Historické okienko

Veľká francúzska revolúcia (1789) v čase chaosu a odklonu od pôvodných ideálov

By  | 

Tak ako každá násilná revolúcia z histórie, i táto znamenala v dejinách ľudstva predovšetkým animozitu strachu, rinčanie zbraní a pretrvávajúci chaos. Francúzsky ľud po stáročiach ožíval v nespokojnostiach spravidla inakším spôsobom, ako trebárs „malí a utláčaní Slováci“, ktorých utláčateľské tendencie priamo generovali a profilovali v nich aj isté komplexné znaky formujúcej mentality národa. Z historického kontextu – „genetickú krv“, ktorá sa prejavovala (a prejavuje) odlišne, absorbuje v spoločenstvách určité pachute na isté vplyvy a mieru absorbujúcej tolerancie čeliť tomu znamená tieto procesy do určitého stupňa akceptovať, pokiaľ ale táto sínusoida neprekročí práve onen prah znesiteľnosti.

Dôvodov a skrivodlivostí uskutočniť revolučný akt mali Francúzi ako maku. Absolutistická moc vo všeobecnosti nie je ničím opojným a tolerujúcim pre rozčertenú spoločnosť, pokiaľ je to práve stredná trieda, ktorá pociťuje biedu a nedostatočnú pomocnú ruku pri tvorbe a ohodnotení úžitkových a materiálnych hodnôt, ktoré dennodenne vyprodukováva. Ľudovít XVI sčasti doplatil na dedičstvo po Ľudovítovi XIV a možno z pohľadu ekonomiky nebol jediným vinníkom nenásytnosti panstva a jeho bezvýhradnej moci. Taktiež sa nevyhol  „splácaniu“ vojenských represálií jeho predchodcov, ale z hojného využívania prepychu a miernej segregácii z jeho strany voči ľudu znamenalo v konečnom dôsledku iba narastajúcu nespokojnosť a hŕlivé vášne.

K nárastu nezanedbateľných rozdielov medzi výškou miezd chudobných a bohatých sa stále apropo tento trend (k prispeniu zlej sezónnej úrodnosti) zväčšoval a odbojárom pochopiteľne k manifestačným požiadavkám nestačilo iba provizórne formálne pričlenenie k trom stavom (šľachta, duchovenstvo, roľníci a mešťania), pneli  po výkonnej moci a jej exekutívnom riadení. Tie 2% privilegovaných a 98% neprivilegovaných sčasti pripomína dnešný globálny svet, kedy malý počet približne 83 najbohatších ľudí na svete disponuje majetkom ako polovica zemegule.

Naladení entuziazmom a udalosťami spoza oceána z revolúcie pri osamostatnení Ameriky (1776) sa pripravovali na zúčtovanie s kráľovským režimom raz a navždy (s potrebnými krokmi, ktoré Jefferson a spol. ustanovili). Bohužiaľ, slabá podchytenosť a umiernenosť, minimálna rozvaha a koordinácia im zhatila cestu slobodne si vymedziť dôležité programové priority a náležite s nimi pracovať.  Neskĺznuť v davovú psychózu a nenásytnosť ambícií podieľať sa na moci selektívne a za každú cenu i veľmi brutálnym spôsobom.

Nie som psychológ ani historik, ale myslím si, že situáciu ohľadom  spackaného dobytia Bastily, kde sa okrem mylných počtov o uväznených v domove invalidov a dobyvačných pohnútok zmocniť sa všetkého za cenu masovej hystérie, mnohí historici vyhodnotili správne keď tvrdili, že to bol len dôsledok nie príliš šťastných sérií rozhodnutí. Povstania samo o sebe pri krvavom prevrate sú koordinačne nezvládnuteľné, ale možno ďalšie následné kroky pri  prípadnom „osvietenom“ vyjednávačovi, ktorý by „bojoval“ o správne veci a požiadavky by tú paniku dokázal umierniť (Odporúčam pozrieť film Danton z roku 1983, ktorý politickú časť zlej uchopiteľnosti a svojvôli špičiek povstania vystihol excelentne. Tam sa už prejavoval výrazný odklon po niekdajšie deklarovanej slobode a právach jednotlivcov…).

Vzbúrenci na čele s kapitánom Louis de Flue pri prvom úspechu a podchytení samotného markýza Bernarda-René de Launaya (veliteľ štátnej väznice Bastily) v Paríži 14. Júna 1789 započali rázny proces pri usporiadaní krajiny stým, že ho ešte ani nestihli odviesť k mestskej radnici a už cestou k nej ho napokon ostrým predmetom prebodli a odtrhnutú hlavu od zátylku oslavne vztýčili pred hulákajúcim davom. Deň na to si elektori presadili precedensy na niektoré personálne zmeny (nový starosta atď.)  a ľudovým povstaním vzbudili veľký rešpekt šľachty, koniec pri výbere daní, nulového záujmu o dlhopisy a rozkol štátu v jeho  nesúvislých mestských častí.

Vyjednávania so samotným kráľom priniesli radu rozporov. On požadoval od opozície sformulovať novú ústavu a zatiaľ čo (malo)mešťania na nej pracovali, chcel túto situáciu využiť na ich krvavé a konečné potlačenie. Tí si to však ustrážili, ale Ústavodarné národné zhromaždenie, ktorým chceli naplniť konkrétne požiadavky, nedopadlo podľa ich predstáv. V nasledujúcom roku (1790) sa už povstalci delili na aristokratov (systémový) a jakobínov (noví a radikálnejší patrioti). Národná garda pod vedením La Fayetta postrieľala v lete 1791 50 manifestujúcich za to, že si mysleli, že kráľa na určitý čas uniesli (hoc on sám intrigoval a žiadal pomoc od zahraničných kráľovských rodín) a už tam sa rodili ďalšie z konfliktov pri usporiadaní a deklarácií „spoločenského poriadku“. Všetok chaos dokopal k počiatku nezmyselné výboja za hranicami (s Rakúskom) a ďalšieho členenia povstaleckých kást na rôzne podskupiny s autonómnymi požiadavkami od tých druhých.

20.septembra 1792 sa monarchia zmenila v republiku, avšak nástroje radikálnych riešení prerástli k fáze sériových verejných popráv i takých revolucionárov a ich vnútornému boju, akými boli Danton a Robespierre – 1794 (ktorý si naraz uzurpoval diktát viesť jemu nastavený režim. Aj tak sa mu to ale zásadne obrátilo chrbtom). Zapeklitú situáciu najlepšie vyčítal a vyhodnotil nikto iný ako sám Napoleon Bonaparte, ktorého revolúciou z 9. novembra 1799 sa pomyselne končí snaha o výrazné reformy a hnutie občianskych právomocí a podieľaniu sa na moci. Rozdeľovanie funkcií a členenie na stavy, vedenie a udržiavanie vojnových konfliktov znamenal trochu šokujúco nálady obyvateľstva k ďalším výrazným zmenám, vďaka ktorým sa „pevná ruka“ Francúzom prinavrátila.

Francúzska revolúcia teda ani zďaleka nepokračovala len v duchu hrdého emancipačného úsilia, ale rozdrobovaniu. Veľmi silných, autoritatívnych vízií, ktorých zástancovia síce požadovali čo najširšieho rovnoprávneho postavenia pre všetkých, ale používali metódy, ktoré inklinujú k totalitným praktikám a navyše im pre svoju dôležitosť vzývali ako k jediným oprávneným a odporcov likvidovali. Vznikol odstrašujúci (ale zároveň v mnohých bodoch i vcelku inšpiratívny) precedens, ako rázne treba k zakročeniu a prinávrateniu si majetku a postaveniu obyčajným ľuďom, ale „boj za pochodu“ je pre tak nízku mravnú výbavu manifestujúceho davu v konečnom dôsledku náročný a málokedy dospeje k všeobecnému blahu a úprimnosti dôverovať jeho mravným úmyslom.

Zdroje:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Ve%C4%BEk%C3%A1_franc%C3%BAzska_revol%C3%BAcia,

History (revue) Speciál č. 2/2014

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.