Film & TV

Týždeň gotického hororu: Hodina vlka

By  | 

Bergmanova umelecká mánia surrealistických a expresionistických motívov mala aj po Persone (1966) zelenú a Hodina vlka – Vargtimmen (1968) je toho najčistejším dôkazom. Ako sa o jeho kauzálnej dichotomickej podmienenosti výrazných postáv vo filme prostredníctvom titulných článkoch vraví, že: brilantne skúmajú tenkú hranicu medzi genialitou a šialenstvom defacto i spadá do typických univerzálnych konfliktov podmienenej psychickej lability, ktorá nemá uchopiteľného konca. Touto kombináciou explicitných duševných prejavov, o ktorých film pojednáva, trpí istý maliar Johan Borg, ktorého hrá mimoriadne presvedčivo Max von Sydow. Ak by sme mohli citovať Schopenhauerove interpretácie mimo aj iných než len Kantovských reflexií Kritiky čistého rozumu vo Svete ako vôľa a predstava, že výrazné indivíduum skôr prechádza z fantázie do geniality až napokon do roztrieštenej nestálosti, než blázon vychádzajúci zo šialenstva ku genialite. Len tak a nikdy nie opačne.

„Genialita má schopnosť správať sa čisto nazerajúco, stratiť sa v nazeraní, a poznanie, ktoré je tu pôvodne iba pre službu vôli, z tejto služby vymaniť. To znamená, celkom stratiť zo zreteľa jej záujem, jej chcenie, jej účely, teda na istý čas sa úplne vzdať svojej osobnosti, aby neostalo nič než istý čas sa úplne vzdať svojej osobnosti, aby neostalo nič než čisto poznávajúci subjekt, jasné oko sveta: a to nielen na niekoľko okamihov, ale s takou vytrvalosťou a s toľkou rozvahou, ako je potrebné na reprodukciu uchopeného uváženým umením: – a vašich trvácnych myšlienok čin nech spevní to, čo vratko sa len vznáša -. Je to, akoby indivíduu tým, že ďaleko prekračuje mieru potrebnú pre službu individuálnej vôli; a tento oslobodený prebytok poznania sa stáva subjektom očistených od vôle, jasným zrkadlom sveta. To vysvetľuje až do nepokoja prechádzajúcu živosť geniálnych indivíduí, keďže prítomnosť im postačuje zriedka, lebo nevypĺňa ich vedomie. Z toho pochádza ich neúnavná horlivosť, neprestajné hľadanie nových, uvažovania hodných objektov, ďalej tiež takmer nikdy neuspokojená túžba po sebe podobných bytostiach, ktoré by sa im vyrovnali, s ktorými by sa mohli zdielať.“

A presne antagonistickú pozíciu hrá v priepastiach alter sveta priemerný, nezaťažený a nepoznačený jedinec, ktorý na umelecké ambície a zložitosť sveta nevystal. Nemá pritom ani akúkoľvek uvedomelú vôľu na jeho príkladnú reflexiu ani sémantický inštinkt odrážajúceho posunu túto reflexiu odrážať smerom navonok. Pretože je naviac sám veľmi pasívny a bez schopnosti predstavivej imaginácie apelovať nato, na čo nemá apropo možnosť fyzikálneho dosahu a samostatného riešenia a ani intelektuálnych predispozícií na empirické poznávanie. „Obyčajného pozemšťana však obyčajná prítomnosť úplne napĺňa a upokojuje, a keďže seberovných nachádza všade, je mu tiež vlastná aj zvláštna uspokojenosť každodenným životom, ktorá je géniovi odopretá. – Ako bytostná súčasť geniality bola rozpoznaná fantázia, ba občas sa dokonca podkladala za identickú s genialitou.“

Maliar Borg z nášho príbehu inklinoval k vzletnosti génia. Zaťaženosťou priemernosti skôr chátral a jeho reťazovo spätú hranicu fyzikálnej reality vnímal ako odstrašujúcu paralelu bláznivých úletov, s ktorými sa stretal počas pracovnej vyťaženosti. Borg sa cítil najlepšie, kedy mohol svoju predstavivosť rozvíjať, ale žiaľ, za týmto prienikom sa naňho valili démoni, ktorí sa stali súčasťou jeho bludiskovej osi. Bergman toto nadprirodzené pôsobenie vtelil skrz nenápadné a málotonážne filtrácie ľudskej činnosti a tak máme možnosť sledovať Borga v okolitých činnostiach po opustenom vidieku spravidla zúčastnene, ako rovný s rovným a hlbšie vedieť registrovať jeho valiacu sa príťaž choroboplodných zmyslov.

Borgova žena Alma (Liv Ullmann) o manželovom fyzickom a záhadnom zmiznutí z domu (a ktoré malo za následok jeho neustálej pomätenosti zmyslov) v okolí švédskeho vidieku rozpráva na počiatku filmu. Jej monologická, priam až stoická rozvaha dodáva rozprávaniu manželovho psychického skonu skôr uvážlivý podtón a divák očakávajúci narušené metafyzické svetské jadro pozoruje tak vonkajší svet skôr prieč akousi nekonečnou kataklizmou prítomného okamihu. Čiže, samotný prevteľujúci nadsvetský účinok, ku ktorému sa ako diváci dopátrame vychádza z veľmi tichých a jasnozrivých scénok, kde je i ten najjemnejší ruch počuť široko ďaleko a nepríjemne škriepi v úplnkoch i tých najdrobnejších častičiek.

Tento efekt nabúrania univerzálnej statiky teda reflektuje maliarove paranoidné predstavy mimoriadne subtílne a presvedčivo, k čomu z technického hľadiska vysoko dopomáha i využitie čiernobielej kamery. No a rozprávačom č.2 je Borgov zápisník, ktorý chronologicky zaznamenáva jeho podnety. Raz v umeleckom spektre, druhýkrát v silne subjektívnych dojmoch. Charakter týchto informácií v kontexte vodítok vysvetlení je ale krajne nespoľahlivých (vzhľadom k duševnej nestálosti, ktorá ho doviedla do desného pekla).

Borgova duševná skaza je ale v príbehu prítomná vo väčších či menších formách po celý čas. Ako niečo, čomu predchádzali okolnosti a našepkávali indície, a ktoré ich vnútorný rozkol do neblahého plynutia času adjektívne smerovali. Alma nás svojim rozvážnym rozprávaním vtiahla do ponurej severskej atmosféry, pri ktorej sa aj z nej po čase stávala nepodstatná figúrka manželovej duševnej nemoci a niektoré z jeho vzletný nemocí taktiež zarovno zdieľala.

„Zvyklo sa hovorievať, že „hodina vlka“… je hodinou, kedy najčastejšie ľudia zomierajú a najviac z nich sa aj narodí. V tomto čase nás prenasleduje nočná mora. A keď sa zobudíme, ostaneme vyplašení…“ (Johan Borg)

Ďalším silným prostriedkom, na ktorom táto temná gotická hra stojí je samozrejme architektúra. Zavalité stavby gotiky v ústrojenstve karnevalových večierkov podivínskych postavičiek onú vizuálnu expresivitu čoraz intenzívnejšie umocňujú a Borga vťahujú do existenciálnej svojpomoci. Labyrint vlekových udalostí je natoľko šokantných, že nášho maliara skrátka vlastné výplody fantázie odnesú kamsi dostratena a už sa nikdy nevráti domov k svojej žene. Akoby výlev jeho latentnej lability mal aj akúsi fyzickú nosnosť.

Hodina vlka je v sume sumárov skrátka nesmierne inteligentnou ducharinou, ktorá na svoj unikátny osobitý štýl upozorňuje počas celej minutáže, ale i tak je jej interpretačný výklad na skúmanie jednotlivých mizanscén relatívne bohatý. Devalvuje hranicu ľudského vnímania objektívnych príčin až na hranicu neustálych pochybností a končí ako správny predstaviteľ tohto populárneho subžánru – tragicky, neurčito a bez praktických východísk. Bergman síce film vystaval ako voľnú a nezávislú trilógiu s Hanbou a Náruživosťou, ale Hodina vlka je veľmi autorsky ladený a vybavený snímok a dá sa bez problémov vnímať oddelene. Odráža európske 60te roky ako máločo.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.