Film & TV Film 1930-1949 Filmové obsahy a výklady

Týždeň Alfreda Hitchcocka: Rebecca (Mŕtva a živá)

Po dlhšom čase sa v redakcii vraciame k filmovému seriálu Týždeň a pripomenieme si niečo z histórie kinematografie. Tohtotýždňový program bude patriť Alfredovi Hitchcockovi, ktorého nazývali „majstrom napätia“. Sila spočívajúca v jeho unikum tkvela v skvele rozpracovaných mizanscénach a prefabrikovanej tvorbe atmosférického dusna pomocou čistých filmárskych prostriedkov. Veľa dbal, aby reč tela vypovedala o človeku, jeho prežívaniu a činom, ktorým predchádzal jeho náhly duševný rozpor. Vychádzal ešte z nemej éry, kde práve neskorší zvuk nahradzoval nie nutne medzititulkami, ale dejovým konsenzom vyplývajúceho z kontextu. Medzi podceňované atribúty jeho majstrovstva patrí jednoznačne spôsob vedenia romantických či komediálnych scénok, ktoré v temných príbehoch o to viacej korešpondujú zrkadlovito s reáliami a so spôsobom uvažovania nás, bežných ľudí. Rebecca je Hitchcockov prechod od britského po americké publikum. Prvý krok, ktorým otvára dvere širšími  prostriedkami, akými má možnosť uplatniť svoj rafinovaný štýl.

Hoci sa Rebecca v Hitchcockovej kariére považuje za majstrovský kúsok, pre jeho režiséra v očiach niektorých kritikov predstavuje obmedzenia, ktoré musel učiniť, aby prechod do Hollywoodskeho štúdiového systému zvládol pre nároky producentov. Skrátka, že musel učiniť symbiózu medzi predstavami Davida O. Selznicka a potenciálnym trhom, pre ktorý mal byť príbeh zrozumiteľný, zaujímavý a ľahšie stráviteľný. Preto sa vo filme vyskytujú „okienkové opony“, ktoré dbali na dramatizáciu momentu miesto režisérových typických psychologických podnetov, ktoré menia devízu posolstiev a znepríjemňujú úlohu hraných protagonistov vo výslednom účinku. Podľa môjho názoru ich tam je však nespočetne veľa a príkladne vyvažujú syntézu medzi kostýmovým romantizmom a mystériami vyplývajúcimi z krátenia informácií, ktoré nie sú divákovi sprvoti dostupné a môžu dej z tradicionalistického hľadiska istým spôsobom negociovať.

Zápletka: Pôvabná mladá súputníčka (Joan Fontaine) sa zamiluje do zámožného majiteľa Maxima de Wintera (Laurence Olivier), ktorý žije v zámku vo Manderley (pobrežná časť Cornwallu). Ich vzájomnej láske stoja v ceste prekážky. Hoci sú obaja do seba zamilovaný, mladá kráska pochybuje o svojej jedinečnosti, o tom, že je práve ona tou vyvolenou spomedzi stoviek ďalších a či zvládne výzvy, ktoré sú v panstve Mr. de Wintera (zvyklosti, formálne správanie, odlišná spoločenská kasta atď.) bežné.

Domom mladú ženu sprevádza pani Danversová (perfektne úlohy sa zhostiacej Judith Anderson), ktorá jej dáva neustále a pri každej príležitosti na zreteľ, že tu pred ňou bola iná dokonalá pani domu – Rebecca. Chyžná sa posadnutosťou k prirovnávaniu dvoch odlišných osobností snaží v novej pani Winterovej vzbudiť isté pochybnosti. Líčením dokonalých vlastností a mimoriadnych charakterových schopností z úst povier len ťažko možno potom striasť bremeno zodpovednosti, ktoré sa na nepripravenú, nežnú a ustráchanú ženičku chystá.  Rebecca sa stáva symbolom a koncentrátom dôležitých okamihoch filmu. Stelesňujú ju chodiace povery pani Danversovej a tajomné, prachom zasypané chodby čpejúceho podlažia domu, ktoré pripomínajú vzplanúcu mŕtvu históriu prinávratenú k životu. Tam sa Hitchcockovi najväčšmi podarilo rozvrhnúť svoju šachovú partiu obete tiesniacej démonmi a vlastnej neistoty. Danversová ale nepredstavuje číre zlo, jej osobnosť sa k démonizujúcej podobe kompulzívne a veľmi nenápadne skôr približuje. Heraldickým bodom možno považovať práve prítomnosť stelesňujúcej sa sprievodkyne.

Medzi prvé náznaky neistoty pre mladú manželku tkveli v rozľahlom okolí, ktoré ju medzi Cornwallom a riečnym priečelím pozorovane desili, neskôr večierok, kde ju Mrs. Danversová obliekla do šiat nebohej Rebeccy. V stupňujúcej atmosfére sa jej Maxim priznal, že Rebeccu pri nešťastnej výmene hádok v páde zavraždil. Opisoval, akým spôsobom naňho pred osudovým aktom zazerala, škerila a sebavedomo sa mu vysmievala. Ich manželstvo pred verejnou idylkou trpelo nedostatkom lásky a dôvery v súkromnej oblasti. V momente hádok a nesvárov povedala Maxovi, že je tehotná s milencom Jackom Favellom (George Sanders) a takýto komunikačný úzus považovala za absolútne bežnú súčasť jej škodoradostnej, zákernej hry v partnerskom vzťahu.

Po objavení tela samotnej Rebeccy, ktoré z vylodenej lode, kde po nej Max zahladil stopy sa opäť objavili špekulácie, či skutočne spáchala samovraždu. Max pred súdom zaklamal, aby predišiel podozreniam z pripravovanej, chladnokrvnej vraždy, ktorá by naňho časom vzišla. Avšak, Favell sa k podozreniam o Maxovej vine nenápadne približoval podstate veci a keď sa jeho tvrdenia opierali o závažné zistenia, všetci (vrátane vyšetrovateľa) sa stretli s osobným doktorom Rebeccy, ktorý skonštatoval vo svojej intímnej lekárskej správe, že trpela rakovinou a bolo len otázkou času, kedy zomrie. Takýto zvrat zahladil podozrenia, ktoré dostihli minulosť panského sídla a prihriali na svetlo sveta nové šokujúce svedectvá. V závere ešte pani Danversová zhorela v sídle Cornwall (akoby stála za pokusom všetko zdevastovať) a ani zamestnancom a ani novomanželom sa „nič nestalo“. To však nezabránilo prísť o ilúzie mladej blondínky o jej manželovi a úlohe, ktorú bola donútená hrať a takisto v odkrývaní jaziev minulosti, ktoré vrhali vznášajúci sa odtieň hrôzostrašnej mátohy dôsledkov z dokonanej udalosti…

Hitchcockove vstupy: Román Daphne du Maurier je previazaný miniatúrnymi obrátkami, ktoré stupňujú ťažisko deja. Hitchcock sa pridržiava tohto poňatia. Výborne si pretransformoval hercov podľa svojho gusta, podľa fragmentácie spočívajúcej v ich dramaturgickej premene vyplývajúcej z konzekvencií sujet. Podarilo sa mu zhostiť relatívne neexperimentálneho subžánru, ktorý je o to väčšmi závislý na istých postupoch, cenzúre a nepísaných pravidlách melodrám a kostýmového filmu, ktoré sužujú manévrovací priestor pre fibriláciu nekonvenčného mystéria a nových perspektív rozširujúcich obzor diváckeho bádania zápletky. Dokázal si presadiť sfunkčnenosť svojho subsveta, kde platia jeho psychologické zbrane pre gradáciu zápletky, hoci bol do značnej miery limitovaný nedostatkom umeleckej právomoci.

Rebecca je dôkazom adaptačnej spôsobilosti, ktorá dokáže vnímať atmosféru stránok v bohatom širokouhlom prevedení. So všetkými dôležitými činiteľmi, ktoré vytvárajú jeho senzitívne portfólio, tajomnosť a silu príbehu. Hitchcockovi otvorilo väčšej tvorcovskej slobody. Je paradoxné, že Rebecca ostáva jediným režisérovým filmom, za ktorý získal Oscara za najlepší film roka podľa akademickej obce (sám Hitchcock za réžiu Oscara nikdy nezískal). Skôr to vrhá tieň k jeho nadčasovému remeslu, ktorý plne strávili a docenili diváci a kritici až s odstupom určitého času a nespochybňujúce jeho jedinečnosť…

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.