Film & TV Film X-1929 Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Týždeň nemého filmu: Koleso života

Koleso života možno chápať ako kultové dielo nemej éry s vysoko typizujúcimi impresionistickými motívmi, ktoré sú v deji účinne zaporcelováne  a vyjadrujú všakovaké metaforické a iné opisy, a ktoré aj jej nosnú tému rozviedli do absolútneho cieľa. Takisto subjektívnosti účinku, ktorú umelci skrz vnemovú a emočne prchavú atrakciu potrieb využívali na dosiahnutie práve oných ohnivých impresií do duši a vedomia impulzívneho človeka. Formálna fotogénia sa tak trebárs od expresionizmu líši centrálnou fantazíjnosťou a tápaním neistôt jednotlivca vo vysoko nečitateľnej syntéze strát a skalopevnosti vlastného ja. Tej naturálnej a fyzicky počastúvacej identity v evokáciu, inšpiráciu a šľachteniu ducha na niečo, čo jej vývoj bezmedzne mení a nedosahuje takej túžby, ktorú si naša postava vo filme zaumienila. Jej duch sa však cíti dotknutý, pokiaľ sa mu nepodarí naplniť tie spomínané potreby, čiže nástrahy Francúzov v tomto období (vo fikčnom svete) sú temer rovnako ranené a bezmocné, ako u ich nemeckých kolegov.

koleso_zivota2

Otázky ohľadom dátumom vzniku filmu  (v origináli názov: La Roue) sa rôznia. Oficiálne sa datuje rok 1923, inde 1922 a jej hlavná hviezda – Séverin-Mars zomrel už v 1921-om. Naratívne rozvetvenie je pritom charakteristické svojim prológom práve ako jedna veľká metafora. Vlak prichádzajúci a nárušivo meniaci osud a obsahový komplot vecí a udalostí ide priamo a styčne. Sisif (Séverin-Mars) je železničným inžinierom a svedkom tragickej udalosti, kde sa mu podarí zachrániť mladé dievča – sirotu Normu (Ivy Close), privlastní si ju a spolu so svojim synom Elie (Gabriel de Gravone) sa o ňu starajú. Zaujímavé na tomto všetko je to, že Elieho matka zomrela pri pôrode a ako tak dospievajú, obaja sa do nežnej Normy bezvýhradne zamilujú. Elie ju naučí hrať na husliach a nažívajú si relatívne skromne a do istého času sú šťastní a spokojní. Po vyzradení tajomstiev  o prechovávaní citov Sisifa istému pánovi Hersenovi (Pierre Magnier) o Norme, ho ten istý pán vydiera spôsobom, že jej to tajomstvo vyzradí a zároveň požaduje, aby mu (on a Elie) umožnili sa takýmto ošemetným spôsobom s ňou (za „odplatu mlčanlivosti“) oženiť.     

koleso3(Sisif a Elie sa rozhodli radšej sa s Normou nevídať, ako by mali trpieť)

Ganceho rozprávací exkurz zahŕňal a šiel do obehu v počiatočnej verzii okolo 9 hodín (porovnateľne so Stronheimovým Greed) a bol nútený zosekať film na cca 4 hodiny. Ponechal si v nej znamenitú generačnú obmenu starého a nového – technologického sveta, v ktorom svoje dojmové procesy vývinu a spôsobu impresionizmu zachytáva a vedie „koľajami tragiky – shakespearovsky“. Ponechal si okrem romantických prvkov i tie sociálne a sociologicky dramatické a to najmä: s vysokou mierou priestorovej aglomerácie záchytnosti. Dej je tým pádom súvislý, plnohodnotný a pohybuje sa priečne a v širokej perspektíve. Momenty túžob a chcenia naplniť životné osudy postáv najpresvedčivejšie zastrešila postava otca Sisifa, na ktorom spadajú vyjadrovacie prostriedky tie významne neverbálne a v tej druhej rovine formálnej sú to obmeny počasia a prírody, ktoré mestskú industrializáciu nahrádzajú v apokalyptické i vizionárske Alpské kopce, ktoré ťažisko deja emocionálne prehlbujú.

koleso4

Zosekané 32-kové kotúče musel autor preeditovať – v roku 1924 „len“ na 2 a pol hodiny, aby mu Koleso života vôbec pustili do svetovej distribúcie. Musel teda aj konvergentný a kontinuálny strih preťať v dynamickejšiu konštruktívnosť, ale aj tak je navidomoči fascinujúce, ako tieto aspekty pri melodramatických a ľudsky vnímavých scénach ponechal a nechal ich aj divákovi náležite precítiť. Sisif začal časom slepnúť a bol tak donútený opustiť svoj obchod. Na druhej strane barikády, žiarlivý Hersan zbadal list, ktorým Elie vyjadroval city a smútok za Normou a pustil sa do neho hlava nehlava. Pri bitke bol postrelený Eliem a následne umieral, zatiaľ čo túto roztržku neprežil ani sám Elie, ktorý v monumentálne a technicky dvojznačných fúzovitých sekvenciách a intenzívne zdynamizovanej majstrovskej scéne spadol z horskej skaly.

Koleso5(Prinávratenie Normy k domovu a za Sisifom perfetne ilustruje tento záber, ktorý je vo filme zafarbený v modrom negatíve)

Príbeh tak lakonicky a s výraznou melanchóliou vchádza do záverečnej etapy, ktorú evokujú rany minulosti, nedožité rodinné blaho a neskoré sakrifikovanie hierarchie a návratu za niečím, čo nedopadlo počas nevyspytateľných čias minulých dobre a aspoň pre Normu tak ešte nie je všetko stratené. Gance svoj film podobne ako Žalujem (1919) kauzálne i modifikačne rozpísal v ďalekosiahlych a pomaly plynúcich šotoch, skrátka dielo je výrazne umelecké, výrazne štylizované v jednotlivostiach (políčko po políčku) a v rytmizácii celkov a polocelkov. O to príznačnejšie to je, o koľko je kontrast montáže a akčnosti súbežne a výrazne rozdielny oproti vetve humanistickej, čiže tej uhľadenej. Evokácia tanečného kolesa pod Mont Blancom je podobne akumulačne a náraznikovo dôležité a prelomové nielen v živote „kolesa“ ale i „života ako takého“ a novej etapy. Podobne ako prvotný príjazd vlaku i tu prichádza na nevyhnutnú „obetu“ v prospech ďalšieho vývoja, ako sa to stalo na začiatku – Sisif umiera, v zovretí a precitnutí toho posledného, čo ešte pri sebe mal.

(Celý film v „prijateľnej verzii“ online)

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.