Hudba Kultúra & umenie

Veronika Rabada: Folklór momentálne prežíva renesanciu.

Pavel Chodúr

Ako ste sa dostali k hudbe? A aké boli najväčšie míľniky na vašej ceste?

Vyrastala som v rodine, kde sa veľa spievalo. U nás bola hudba vždy vítaná. Od druhého ročníka som chodila na klavír, spievala a tancovala som v miestnom detskom folklórnom krúžku. Dá sa povedať, že som celý život v kontakte s hudbou. Okrem toho môj dedo kantoroval v kostole, takže to mám aj v génoch. Mamka spieva už dlhé roky v zbore. Otec je veľmi veselá kopa, celý život nás, svoje deti presviedča, že vie hrať na akordeón, ale hrá len tak inštinktívne.
Naplno som sa začala venovať spevu od 16tich, začala som chodiť na súkromné hodiny spevu.
To bol taký výrazný krok, kedy som začala viac uvažovať nad ďalším smerovaním, a mala som v tom čase túžbu študovať na konzervatóriu spev. Na konzervatórium som sa nedostala, ale všetko je tak, ako má byť, a ja som miesto štúdia operného spevu urobila konkurz do kapely Hrdza a toto považujem za najvýraznejší milník. Spievala a formovala som sa v kapele 13 rokov, až prišiel druhý milník – odchod z kapely a vznik nového projektu – Veronika Rabada 🙂

Spievali ste aj v skupine Hrdza, kde ste pôsobila trinásť rokov. Skupina spieva piesne inšpirované slovenským a slovanským folklórom. Čo vám toto pôsobenie dalo? A ako sa to odrazilo na vašej súčasnej tvorbe?

Ako som spomínala v predchádzajúcej odpovedi, Hrdza poznačila môj hudobný život asi navždy. Som za mnohé vďačná. Kapelník ma predstavil svetu ľudovej hudby. Bolo to množstvo krásnych, spletitých aranžmánov, čo je pre odborníka – hudobníka veľký pôžitok. Toto je to, čo sa mi veľmi páčilo, no zároveň som vedela, že to teraz tak nechcem, že chcem tvoriť pre širšiu poslucháčsku základňu, robiť pieseň za piesňou, pustiť ju do sveta a nechať ju „ žiť“ svoj život. Netrápiť sa nad tým, ak pieseň hneď neprerazí a robiť stále ďalej. No to, čo robila Hrdza, že čerpala z folklóru, to sa mi veľmi páčilo, to sa snažím zachovať a myslím si, že sa to páči aj ľudom. Veď v nás všetkých bije slovenské či slovánské srdce a to sa pri takejto hudbe ozve.

Momentálne sa stáva folklór stále populárnejším a hovorí sa o ňom na slovenskej hudobnej scéne viacej. Ako vnímate vy z pozície interpreta takýto posun? Je to pozitívny trend? Alebo je to len súčasná móda, ktorá podľa vás rýchlo vymizne?

Je to tak, momentálne folklór prežíva „renesanciu“, čo je na jednej strane veľmi pekné a určite mám z toho radosť. Na strane druhej, nepáči sa mi, ak kapely, muzikanti, ktorí s týmto žánrom absolútne nič nemajú, začnú na silu robiť ľudovku, lebo je to moderné..tak toto je podľa mňa čistá vypočítavosť a nesúhlasím s tým.

Čo považujete dosiaľ za svoj najväčší úspech?

Najväčší úspech sú pre mňa, aj keď som už na pódiách zažila všeličo, moje dve krásne deti, ktoré ma tým aké sú, dokážu veľmi podporiť. Takže každý v pokoji odspievaný koncert, s vedomím, že aj oni sú v pohode, je pre mňa úspechom. A čo sa týka muziky, momentálne prežívam úspech, keďže sa nám podarilo dokončiť album s názvom Lúka, ktorý sa dá kúpiť a popočúvať 🙂  A potešiť sa 🙂

Aký máte názor na Slovenskú hudobnú scénu? Je tu niečo čo je pre vás inšpirujúce?

Ja nemám veľmi predsudky voči iným ľuďom, muzikantom. Akurát tá vec, čo som spomínala v predchádzajúcej odpovedi. Inak si myslím, že všetci robíme to, čo vieme a ako najlepšie vieme. A keďže tu už všetko bolo, myslím, že sme si všetci v určitom zmysle inšpiráciou, či už sa to týka muziky, vizuálu, či práce na propagácii atď.

Čo to obnáša byť spevákom na Slovensku. Aké sú najväčšie úskalia tejto profesie? A naopak najväčšie výhody?

Jednoznačne si myslím, že len málokto sa dokáže živiť iba spievaním. Máme tu aj takých spevákov a tím zo srdca blahoželám. Je to vec po ktorej túžim celý život, pretože ma spievanie na pódiách neskutočne baví a napĺňa, no zatiaľ som tam nedospela, ale nie je všetkým dňom koniec 🙂 Neviem presne na aké výhody narážate, lebo ak na také, či ma ľudia spoznávajú, tak áno, občas sa to stane. Je to vždy veľmi milé. Naposledy sa to stalo v hypermarkete, keď sme nakupovali na grilovačku, odchytili ma dve dámy, ktoré sa chceli fotiť. Bolo to veľmi milé a spontánne. A o nevýhodách neviem, ja som taká šťastná v tomto povolaní, že mi nič nenapadá.

Klipy k vašim piesňam majú nádherný vizuál. Napríklad Husičky a Zabudni. Pôsobia veľmi spirituálne, energicky a krásne. Kto sa na tvorbe týchto klipov podieľal a kto stál za nápadom poňať ich takto?

Ďakujem za pochvalu. Medzi klipmi Zabudni a Husičky je viac ako rok, klipy točili dvaja rozdielni ľudia. Námet som v podstate vymyslela pri obidvoch ja, ale to len taký základ. Inak sú za tým veľmi šikovní filmári. Zabudni točil Jaroslav „ jaris“ Vaľko a Husičky chlapci z firmy ShotPro z Ružomberka. Obidve spolupráce boli úžasné a zároveň úplne rozdielne. Odporúčam vyskúšať:)

Momentálne aj učíte na konzervatóriu v Košiciach spev. Čo vám táto pozícia ako umelcovi dáva? Je formovanie a tvorenie nových talentov, niečo čo vás obohacuje aj po tej umeleckej stránke? A ak áno, ako?

Na konzervatóriu učím už 7 rokov. Je to úžasná práca. Veľmi ma to baví a určite ma to obohacuje. Samozrejme, že sú študenti, ktorí prídu v zlej nálade, alebo majú problém so spevom, ale takých je málo. Po väčšine, je to veľmi krásna a vďačná práca. Veľakrát mi prinesú pieseň, ktorú chcú spievať a ja ju nepoznám, ale veľmi sa mi zapáči, takže sa aj ja neustále učím a posúvam.

Spievali ste a kolaborovali ste aj s Kandráčovcami. Aká bola táto spolupráca a v čom bola iná, napríklad oproti pôsobeniu v skupine Hrdza?

S Kandráčovcami spievam od roku 2008. Sú to už roky. Mám chlapcov veľmi rada, zažila som ich začiatky, čo je pre mňa veľmi inšpirujúce, pretože vidím, kde sú teraz. Kam sa až dopracovali. Je to úžasné. U Kandráčovcov som len hosťovala, takže toho spievania bolo pomenej. Hlavne oproti kapele Hrdza. No bola s nimi vždy veľká zábava. V kapele Hrdza som spievala dosť náročné skladby, takže tam je asi ten rozdiel.

Kde a kedy vás môžeme vidieť najbližšie?

Hráme takmer každý víkend počas leta. Nech sa páči, môžete si to pozrieť na mojej stránke rabada.sk, prípadne aktuálne info aj na facebooku Veronika Rabada.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.