Film & TV Film 2010+ Kultúra & umenie Ostatné

Súčasný chorvátsky film ako reflexia miesta a doby (druhá časť)

chorvatsky_film_01

„Chorvátsky Trainspotting“, ako bývajú Metastázy Branka Schmidta často označované, sa načrtnutému všeobecnému opisu domácej produkcie vo viacerých ohľadoch vymyká. Miesto jednotnej ucelenej fabule je rozdelený do štyroch kapitol, z ktorých každá sleduje jedného zo štvorice bývalých spolužiakov a kamarátov. Štýl na seba strháva omnoho väčšiu pozornosť – „akčná“ ručná kamera, rýchly strih, dynamická nediegetická (tzn. nevychádzajúca z filmového sveta) hudba. Voľba štylistických prostriedkov i výber výrazných hercov v hlavných úlohách (predovšetkým René Bitorajac) zdôrazňuje agresivitu, vulgárnosť a násilnosť hlavných problémových postáv, ktoré sa dostávajú do styku s alkoholom, drogami, extrémizmom či neonacizmom na futbalových zápasoch. Slúži tak ako prostriedok kritiky nezodpovedných skrachovaných členov jednej generácie, ktorí sa vzpierajú spoločenským normám a nedokážu sa uplatniť.

chorvatsky_film_02

S inou formou nemožnosti zaradenia do spoločnosti narába Zvonimir Jurić v snímke Kosec. Starnúci pracovník farmy Ivo sa v nej rozhodne pomôcť neznámej žene, ktorej v aute došiel benzín. Do pokojného priebehu však zasiahne Ivova minulosť – kedysi bol vo väzení za znásilnenie a miestni obyvatelia o tom vedia. Jurić predostiera portrét komunity neschopnej prijať fakt, že sa niekto môže zmeniť. Svoj príbeh zahaľuje do ponurej temnoty všednej letnej noci s predzvesťou nevyhnutnej tragédie. Rozprávanie je umocnené obmedzením redukciou filmového času, ktorý je takmer zhodný s reálnym časom projekcie. Humanistický akcent je však v rozpore s neosobným štýlom, vytvárajúcim emočný dištanc od diváka. Obrazu dominujú veľké celky a polocelky prírody, chladné farby, prázdnota a nehybnosť. Nekonvenčné prvky ako zvukové ruchy zo sveta mimo záber či porušovanie pravidla 180 stupňov v strihu dialógov nie sú dostatočne motivované, scény sú neúmerne dlhé a symbolika tváre krajiny ako Ivovej minulosti je umelá. Výsledkom je ambiciózna nefunkčná póza.

chorvatsky_film_03

Na ceste Jasmily Žbanić sa cez traumatizujúce dôsledky balkánskeho konfliktu pozerá na iný aspekt bosnianskej súčasnosti. Zamilovaný pár Lunu a Amara od seba odlúči Amarov nečakaný príchod do fundamentalistickej islamskej komunity. Náboženský fanatizmus a zavrhnutie liberálneho západného spôsobu života a myslenia radikálne ovplyvnia vzťah medzi mužom a ženou. Radikálny krok Amara predstavuje jednu z možností vyrovnávania sa s krvavou históriou, ale nie pozitívnym smerom. Na ceste sa vyznačuje veľmi rozvoľneným rozprávaním, ktoré kladie vyššie nároky na diváka. Nie vždy dostávame presné informácie, kde a kedy sa situácia odohráva. Štýl je v tomto prípade veľmi nenápadný a nenávodný. Hlavné slovo má zobrazovanie kultúrnych odlišností, postáv (ktorým chýbajú len lepšie psychologické motivácie) a neobyčajne autentického sveta, ktorý sa pokúša zabudnúť.

chorvatsky_film_04

Najnovším titulom z výberu je tohtoročný Zvizdan. Ôsmy celovečerný film Dalibora Matanica sa originálnym spôsobom vzťahuje k postupným premenám hraničného priestoru medzi Chorvátmi a Srbmi. Triptych tvorí trojica príbehov, vzdialená od seba vždy 10 rokov (1991, 2001, 2011). Každý rozpráva o mladom páre, ktorý sa i cez nepriazeň znepriatelených národov snaží nájsť si k sebe cestu. Každý rok vymedzuje konkrétne obdobie, no naznačuje i momentálnu fázu etnických vzťahov. Významnú rolu pritom opäť zohráva krajina. Nádherná príroda kontrastuje so zničenými a neskôr rekonštruovanými domami. Stav budov informuje nielen o čase, ale metaforicky znázorňuje rozsah rán na tvári národa, ktoré znemožňujú milencom zostať spolu. Matanic efektívne posilňuje rozprávanie využívaním stále rovnakých hercov v úlohách chorvátskeho mladíka a srbského dievčaťa. Vďaka premenlivosti prostredia, precízne snímaného kamerou so širokouhlými objektívmi, kvalitnej technike, skvelým hercom a variovaniu motívov ide o pôsobivé symbolické stvárnenie miestnych dejín.

Práca sa pokúsila predostrieť na základe šiestich vybraných filmov niekoľko prístupov, najfrekventovanejšie témy a vlastnosti súčasného chorvátskeho filmu. Učinila tak formou zhrnutí v podobe prehľadných kritických minianalýz a postrehov, v ktorých poukázala na prítomnosť jednotlivých prvkov v týchto tituloch. Rozhodne ju nemožno považovať za dostatočnú na postihnutie všetkých tendencií, hnutí a tvárí modernej chorvátskej kinematografii. Ponúkla však pohľad na žáner sociálnych drám a filmov so spoločenskou tematikou, ktoré žnú úspechy v kinách i na zahraničných filmových festivaloch. Treba konštatovať, že z danej vzorky možno považovať chorvátsky film za omnoho vyspelejší, cieľavedomejší a dôslednejší, než je v priamom porovnaní slovenská porevolučná produkcia.

O autorovi

Michal Baranovič

Michal Baranovič

Študuje estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho najväčším záujmom je sledovanie filmov a písanie o nich, čo mu zostalo už od pôsobenia ako recenzent v redakcii školského časopisu na gymnáziu. Z voľného času mu však značný kus odkrajuje i literatúra či hudba, občas tiež divadlo a výtvarné umenie. Zaujíma sa aj o japonskú kultúru a spoločnosť, k čomu neodmysliteľne patrí všetko od samurajov až po anime. V súčasnosti by sa rád stal kritikom a aktívne prispieva na viacero webov i do tlačených periodík.