Cestovanie

Tajomné Mamberamo

By  | 

Vždy som si myslel, že najdôležitejšie v živote, je mať cieľ. Dnes už viem, že cieľ, je druhoradý. Dôležitejšia je cesta.

 

Týmito slovami uzatvára Pavol Barabáš expedíciu po rieke Mamberamo. Oproti predchádzajúcim filmom, zaoberajúcich sa Tibetským budhizmom, je Tajomné Mamberamo menej duchovné a viac dobrodružné. Tento film vyšiel roku 2000, a považujem ho za prvú časť pomyselnej trilógie, zaoberajúcou sa kmeňmi na Papue Novej Guinei.

Hlavným hrdinom tohto filmu je Barabášov priateľ a fotograf Laco Gulik, s ktorým sme sa mali možnosť stretnúť už pri filme Mustang. S obľubou fotí národy, ich miestnu flóru a faunu, a jeho kniha sa stala inšpiráciou pre vznik tohto filmu. Čo je pri tomto filme dôležité, je fakt, že sa tu Barabáš k sebe nepriznáva. Ani ako účastník expedície, ani ako kameraman. Všetky postrehy, aj keď spísané Barabášom, majú budiť dojem subjektívneho pohľadu Laca Gulika.
Úvod a koniec filmu patrí ale inej postave príbehu. Jedná sa o člena expedície, ktorého môžeme poznať z predchádzajúceho Barabášovho filmu 80 metrov pod vrcholom Jindra Martiša.

Mamberamo_1

Tento film je totiž jeho posledným záznamom. Mesiac po skončení filmu zomrel pod lavínou, pri snahe zdolať vrch Anapurna. Úvod a záver sú teda akousi spomienkou lyrického charakteru. Lyrickosť umocňujú zábery na pohoria a pohybujúce sa oblaky, tak typické pre Barabášovú tvorbu. Čo sa týka samotného Mamberama, je to príbeh o snahe zdolať povodie rieky a objaviť údajne stále existujúcich kanibalov, a niečo mýtické, čo celý prales na Novej Guinei obklopuje.

Film je totiž viac dobrodružstvom, ako vyslovene dokumentárnym filmom. Vytvorenie hlavného hrdinu a príbeh, na pozadí ktorého sa nachádzajú mýty a povery, a následne snaha dokázať či sú legendy pravdivé, tvorí základný stavebný pilier tohto filmu.

Roman Jurčák, vo svojej práci, venuje niekoľko slov k nadácií Barabášových filmov: Pavol Barabáš vo všetkých svojich snímkach zachováva vernosť chronológií. V každom jeho expedičnom dokumente, cieľ zobrazovanej expedície určuje subjet filmu. Ten má tri základné varianty: dostať sa na nejaké zaujímavé miesto, dostať sa niekam spôsobom, akým sa tam ešte nik nedostal, alebo objaviť niekoho (prírodných ľudí), respektíve niečo, neznáme. Vo väčšine filmov sa stretávame s kombináciou a miernou variáciou týchto troch základných modelov.

Mamberamo_3
Spomínam to hlavne preto, pretože pre pochopenia filmu ako Mamberamo, je toto tvrdenie veľmi dôležité. Ak vezmeme do úvahy, že film je o neprebádaných miestach Papuy Novej Guinei, kde je vstup prísne zakázaný a trestá sa väzením, a že domorodci o tých miestach hovoria ako o nebezpečných – kde okrem jedovatých hadov a malarických komárov číhajú aj nepriateľské domorodé kmene, dodnes praktizujúce kanibalizmus, – dostaneme vďaka tomu predstavu, že to nebude jednoduchá cesta. Na to, aby Barabáš zvýšil napätie, poukazuje na chorobu Laca Gulika, ktorá vypukne hneď po príchode na Guineu. Dostal totiž maláriu. Komentár nám nezabudne počas filmu pripomenúť, že na maláriu každoročne umiera niekoľko tisícok ľudí. V tomto smere sa Barabáš nevyhne určitej štylizácií. Počas malarických záchvatov, je obraz plný farieb a je roztrasený.

Nad expedíciou tak visí nebezpečenstvo. Oproti budhistickým obyvateľom, sú domorodí obyvatelia viac nedôverčiví. Úsmevov na kamere je pomenej, čo môže byť ovplyvnené aj faktom, že niektoré z kmeňov, belochov ešte nikdy nevideli.

Mamberamo_2

Aj napriek tomu máme možnosť vidieť tradície, a zvyky týchto domorodcov. Zistíme, čo treba k tomu, aby sa muž oženil so ženou. Tiež, že prasce, sú jediným zdrojom bohatstva. Kvôli čomu, a akým spôsobom, prebiehajú vojny medzi kmeňmi( jeden z týchto súbojov je zachytený aj vo filme). Zisťujeme, že v kmeňoch vládne polygamia, a tiež aký negatívny vplyv mali misionári, šíriaci učenie Kristovo, na psychiku a spôsob života týchto ľudí. Všetky tieto podrobnosti a zaujímavosti sú nám podobne, ako pri ostatných filmoch, zväčša predávané komentárom, ale vojna medzi kmeňmi, a príprava jedál, je tu zachytená aj na kamere.

Podobnosť s dobrodružnými filmami je tu umocnená aj paralelným strihom, pri splavovaní perejí. Komentár, nám hovorí o snahe domorodcov udobriť si riečneho boha tancom, aby mali členovia expedície bezpečný prechod, a do tohto tanca sú prestrihávané scény splavovania, a následného pádu do vody. Komentár to ukončuje uistením, že sa nikomu nič nestalo, čo sa dosiaľ nikomu kto spadol v tej oblasti do vody, nepodarilo. Je tam viditeľná mystifikácia udalostí, a zároveň je to akési prispôsobenie sa okolitému spôsobu života. Domorodci totiž veria na bohov, sú poverčiví a všetky tieto aspekty sú vo filme prezentované ako niečo, čo vám môže pomôcť, alebo cestu značne skomplikovať. A aj napriek faktu, že vo filme vidíme niekoľko domorodých kmeňov – hlavnou témou filmu je stále, už na začiatku spomínaná cesta a jej úspešné zdolanie, ďalšie filmy z Papuy sa zaoberajú domorodými kmeňmi trocha špecifickejšie. Mamberamo je akýmsi zoznámením sa so základnými zvykmi tohto utajeného spoločenstva, žijúceho mimo modernú civilizáciu, ktorá je často krát vzdialená od prvých domorodých osád, niečo vyše 50 km.

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.