Názory a komentáre

Tlak kolektívnej psychiky na myslenie jednotlivca

By  | 

Ak by sa každý človek čo i len na chvíľu pozastavil nad tým, čím si formuje svoj vlastný rozhľad, charakter, ako semiologicky naberá a spracováva vlastné empirické a tvorivé myšlienky, formuje názory, reakčne odráža svoje správanie, či nebodaj ako zaznamenáva podnety z vonkajšieho okolia a následne ich bez ostychu vyhodnocuje, nemohol by ignorovať faktor spoločenský. Ten je nesmierne dôležitý a určujúci. Už len podľa skúseností ostrieľaných zákonitostí  by mohol rozvážny intelektuál tvrdiť, že širší diškurz náležite prináša širšie portfólio rozvahy, zváženia daných problematík, koreňu vecí či systematického vyhodnocovania úsudkov vychádzajúceho z väčšinovo proklamovaných stereotypov.

Nie nadarmo sa hovorí, viac hláv, viac rozumu. Lenže skúsme to otočiť. Rovnako i širšie spektrum spoločnosti, pokiaľ si zaumieni za neomylné fakty poňať isté paradigmy vychádzajúce z horľavo presadzujúcej ideológie a vštiepi ich zvyšku spoločnosti, zlyháva a v tom momente ten aspekt, ktorý je meritom veci ako nespochybniteľný prestáva byť relevantným pre základné hodnoty, na ktorých naša spoločnosť rozkvitala. Treba mať na pamäti, že kolektívne poznatky (či už vedeckého, technologické a progresívneho či intelektuálneho rozmeru) sú prínosné, ale kolektívne vedomie má veľmi blízko, pokiaľ nebude neustále kritickými hlasmi napomínané skôr ku kolektívnemu bezvedomiu.

Možno ale tými násilne presadzujúcimi dogmami a schizmami spoločnosti nemusia byť oné idey a akýsi univerzálny pocit spravodlivosť pre všetkých a pre rovnosť šancí, ale skôr dáka spracovávaná aklamatívna mantra ľudskej slabosti a pre tých tam hore, túžba bez ostychu ovládať a mať moc. Nie nadarmo sa v zveličujúcej rovine vraví, že každý jedinec je v určitom rozsahu psychopat, alebo aspoň psychicky labilný a naklonený kauzálne prijímať synergickú silu emócie vychádzajúcej z elementárnej podstaty ľudskej hlúposti. Jej spracovaním a násilným poňatím potom môže svoje vštepené paradigmy prenášať na okolie a svojim spôsobom ich v niektorých prípadoch aj duševne ničiť.

Samozrejme, v rovine rovného s rovným je tento tlak jednotlivca na jednu osobu prípadne malú skupinu skôr chimérou a blúznením, ale pokiaľ silné prostriedky manipulácie tlačia určité názorové smerovanie, pocit degradácie osobnosti môže ad hoc pripadnúť na vás oveľa ostrejšie. A naraz sa vy musíte brániť nátlaku menšinového postoja. Hoci môže byť po hlbšom prediskutovaní a hĺbkovom rozanalyzovaní správny, alebo minimálne konštruktívny pre objasnenie situácie, stojí to veľa úsilia a energie pre obhajobu toho, čím by ste sa obhajovať ako za utopických orwellovských doktrín spoločenskej usporiadanosti nemali. Je to pod vašu dôstojnosť, ale vy napriek tomu, že chcete určitú časť svojho okolia podnietiť a povzniesť nad akúsi nezištnejšiu úroveň širokospektrálnejšieho poznania, ono vás za tú nepriamu úražku na cti tým, že sa mu (alebo im) kriticky snažíte veci vyargumentovať a vydiskutovať kľudne zhodí pod zem.

Napríklad aj stanovenie diagnóz sa nikdy nedá vypracovať bez komplexných úsudkov a bez diagnózy sa nedá riešiť problém. Už len z týchto jednoduchých „zákonitostí právd“ si nemožno uzurpovať právo na svojvoľné líčenie pravdy a jednoznačnosti výkladu, pretože ona samotná je svojim spôsobom sebecká a trpezlivá. Dozrieva. A taktiež, je to ako keď bežný človek, ktorý nerozumie mikrobiológii, bude zrejme zbytočne tárať o štruktúre chemických väzieb, keď o tom nemá páru. Lenže túto úlohu posudzovateľa si prisudzuje možno „TEN NIEKTO“ v nie tak očividných príkladov ako v prípade vyššie zmienenej mikrobiológií, princíp však ostáva rovnaký.

V dnešnej spoločnosti, ktorá mala by de facto slobodná a kedy by sa tie najzákladnejšie ľudské práva mali prinavrátiť bežnému človeku sa skutočná diskreditácia vykonáva v zložkách a na miestach, ktoré ju paradoxne vedú a usmerňujú. Tým pádom nemožno hovoriť o demokracii takej, ako bola zadefinová, pokiaľ v nej funguje hneď celý rad mechanizmov, ktoré ju ideologicky podkopávajú v základoch.

To zlyhanie (v tomto slova zmysle) nie je zlyhaním koncepčných teórií. No však, uvedomovanie si chýb a stanovanie náprav je konieckoncov dôležitejšie pre jej proklamačný, predom zaumienený charakter, ktorý spoločnosť na akýchsi pilieroch formoval. Podnieti a rozvibruje spoločnosť, ktorá už jedným dychom mentálne kolabovala.

Veď vždy sa predsa môže mýliť väčšina, niekedy dokonca skoro všetci. Aj úlohou „posudzovateľov právd“, ktorí si uzurpujú kázať pravdu vo svojom mene resp. vo svojich záujmoch alebo hlúpostiach nemá byť cieľom persuázie šikovnosti a presviedčacích metód, ale na margo všeobecnému prospechu vychádzajúceho z morálneho základu, nie amorálneho a pragmatického.

Či už tá forma presviedčacích schopností zväčša veľkých osobností spočíva v rečníckom majstrovstve, veľkosti osobnosti a charizme, pravda sa nepýta, je holá a nespochybniteľná, hoci miestami relatívna, ošematne-skalopevne-škaredá a nekompromisná. A práve ono neštítenie sa príklonu k modlám je pre spoločnosť dôležité, pretože príklon k vzorom a charizmatickým osobnostiam, hoc sú v zákutí skazení a dvojtvarí, nie je cestou pozdvihnutia konštruktívnosti a toho, čo žiadame. Pokiaľ je mentálna aktivizácia jednotlivca na mŕtvom bode, nik iný než on ju nepodnieti v tvorivejší a zdravší proces odrazu z miesta stagnácia po určitú métu. Potom nemôžeme meniť spoločnosť, ale budeme udržiavať chorý systém.  Stagnácia jednotlivca je neskôr dôsledkom fungovania celých inštitúcií, ich zadeklarovaných ustanovizení a aj všetkých nerestí, ktoré spoločnosť po zabehnutom procese mlčky toleruje.

Je to ako štokholmský syndróm, útok na emócie miesto rozvahy a keď rátio funguje, vyhodnocuje si problémy skrz vlastné ego, ktoré nie je pre priemerného človeka schopné zniesť vinu vlastných zlyhaní. Hrdosť človeka je jednou z najváženejších prekážok hľadania cnostných cieľov a perspektívnejšieho zušľachťovania osobnostného rozvoja, pretože je jedným z mála potrieb parciálneho ľudského uspokojenia. Jej podkopávaním trpí dôvera v seba samého, ale nijak inak, než uznaním si vlastných chýb človek nemôže vzrásť a odlepiť sa od určitého bodu.

Nedostatok peňazí, bieda a osobné a životné zlyhania sú už len dôsledkom pohľadu cez optiku matérie dostatkov. Lenže väčšina berie práve materiálnu stránku za spásonosnú a neuvedomuje si, že jej úžitkové plody sú len nástrojom ich osobného šťastia. Nie prostriedkom, cieľom a každodennou honbou sa pre ne.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.