Film & TV Film 1960-1969 Filmové kritiky a analýzy Kultúra & umenie

Viridiana (1961) a „posledná večera“

Jeden z Buñuelových neskorších filmov – Viridiana (1961), dnes vnímame predovšetkým ako formu určitej religióznej alegórie, ale jej kompozičný svet je oveľa bohatší a zložitejší. Samotná existencia diela však vo svojej dobe značila isté paradoxy: Buñuela pri námete opäť raz inšpirovala snovská fantázia, ktorú čerpal z osobnej skúsenosti, skostnatelé obrúsenie náboženského pokrytectva kauzálne prepojil do fiktívnej reality a ako autor sa vrátil z Mexika do rodného Španielska, v ktorom ešte stále doznieval Francov autoritatívny režim. Cirkev film absolútne zavrhla, ale kritická obec ho vyznamenala Zlatou Palmou v Cannes. Nerozsvecuje tematiku náboženstva vs. ateizmu, ale mravov a odvrátiteľnosti od kresťanskej náuky.

Voľne adaptovaný scenár Halma (1895) režisér koreloval spolu so svojim dvorným scenáristom Juliom Alejandrom ako temer zvyčajne vo svojej „hispánskej tvorcovskej perióde“ a pri námete vychádzal z náhodného stretnutia s vidieckou sväticou zo Zaragozského vlaku. Pritom samotný menoslov neznámej svätici „Viridiana“ siaha až niekde do 12.-13. storočia a evokuje svetskú „smyčku“ nevinnosti. Režisér sa však musel podriaďovať konzervatívnej cenzúre a preto za jednu z hlavných podmienok, kde chcel využiť tých sľúbených 7-8 týždňov natáčania malo byť s produkčnou spoločnosťou Bardem, v ktorej dúfal, že mu rozviaže ruky.

Synchronicita deja

Mladá novicka Viridiana (Silvia Pinal) prichádza k statku svojho strýka Dona Jaima (Fernando Rey), ktorý bol jej jediným príbuzným a v minulosti jej finančne pomáhal. Z vymanenia z kláštorného rádu nechcela tráviť prílišného času v okolitom civile a prisľúbené slúženie vyšším princípom plánovala obnoviť v najbližšom možnom čase. Don Jaime symbolizoval usrdeného nešťastného človeka, ktorému na tomto svete neostalo veľkého potešenia a až po Viridianinom príchode nepredvídal následky tohto vari prorockého stretnutia. Pripomenula mu krásu jeho nebohej manželky, ktorá skonala vo svadobných šatách toho istého dňa, kedy sa vzali. Zbrklo jej navrhol sobáš a ochotne prosíkal o lásku sľúbiac, že so všetkým jej bohorovne pomôže. Skutočná tragédia deja tak koincidenčne napočáva svoj prvý stupeň.

Prvá tretina filmu odhaľuje nielen kauzálne súvislosti a odhalenia rúšok charakterizujúcich profilov jednotlivých účastníkov, vynáša na zreteľ Jaimov zanedbaný vidiecky statok, polorozbitú prevádzku chátrajúceho sídla, vlastnú vyprázdnenosť a pustotu ticha. Jaime spolu s vedúcou svojho služobníctva Ramonou (Margarita Lozanova) vedú pomerne anonymnú dôverčivú komunikačnú odozvu, kedy jeden chápe toho druhého a dopraje mu chýbajúcej nesplnenej túžby vo svojom nenaplňujúcom portfóliu definície šťastie. Preto osud mladučkej Viridiany uviazol do pasci viacerých nástrah, ktoré ju vo vzdialenej farme prikovú až do nič netušiacej paniky.

Bunuel kontemplatívne zredukoval surrealistické snové motívy a bravúrne ich preniesol  do optickej reality.

Po tom, čo sa Viridiana odhodlala opustiť strýkov statok ju sám vehementne presviedčal, aby chvíľu zostala a ospravedlnil sa jej za náhly a perfídne neslušný skutkový skrat. Služobná Ramona jej však do kávy primiešala analgetikum a mladá novicka upadla do tvrdého spánku. Strýko Jaime využil situáciu v znovuvybavenie manželkinej podoby v prevtelenú figúru nežnej krásky a obliekol ju do svadobných šiat. Keď sa neterka zobudí, Jaime jej tlačí do mysle nevymaniteľnú stratu morálneho kréda, keďže jej akt zneuctenia previedol psychologickým útokom. Či sa však tento čin stal na 100% nevedno, kamera snímala len bozky ustarosteného strýka, ako trpí a zároveň je vzrušený nad jej pasívnym „fyzickým skonom“. Prioritne šlo skôr o spomínaný nátlak, ktorým sa snažil recipročne obmäkčiť jej kvázi znestvorenie a znesvätiť jej cirkevné poslanie. Ďalšieho dňa sa však bezradný starý muž obesil a keď to Viridiana zistila, rozhodla sa nevrátiť do rádu a pomáhať slabým a chudobným, ktorí sa navôkol usadlosti prichýlili. Majetok strýkovej farmy pripadol nemanželskému synovi Jorgemu (Francisco Rabal) a Virdiane pri dostavbe sídla pre chorých a starých materiálne dopomáha.

Táto fáza subjektívnej narácie extrahuje pôvodný Buñuelov zámer votrieť sa medzi spodnú vrstvu a nielen ju tematicky vykresliť, ale aj modifikačne a skrz avantgardnú imagináciu symbolicky prevteliť. Kompozičná forma nahrádza lineárne naratívnu a realistickú a anarchistický slovník zo strýkových pier je v diskrepačnej opozícii naproti Viridianinom následnom charakterovom vývoji. V jej domnelej predstave stále prevažuje idea učenlivého rádu a odovzdáva sa dobročinným úmyslom v priamom teréne, ktoré majú byť vzájomne indiferenčné a seba obohacujúce. Tento mravný akt v poslednej tretine snímky zlyháva na plnej čiare.  

Gnostický svet naprieč perverziou okamihu je režisérom natoľko účinne skoncipovaný, že akýkoľvek nenápadný nárek nemravnosti vyznieva ako paralelná asimilácia skazy a zneuctenia v prospech pasívnej väčšiny.

Finálny part snímky je už živým znevažovaním kresťanskej morálky od apropo kresťanských indivíduí. Vyobrazuje predovšetkým relativizáciu ich praktickej činnosti a stavia ju nadobraz povestnej snahe o jej vznešený dialekt. Keď sa Viridiana s Jorgem, Ramonou a jej malou Ritou nečakane vracajú z cesty, kde mali vybaviť dôležité obchodné záležitosti, bezdomovci nonšalantne prevádzajú na statku orgiálne aktivity. Nahnevaní Jorge dostáva takpovediac na frak v tlupe bezbožných žobrákov a celý dobročinný projekt razom padá v základoch. Jorge naviac počas sekvencií, ktoré mali skôr verbálne evokujúci vedľajší charakter, prejavoval svoju vnútorný entitu nasledovne: pôsobil charizmaticky, žil skôr z astrálnych pôžitkov, radil sa skôr k stádovitej priemernej vrstve, ale prechovával v ňom empatický duch z Viridianiných aktivít.

No a práve záverečná pasáž odhaľuje Viridianinu nemohúcnosť vzdorovať kruhovým udalostiam vplývajúcim z falošnej aprobácii jej vysoko cnostného umu, ktorý v nekresťanskom teritóriu vyznieva skôr segregačne a anticipačne mdlo. Tým ale, že Jorgeho navštívila, mu dala z transtextuálneho optického náčinia najavo, že by bolo schopná akceptovať jeho lepšiu polovicu seba. Jorge však po rozchode s predošlou partnerkou Luciou a nedobytnosťou skúšanej Viridiany zaľahol v ústupčivosti a nasťahoval si k sebe slúžku Ramonu. Záverečná melancholicky doprevádzaná kamerová jazda je náladovým stelesnením chodu praktického pohanského spôsobu života, alebo vyhasnutej nádeje na jej nápravu. Tomu, čo je v ľudskom libide ukotvené ako Freudovský typ silnej emócie.

Náboženské paralely vo filme:

Surrealistický virtuóz Luis Buñuel vďaka schopnostiam uchopiť látku prostredníctvom ironickej symboliky dokázal úžasným spôsobom pertraktovať sakrálny dogmatizmus skrz osobitý ortieľ participačných a hľadiskových záberov, ktoré diváka s priamou účasťou pričleňujú k deju. Irónia však končí v momente neblahej konzekventnosti antagonistického spôsobu chovania postáv, čiže satirický výplod konotuje s mrazivou odstredivosťou príčinnosti i následkov, kedy kresťanstvo a barbarstvo prekypuje vzácnym rovnítkom. Metaforické zobrazenie pri relativizácií týchto hodnôt prenáša nielen k náboženskej zbabelosti, ale otvára „útechu“ i v umení. Počas filmu v jeho rôznych dimenzionálnych úrovniach znie oratorická Händelova zborová Messiah, evanjelické prehovory či kompozičná ťaživá parafráza Da Vinciho Poslednej večere (viď titulný obrázok) pretavujúca v obrazotvornosť rozkladu a anarchie. Jeden z najvýznamnejších českých kritikov Jiří Cieslar napríklad definoval úpadok stádovitej rovnosti žobrákov v akceptáciu ich skazených morálnych hodnotových kvalít v nevedomosť, ktorá v ich očiach vyviera v prosto pustú človečenskú praktickosť života a nič ju nepodnecuje v ušľachtilejší rozmach: „Viridiana podává další příklad marného pokusu o realizaci křesťanských ideálů. Snaha půvabné novicky poskytnout skupině žebráků dobročinný útulek končí orgiastickou vzpourou jejích chovanců. Kolektivní smyslnost a pocit společenské křivdy, charitou sotva odstranitelný, rozbíjí i ty nejlepší úmysly. Zklamaná žena se poddá banálnímu kompromisu a smiřuje se s životem po boku průměrného praktika.“ Inými slovami, Viridiana je tým skúšaným objektom, ktorý ma stoj čo stoj podľahnúť arogancií nízkych živočíšnych zákonov a je takisto i kolektívnou obeťou morálneho úpadku v kontradikcii praktizujúceho „kresťanského“ života. Teoretické kázanie tu teda nemá žiaden vplyv.

„Šťastie je iba sen, bolesť je skutočná“. – Voltaire

Buñuelova Viridiana (1961) je významným filmom na poli národného autorizmu (pretože sa svojim odohrávajúcim dejom, verbálnym jazykovým kódom i architektúrou zovňajška identifikuje s úpadkom španielskej nízkej vrstvy) ako i umeleckej viacvýznamovosti (využitie prostredia pre kompozičnú vynaliezavosť, živosťou i umelosťou svetla, či dôslednej čiernobielej filtrácii kontrastu týchto dvoch diverzifikačných farieb). Pracuje v rámci symboliky, ako i v konfrontačnej mizanscéne prostredníctvom dialógov a značne vyjadruje zoskupačné názorové a úkonové idey a ich temný realizačný odtieň. Ako jeden z mála tvorcov svojej doby (podobne ako Fellini) predznamenal a predefinoval neskoršie počiatky postmodernizmu a ovplyvnil celý rad tvorcov, ktorý absorbovali snový halucinogénny svet prostredníctvom mozgovej nerozhodnosti postáv, z ktorých skladali samotný neprehľadný dej. Je neuveriteľné, ako vo finálnej fáze čisto a v pure shots Viridiana pôsobí a ako ňou možno ohýbať v snovej lucídnej subjektivizácii, ako i v trebárs dokumentárnom realizme času a priestoru. Jej ambície sú schopné rovnať sa s najlepšími z najlepších.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.