ sú príbehy, ktoré písali históriu jazzu v jeho najväčšej sláve, plnej nástrah, úskalí a hudobníkov, ktorí mu svojou vášňou a pokorou vdýchli nesmrteľný život …

Bol horúci augustový deň roku 1930. V americkom štáte Indiana, kúsok od mesta Marion, stálo na čistine pri rieke auto, ukryté v mohutnom tieni stromov. Stálo na tradičnom mieste, kam sa milenci utiekali schovať od rušných ulíc mesta. Sedel v ňom objímajúci sa mladý pár, dvadsaťtriročný Claude Deeter a jeho devätnásťročná milenka Marry Ballova.
O kus ďalej sa k autu blížila partia chlapcov z černošského getta. Claudea práve prepustili z neďalekej zlievarne a svoj smútok tíšil v Marryinom náručí. Doba veľkej hospodárskej krízy bola nemilosrdná a mnoho ľudí sa zo dňa na deň ocitlo na prahu biedy. Tak ako aj banda potichu sa zakrádajúcich paholkov nablízku. Behom okamžiku vytiahli z auta na zem nič netušiaci pár. Jeden z mladých zlodejov pritlačil hlaveň pištole ku Claudeovemu čelu. Pod vyhrážkami, žiadali od vystrašeného Claudea peniaze. V tom ticho čistiny zaliatej slnkom, v ktorom znel iba šum rieky, prehlušil výstrel. O chvíľu sa ozval Marryin plačlivý nárek o pomoc.

55

Ráno pred úsvitom, 7. augusta 1930, krajský šerif Jacob Campbell a jeho dôstojníci zadržali rad za radom spred ich domovov štvoricu černochov. Šestnásťročného Jamesa Camerona, devätnásťročného Abrahama Smitha, ktorí si privyrábali ako čističi topánok, osemnásťročného Thomasa Shippa, ktorý pracoval v zlievarni v Malleable a Roberta Sullivana. Všetci boli odvezení do krajskej väznice Grant v centre mesta Marion v Indiane. Tam boli po jednom surovo bití, kým z nich policajti nedostali priznanie. V marionskej nemocnici medzitým Claude Deeter prehral svoj boj o život. Z okna policajnej stanice vyvesili Claudeovu zakrvavenú košeľu. Čas odplaty bol neúprosne blízko. Správa o hroznom čine sa šírila ako blesk až do neďalekého Fairmountu, Claudeovho rodného mesta. Príchodom večera väznicu obkľúčila stovka ľudí z celého okresu. S kladivami a všetkým čo im prišlo pod ruku spustili pravé peklo.

„Shipp, ktorý sa priznal z vraždy bieleho muža, Claudea Deetera z Fairmountu v Indiane bol obesený na strome vo dvore miestneho súdu. Smith, ktorého dievča identifikovalo ako útočníka, ktorý ju znásilnil, bol vyhodený z okna tretieho poschodia väznice so slučkou okolo krku.“ Tak opísali desivé udalosti z predošlého dňa pod titulkom – Nájazd na väznicu v Indiane. . . noviny Chicago Daily Tribune
8. Augusta 1930.

787

V tú noc to strašné divadlo zúriaceho davu sledoval cez hľadáčik svojho fotoaparátu aj štúdiový fotograf Lawrence Beitler. Z krvilačného besnenia vyšli s čistou kožou len dvaja odsúdenci. Robert Sullivan, ktorý bol prepustený ešte počas dňa a najmladší James Cameron. Toho zachránil tajomný hlas, ktorý sa ozval z besniaceho zástupu, potom ako sa dobyli dnu cez vytrhnutú stenu väznice. „On s tým nemá nič spoločné“ ozval sa ktosi z desiatok rozhnevaných ľudí stojacích pred mrežami Cameronovej cely. „Bol to hlas anjela“ tvrdil Cameron do konca svojich dní. Sama Marry Ballová pri neskoršom vyšetrovaní potvrdila jeho bezúhonnosť, a i to, že odsúdenci boli zabití neprávom, dokonca, že samotný zločin spáchal iba jeden človek.

O sedem rokov neskôr na stranách magazínu The New York Teacher vydal autor menom Lewis Allan báseň, ktorá sa svojím obsahom až naturalisticky dotýkala hrôzy a bolesti života na americkom juhu. Pod názvom “Bitter Fruit“ (Trpké Ovocie) sa skrývali drsné verše opisujúce ako južanský vánok hompáľa s mŕtvymi telami visiacimi „ako ovocie“ na konároch topoľa. Lewis Allan bol básnický pseudonym newyorského stredoškolského učiteľa, skladateľa Abela Meeropola z Bronxu. Ten sa k napísaniu týchto veršov odhodlal potom, čo v novinách zhliadol otrasnú fotografiu Lawrencea Beitlera s názvom Lynč Thomasa Shippa a Abrama Smitha. Básnické metafory tak boli výjavmi práve z krutej noci onoho 7. augusta 1930 v Marione.

Bol večer 28. decembra 1938, kraje ciest Sheridan Square na západnej štvrtej ulici v srdci Greenwich Village lemoval od oleja a sadzí do čierna zašpinený sneh. Z kanálov v strede ulice stúpala belasá para prekrývajúca, snehové kopy nahromadené na chodníkoch, cez ktoré sa tlačil rad ľudí, nad ktorými bdel svit z nočných lámp s blikajúcim nápisom Café Society. Barney Josephson, tridsaťšesťročný predajca vložiek do topánok z Atlantic City sa práve chystal otvoriť svoj prvý zábavný podnik v živote. Dúfal, že z neho smotánka na Manhattane padne na nos, preto nervózne pobehoval po kuchyni a dohliadal na dopĺňanie práve dovezených hot-dogov a debien likéru.
Z heslom „Zle miesto pre správnych ľudí“ vylepeným na plagátoch po stenách klubu, iba prvý deň prilákal cez šesťsto návštevníkov a zároveň tak presiahol limit požiarneho predpisu 210 hostí. Atmosféra bez strojenosti nóbl lokálov Harlemu a dosiaľ nevídaný duch rasovej integrity s puncom parížskych kabaretov boli dostatočným lákadlom pre všetkých Newyorčanov. Dva dni pred blížiacim sa Silvestrom, mal dosiaľ váhavý Josephson úsmev na tvári.

Jednou zo zásad Jospehsonovho klubu bola aj patričná úcta a rešpekt k jazzovej hudbe. Obohatený poznaním rasových pravidiel iných klubov od Chicaga po New York, chcel priniesť zmenu, ktorá by publiku predstavila spolu na jednom pódiu bielych aj čiernych hudobníkov. Ako čerstvá ryba v tomto biznise narazil na ostrieľaného mladého producenta Johna Hammonda. Vďaka nemu mohol slávnostné otvorenie Café Society odpáliť s patrične lákavým hudobným programom. Hammond mu zaistil vystúpenie kapely trúbkara Frankie Newtona, ktorý spevom sprevádzala Billie Holiday.

Mladá Holiday, ktorú ako osemnásťročnú v roku 1933 priviedol do štúdii Columbia Records práve John Hammond mala za sebou načrtnutú hudobnú dráhu. Od vystúpení s hviezdnym orchestrom Count Basieho z Kansasu až po krušné chvíle na turné po juhu Spojených štátov s bandom klarinetistu Artieho Shawa, ako prvej černošky v belošskom orchestri, prežila viac ako len útrapy. Po nezhodách s Hammondom stratila možnosť vystúpiť v jeho šou v slávnej Carnegie Hall. Deprimovaná svojím životom túžila začať odznova. Josephsonova hodená rukavica preto bola viac ako len dobrá príležitosť.

Napriek tomu nebola Billie Holiday mimo Harlem New Yorku v takom povedomí. Vystúpenia v Café Society to však zmenili. Behom pár týždňov sa z nej stala nová ikona Manhattanu. Prostredie klubu sa stalo jej zázemím, v ktorom skúšala nové a nepoznané spôsoby svojho umeleckého vnútra vrátane nových skladieb a vlastných kompozícií. Ten pravý prelom však mal nastať až o čosi neskôr.

Začiatkom roku 1939 prišiel po jednom takom vystúpení v klube do zákulisia Café Society Abel Meeropol alias Lewis Allen. Barney Josephsonovi do rúk vložil text s názvom „Strange Fruit“ a požiadal ho či by nemohol osloviť Billie Holiday, aby ho zaspievala. Zaskočený Josephson zavolal svojho promotéra Roberta Gordona. Ten Meeropola poznal, ako aj jeho skladbu, ktorú už raz predtým počul v uliciach New Yorku, kde ju Meeropol so svojou ženou speváčkou Laurou Duncan občas hrávali. Meeropol nakoniec Billie skladbu najprv sám zahral a jej veľkorysosť na seba nenechala dlho čakať. Billie súhlasila, no všetci boli tajomne pôsobiacim Meeropolom vyvedeni z mieri. Slovám piesne nikto z nich nerozumel. „Akýsi chlap mi priniesol túto pekelnú skladbu, aby som ju zaspievala“- zrevala Billie po príchode do skúšobne na oddychujúcu kapelu.

Na druhý deň klub Café Society tradične praskal vo švíkoch. Dym z cigár debatujúcich hostí sa pomaly vznášal ku stropu a medzi nimi kľučkovali čašníci s táckami plnými pohárov whisky a vína. Po chvíli sa na pódiu za búrlivého potlesku zjavila samotná Billie Holiday. Začalo sa posledné číslo večera. Svetlo v klube sa stlmilo do úplnej tmy a nad publikom sa ako slnko v kruhu zo svitu zamiereného reflektora rozžiarila jej tvár. Obsluha stála ako obarená, ľudia pri stoloch rovnako. Newtonova trúbka a piano Sonny Whitea sprevádzali jej zastretý hlas. Billie Holiday so zatvorenými očami a so slzou stekajúcou po líci práve dospievala poslednú strofu skladby s názvom “Strange Fruit“. Nasledovalo ticho. Prerušil ho až jeden nervózny potlesk, ktorý prebral z údivu preberajúcich sa hostí a zmenil sa v burácajúci potlesk celého publika, v ktorom sedel aj Abel Meeropol. Zo skladby sa stal nespochybniteľný originálny klenot každého vystúpenia v Josephsonovom klube.

Holiday si najprv neuvedomovala skrytú silu, ktorá v skladbe “Strange Fruit“ drieme. Po tom, ako ju po prvýkrát zaspievala sa skladba stala jej súčasťou. Otvorila Pandorinu skrinku krutej pravdy o lynčovaní a terore v Amerike. Billie Holiday pocítila potrebu stať sa tou, ktorá túto pravdu bude niesť do miest, kde dosiaľ bola tabu. V New Yorku jej nadšenie vyvolalo rozruch. Skladbu okamžite zakázali hrať v rádiu a dokonca aj John Hammond zo spoločnosti Columbia jej pribuchol dvere. Vytrvalosť a húževnatosť, typické rysy pre túto životom ostrieľanú ženu, ju nakoniec priviedli do Commodore Records, priekopníckeho stánku nezávislých vydavateľstiev producenta Milt Gablera. 20. apríla 1939 v štúdiách World Broadcasting spoločnosti Brunswick tak Billie Holiday s kapelou Frank Newtona nahrala jedinečnú krvou potrieštenú výpoveď na platňu. Po jej vydaní 22. júla toho istého roku sa “Strange Fruit“ stala rovnocenným hitom spolu s ostatnými skladbami v rebríčku celonárodnej Top 20, kde sa umiestnila na 16. mieste. Iba za prvý týždeň sa predalo desať tisíc kópii. O šesťdesiatsedem rokov neskôr ju magazín Time označí za skladbu 20. storočia.

Precítený prejav Billie Holiday, dramatickosť a bolesť, ktorú vďaka tejto skladbe v sebe odhalila a prenášala ju na publikum uzavreli jej dlhú cestu hľadania sa a boli poslednými zárezmi dlátom do vlastnej sochy, tvorenej z nešťastnej lásky, mizérie a sklamania. Tieto vystavané hranice v hudbe jej vyhranili aj život, v ten istý rok okúsila totiž ďalšie ovocie, ópium a heroín.

Literatúra: Gunther Shuller-The swing Era: The Development of Jazz, 1930-1945, Kathy A. Perkins, Judith Louise Stephens- Strange Fruit – plays on lynching by american woman

O autorovi

Tomáš Galata

Tomáš Galata

Pochádza z Bratislavy, študoval na VŠMU. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na umeleckej škole. Venuje sa ilustrácii a písaniu. Má
rád filmy a ešte radšej dobrú hudbu. Listovať históriou všakovakých tém, je jeho záľuba, o to väčšmi, keď môže priblížiť čo to z histórie a súčasnosti jazzu a blues, ktorý tu v našich končiaroch veľmi nepočuť. Tak teda keep rollin...