Názory a komentáre

Váha vyslovených slov

Každý človek je zodpovedný za svoje slová. Nech sú vyslovené v akomkoľvek stave. Či už v tom pokojnom, alebo v akomsi afekte, každá osoba si musí prebrať za ne svoje dôsledky, ktoré z nich vyplývajú. Slová sú rinčiace náboje ale aj najjednoduchší dorozumievací prostriedok medzi ľuďmi. Sú zahalené tajomstvami, pretože na ich vyslovenie, ktoré sú základnou esenciou rozprávania príde až po ich prvotnom spracovaní v mozgu, kde si človek vyhodnotí a častokrát v milisekunde to, čo nakoniec povie.

Slová vždy naberajú na váhe a dôležitosti podľa osoby, postavenia a pozície človeka. Takisto podľa toho, kto na ne aký dôležitý akcent zdôrazňuje. Veľakrát sa stáva, že dobre mierená reč dokáže mať v príhodný okamih veľkú moc. To znamená, že aj moc a efekt dobre mienených i mierených slov závisí od spôsobu ich podania. Naopak, ak niekto rozpráva príliš veľa a zbytočne nimi mrhá, nedostane takú odozvu od ľudí, ktorí by ho v danej chvíli „mali“ počúvať.

Slová sú ale rovnako neodmysliteľnou súčasťou ľudskej existencie ako aj terčom najväčších hádok a nedorozumení. Ľudská psychika je tak zložitá a komplexná vec, že všetkými vymoženosťami, ktoré máme k dispozícií okolo seba a ktoré nás obklopujú, dávame a dostávame, rozoberáme a spracúvame dostatočne veľa podnetov, ktoré nami môžu zamávať.

Ak je človek súčasťou dobrého kolektívu, automaticky preberá spôsob komunikácie, vzhľadom k dôvere, ktorú si  medzi ľuďmi vytvára, ako aj ich spôsoby, ktoré ale môžu byť pre cudzinca vyslovene neúctivé, alebo minimálne nepochopiteľné ním samým. Komunikácia má to čaro, že inak pôsobí na bezprostredné prostredie, inak navonok.

Vážiť si slová môže znamenať, premýšľať a dopredu vykonať určité premyslené kroky, ktoré vedú k správnej a tolerantnej komunikácií. Práve komunikácia vytvára priestor pre tvoriaci element, ale býva zneužívaná v konfliktoch, ktoré by na vyriešenie sporov potrebovali nejaké zázemie vzájomného rešpektu, aby aj samotné konflikty mohli byť riešené inakšou cestou medzi dotknutými osobami. Kameňom úrazu býva, keď sa tento tolerantnejší spôsob nevyužije a ľudia sa osočujú a znevažujú.

Takisto aj najmiernejší a najľudskejší jedinci sú vo svojich profesiách a oblastiach, v ktorých vynikajú mimoriadne lojálni, ale taktiež majú svoje slabé miesta. Aj ich možno vykoľajiť, pokiaľ sa budete pokúšať zničiť ich štandardný otvorený prístup voči ostatným a budete dobiedzať a vyrušovať ich. Ak miesto dobrých i keď priamych rád budete poučovať a presadzovať svoje, nečakajte najlepšiu odozvu. Človek v tomto nepozná liek na všetky neduhy spoločnosti, nie je imúnny ku všetkým prejavom a nemá recept na to, aby sa ľudia vždy vzájomne dorozumievali a komunikovali iba na perfektnej úrovni.

Na neduhy, ktoré spôsobujú, že komunikácia proste nie je účinne rozvinutá môže zlý komunikačný kanál a neschopnosť počúvať toho druhého:

„Odborníci odhadujú, že 70% bdelého času komunikujeme s inými ľuďmi, sami rozprávame, počúvame, čítame, píšeme. Z toho 33% rozprávame a až 42% počúvame. Táto činnosť sa tak stáva veľmi dôležitou súčasťou nášho života. Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že počúvať nie je ťažké, ale stať sa „počúvateľom“, teda aktívnym a vnímavým poslucháčom, je oveľa ťažšie, ako sa stať presvedčivým rečníkom. Počúvanie nie je ľahké, pretože znamená omnoho viac ako vnímať slová. Poslucháč musí venovať pozornosť a rozlišovať mimiku hovoriaceho, udržať pozornosť či kontakt očí, zachytiť spodné prúdy, adekvátne formulovať otázky a nachádzať vhodné odpovede a vedieť tiež, kedy a s akým výrazom ostať ticho. Hoci si to, ako všetko dobré, vyžaduje určitú námahu, stojí to za to, veď odmenou bude citeľné zlepšenie našich vzťahov.“ [1]

Samozrejme, okrem počúvania môžu za konflikty pri komunikácii nielen laxnosť pri počúvaní druhej osoby, ale proste zle vyberané slová. Slová majú dynamickú priamočiarosť na svojho prijímateľa a pokiaľ osoby využívajú komunikáciu pre vybičovanie emócií a pohladenie svojho ega, slová sa stávajú nebezpečné.

Najhoršie býva to, ak sa zlievajú oba tieto aspekty (schopnosť zle načúvať rečníka a konať impulzívne bez premyslenia) dohromady. Človek, ktorý trpí nevyzretou neschopnosťou komunikovať na akej takej úrovni, máva vážne problémy aj v súkromnom živote. Zdanlivo banálne spôsoby komunikovania mu môže spôsobiť traumy, môžu ho opúšťať blízky, rodina, známi a nemusí sa uplatniť v kolektívoch, na ktorých je pracovne alebo existenčne závislý:

„Napríklad osoby, ktoré hovoria s menšími pauzami, povedia za minútu osemdesiat až sto slov. Rýchlejší rečníci ich dokážu za rovnaký čas vysloviť až 150. Avšak priemerne inteligentný človek je schopný prijať viac ako štyristo slov za minútu. To znamená, že dokáže myslieť štyri- alebo až päťkrát rýchlejšie ako hovoriť. 

Kto pri počúvaní iných myslí na iné veci, zachytí iba časť toho, čo hovoriaci vysloví. Niektorí ľudia využívajú „voľnú kapacitu“ na premyslenie odpovede a vôbec si pritom neuvedomujú, že sa vystavujú riziku úniku časti informácie. Prejavujú nezáujem a súčasne nedokážu postrehnúť celý rad prejavov, ktoré uľahčujú pochopenie vysloveného. Kto chce zachytiť celé posolstvo, mal by urobiť viac ako si len premyslieť odpoveď. Mal by rozmýšľať nad tým, čo mu partner hovorí, a spracúvať získané informácie. To si okrem iného vyžaduje sledovanie neverbálnych signálov a primerané reakcie.“ [2]

Túto problematiku preto netreba zužovať iba na správny výber slov. Iste, ich vhodným vyslovením vytvárate atmosféru, vďaka ktorej predchádzate nežiaducim dôsledkov v rámci komunikačného cyklu. Komunikácia slová potrebuje. Skrátka, potrebuje prebiehať a človek je natoľko civilizovaná bytosť a natoľko rozumovo vyvinutá, že takýto spôsob na prenášanie svojich postojov, citov a emócií potrebuje.

Slová sú prítomné v písanej i ústnej podobe, na internete, neustále sa prenášajú a nič nenaznačuje, že niekedy v ďalekej budúcnosti tomu bude inak. Môžu znieť rôznorodo, monotónne, raz sa zmení ich význam iba farbou hlasu. Niekedy potrebujete poznať všetky dorozumievacie signály nato, aby ste pochopili mieru a váhu slov. Aj ich význam. Slová sú jedinečné v tom, že ich vyslovením dokážete upresniť ich význam, doplniť a stále rozvíjať mierenie prvotných myšlienok. Nemálo potom mrzí to, že mnohé veci nedokážete vrátiť späť. Používaním slovných spojení znamená komunikácia v tom najpriamejšom slova zmysle. A platí to napriek tomu, že človek vyberá a má možnosť zvoliť slová iba také, ktoré si premyslí a až následne ich vysloví.

Tým, že ľudská jedinečnosť je tak zložitá a riadi sa jak intuíciou, tak častokrát i skratkovitým správaním, nedokáže úplne potlačiť rozpory medzi komunikujúcimi, ktoré naštartovali zle formulované názory a postoje. Život nás učí a neustále posúva vpred vo všetkých smeroch a komunikácia slov je jednou z najpraktickejších disciplín akokeby v tom, že človek rokmi a skúsenosťami sa v tejto oblasti neustále zušľachťuje a zdokonaľuje. To, že sa ale zušľachťuje ho nemôže nechávať chladným. Musí nedokonalosti, ktoré sú človekovi od prírody dané a medzi ktoré patrí aj voľba „správnych“ slov, neustále zveľaďovať. Inak ho toto poznanie nikam v skutočnosti neposunie a nebude schopný tlmiť svoje rozjarené vášne a prejavy skrytého egoizmu.

 

 

Zdroje:

[1] Umenie komunikovať – Nancy van Peltová, Neografia, http://referaty.atlas.sk/odbornehumanitne/psychologia/11203/umenie-pocuvat

[2] Andrea Chalupová – https://hnporadna.hnonline.sk/moja-kariera/165640-ked-pocuvat-je-viac-ako-hovorit

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.