Film & TV Film 2010+ Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Film: Svet plotov – Eduard Cicha

Marcel Šedo
Autor: Marcel Šedo

Nebudem taký osobný ako Marek Kuzmin, ktorý minulý rok pri analýze Edovho filmu Medzipristátie tvrdil, že v pohľade na svet je vlastne aj on Edom Cichom. Nie som napríklad fanúšikom graffiti, naopak, zaujímam voči nemu pomerne kritický postoj. Čo sa však týka filmárskej vízie, pociťujem pri sledovaní Cichových filmov nadšenie. Eda Cichu totižto považujem za autora s nesmierne inovatívnym pohľadom na filmovú tvorbu, a to nielen v rámci študentského priestoru, ale aj slovenskej kinematografie vôbec.

Témou filmu je predovšetkým akési putovanie po stopách kamaráta a poukazovanie na niektoré javy, ktoré mohli súvisieť s jeho smrťou. Predovšetkým preto, lebo Edo Cicha sa navyše stihne vyjadriť aj k tomu, ako ploty spoluvytvárajú univerzum okolo nás, a podať kritický a pomerne ironický komentár k súčasnej spoločnosti a niektorým jej fenoménom. To možno očakávať už z Cichových slov v úvode filmu: „Bárskade ma to vodí, keď o tom rozmýšľam.“ Autora to následne „bárskade vodí“ nielen fyzicky, ale i myšlienkovo. Všetko je však podriadené rozprávaniu o mŕtvom kamarátovi Rišovi. Film tak môžeme zaradiť medzi portréty,  Edo však so žánrom pracuje  veľmi kreatívne.

Ale pekne po poriadku. Edo Cicha si zvolil mimoriadne nekomunikatívny spôsob rozprávania. Zámerne redukuje sujet, ignoruje kauzalitu či nadväznosť scén, preskakuje v čase i priestore a využíva najmä asociatívnu montáž. Navyše tým, že tematizuje mŕtveho človeka, nepracuje ani s postavou. O Rišovi nezískavame informácie prostredníctvom spomienok kamarátov či rôznych zápiskov a fotografií. Rozprávačom je len samotný autor, kamera sa v podstate stáva jeho mechanickým okom a jediným záchytným bodom je pre nás úvodná amatérska jednozáberovka spred prezidentského paláca, v ktorej sa tiež dozvieme niekoľko základných informácií, ako napr. to, že Rišo skočil pod vlak, počas života bol očividne rebel a mesiac pred smrťou zrazil vlak aj jeho psa.

Zaujímavým a v rámci slovenskej tvorby i žánru filmového portrétu netradičným je však predovšetkým využívanie parametrickej narácie. V nej štýl preberá funkciu rozprávania a parametrami sa stávajú konkrétne štylistické riešenia a ich opakovanie. Vo filme sa to prejavuje predovšetkým v systematickom vyhľadávaní konkrétneho graffiti na stenách budov, ktoré za svojho života, pravdepodobne používal spomínaný Rišo/Pao, a ktoré v prvej polovici filmu poháňa rozprávanie. Autor sa vydáva po stopách, čo po sebe jeho kamarát zanechal. Tento konkrétny podpis sa vo filme vyskytne viackrát.

Druhým zaujímavým parametrom je spôsob snímania postáv, postupne sa síce mení, ale  väčšinou  zachováva obdobné znaky:  veľký zoom, snímanie z veľkej diaľky, postavám dostatočne nevidno do tváre a pod. Pri Edovom prechádzaní sa po periférii tiež často vidíme postavy, ktoré sa otočia smerom od kamery, vzďaľujú sa a napokon strácajú mimo záberu.

Akési epicentrum, okolo ktorého sa všetko točí, je však budova firmy Svet plotov. Vidíme ju viackrát, z viacerých uhlov, v rozličnej dennej dobe  a v priebehu celého filmu. Je akýmsi leitmotívom, a zároveň metonymickým znázornením všadeprítomnosti plotov v našom svete. Dáva ju pomocou graffiti s Rišom do vzťahu a pri pohľade na ňu sa o ňom i jeho vzťahu k plotom aj rozhovorí. Ploty sa však vo filme vyskytujú aj samostatne. Vidíme, ako ich Edo preskakuje, ako nimi prelieza, a predovšetkým ako odhaľuje ich nezmyselnosť. Všadeprítomné ploty ľudí zbytočne oddeľujú, väznia (možno preto na záver v katalógu vidíme názov plotu Bastille), zakrývajú ten vytúžený iný priestor.

V súlade s týmto všetkým je pochopiteľné, že na význame tu získava predovšetkým prostredie, ktoré sa tak stáva výpoveďou o stave spoločnosti i o stave mysle samotného Riša. Azda aj odhaľuje jednu z príčin jeho smrti. Výstižne, akoby z Antonioniho filmov, to stvárňuje práve periféria,  sledujeme polorozpadnuté domy, doslova rozleptanú továreň, odpad, presklené predajne, kde sa príroda už len odráža (žeby alúzia na Tatiho?), staveniská atď. Jedinou „kultúrou“, ktorá sa v týchto priestoroch vyjavuje, je tá populárna v podobe nálepiek rýchlokvasených a dávno zabudnutých hviezdičiek zo Superstar, niekoľkých odhodených cédečiek, hákových krížov na stenách a pod. To všetko odhaľuje vyprázdnenosť súčasnej spoločnosti a ignoranciu duševného sveta. Jediným prívetivým pohľadom je tu len pohľad do neba.

S tým prirodzene súvisia i dokumentované subjekty. Ignorujú horiaci kôš, mlátia sa, ničia pouličné osvetlenie alebo si aspoň krátia čas plieskaním bičom. Ľudia sú proste chladní a deštruktívni rovnako ako prostredie okolo nich. Vďaka spomínanému spôsobu snímania pôsobia anonymným, cudzím dojmom. Medzi nich patrí aj postava, ktorá má azda stelesňovať Riša. Na motív dvojníctva poukazuje jednak charakteristický podpis nasprejovaný na stenu domu, ale aj pes prichádzajúci za postavou na záver v situácii, keď „zhasína“ lampu a do toho ironicky, ale aj pomerne trefne znie zvučka Večerníčka. Autor akoby sa tu vyjadroval k tomu, prečo Rišo konal tak, ako konal, a čo ho k tomu viedlo. Ambivalentný pocit z ľudí obývajúcich Cichov film ešte zvýrazňujú zamestnanci Sveta plotov, ktorí sa pozerajú do kamery, tvária sa mimoriadne vážne a držia v rukách katalóg  s obrázkom oplotenia Bastille. Potvrdzujú tak dojem, že ploty ohraničujú  väzenia.

Svet plotov je rozhodne jeden z najinovatívnejších portrétov, aký som kedy videl. O Rišovi vypovedá vskutku netradičným spôsobom a odhaľuje aspoň niektoré možné motívy spoluvinné na jeho samovražde. Rišo, aspoň z filmu sa mi to tak marí, bol obeťou mizérie spoločnosti, ktorú však aj on tak trochu vytváral. Aj napriek značnej intelektuálnej náročnosti tak z filmu cítiť  intimitu, úprimnosť a pietu. Edo Cicha vzbudzuje, a zrejme aj bude vzbudzovať rozporuplné reakcie, závisiace od ochoty pristúpiť na zvolený spôsob rozprávania. A to je len dobre.

Článok vyšiel v časopise Frame 14 – 2016, Číslo 1 a bol vytvorený pri príležitosti podujatia Študentské konfrontácie, ktoré organizuje FTF VŠMU. Uverejňujeme ho s povolením jeho šéfredaktorky Zuzany Mojžišovej i autora Marcela Šeda.

O autorovi

Marcel Šedo

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.