Cestopisy Cestovanie Lifestyle Turistika

Túra na Kľak (1352 m.n.m.) s priloženými fotkami

Kľak patrí medzi dominanty južnej steny Lúčanskej Malej Fatry. Celá prírodná rezervácia je počínajúc 25.5. 1966 podľa SNR vyhlásené ako chránené územie. Pohorie sprevádzajú bukové, ale aj iné husté lesy (hoci sa tiež stávajú terčom výrubu dreva), dolomitové krasy či bohaté vápence, ktorých prírodné priečelie tvoria z veľkej časti rendzinové pôdy. Lokalitu navštevuje veľké množstvo turistov, medzi ktorých nemožno vynechať i najmenšie deti, psov a rádovo ľudí, ktorí inak neinklinujú k turistike na bežnej báze. Vrch sa rozprestiera medzi územným členením (podľa súčasných noriem) Trenčianskeho a Žilinského kraja a pri parkovacej časti sa nachádza aj známe lyžiarske stredisko s dreveným hotelom.

(2.9.17) Keďže sme sa vybrali z Nitry jedného sobotného odpoludnia usúdili sme, že nebude nič zlé na tom, že si za výstup zvolíme najtradičnejší a „najkratší“ úsek, ktorý vedie žltou trasou. Práve z Fačkovského sedla možno obdivovať rozľahlé okolie, tak často navštevovaného pre svoju nezameniteľnú obľubu a príjemnú atmosféru (Keď prichádzate autom z južnej strany, tak si dávajte pozeral, aby ste to neprepálili až niekam na Rajec!). Z úvodného prevýšenie badáme trochu neprehľadnú tabuľu, ktorá zvádza pohľadom ísť k prameňu rieky Nitry tou istou trasou, ktorou sa ide po partizánskych cestách (kde sa počas povstanie schovávali). Po taktiež trošku úmornejších prevýšeniach (partizánskych cestách a aj prameňu rieky Nitra) sme svoju pozornosť sústredili na trasu k vrcholu Kľaku.

Cesta je dosť vyšlapaná. Čo nás zrádzalo bol fakt, že napriek poklesu domácich turistov o naše hory, tak takéto „veleohlasné“ štíty stále pobúdajú veľkej priazni a keď sa rozhodnete spraviť si pekný výlet vo víkendovom čase a v jasnom počasí, každú chvíľu sa obtriete o turistov. Úvodné sekvenčné výstupy boli dosť strmé. Prakticky sme pohľadom nezazreli cez tú lesnú húštinu k slnečnému jasu. Zhruba hodinu sme stúpali vo vysokom prevýšení a keď sa les začal „vytrácať“, uzreli sme tabuľu, kde sa týči Révanské sedlo. Od tohto momentu sa náročnosť výstupu do veľkej miery zjednodušuje. Opäť raz prechádzame lesnými cestami a elipsovito sa blížime (z nášho uhľa pohľadu ako kráčame severozápadne) k samotnému štítu. Tomu predchádza ešte menej známa jaskyňa. Z času načas zazrieme nejakú tú pamätnú pietu sviečok, ktoré majú určitý kontextuálny význam súvisiacim s týmto výstupom. Rozkol medzi lesom a dolomitmi úlomkov mohutných skalných brál zračí, že skutočne finišujeme. Ako sa tak približujeme k záveru, tak výrazným spôsobom fúka hustý vietor a moc si nepomôžete, ani keď sa hore usadíte na neutrálnom mieste niekde medzi kríkmi a skalami.

Na samom vrchole sa rozpína železný dvojkríž. Na rôzne strany možno vidieť široké okolie, blízke dediny, naše parkovisko a zo zadnej časti vzdialene i Fatru či Nízke Tatry. Prakticky totožnou trasou sme zamierili naspäť a dávali si pozor, aby sme pri problematických úsekoch si neprivodili zranenie. Kľak nie je rozhodne veľmi náročnou trasou, hoci sa spočiatku (úporným lesným výstupom pred Révanským sedlom) tak kryštalizuje. Určite šlo o zaujímavú skúsenosť. Trošku obmedzoval až prílišný nával turistov, čiže aj keď pôsobíte priateľským dojmom, je to určitý diskomfort a radi by ste zažili viacej toho súkromia. Po zostupe sme navštívili miestnu kolibu (varia výborné bryndzové halušky) a pomaly sa vybrali domov. P.S.: Ospravedlňujeme sa vopred za fotografický materiál. V danej chvíli sme nedisponovali profesionálnejší aparátom, takže sa skôr len delíme o kúsok z našej turistickej cesty :).

Foto: Martin Hladký, Dominik Timár

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.