Knihy Kultúra & umenie Literatúra

Steinbeckov raj

John Ernst Steinbeck bol mimoriadne zvláštnym a jedinečným autorom románov sociálnych väzieb, pričom z hľadiska čisto ľudských charakterových vlastností, patril k prostej všednej triede spoločenského života. Principiálnosť humanity, plachá uzavretosť, človečina príjemných vľúdnych hodnôt. Ostrosť jeho prenikavých očí a úprimný prejav z neho už na pohľad činili seriózneho človeka aj bez toho, aby ste čítali jeho romány či novely. Keď však v roku 1962 obdržal Nobelovú cenu za literatúru, značná časť kritickej obce a konzervatívnych Američanov to mierne pobúrilo.

John Steinbeck

John Steinbeck

Čím si vyslúžil takéto počastovanie? Totižto, Steinbeck aplikoval svoje skúsenosti vs. skúsenosti krajiny značne drsným spôsobom a ich reakciou na vzniknuté podnety, ktorými si prežil a ako ich cítil, následne reflektoval svoj osobitý pohľad na ne. Keby ste sa zamerali na jeho opisný štýl, čas ako nástrojový sprievodca, definuje akýmsi ustrnutím bežnej generačnej kontinuálnosti a žijete vo svete rozprávania a opisov krutej vtedajšej súčasnosti. Zameriaval sa na nízkosť a prízemnosť ako dôsledok krutej doby a hľadania lásky v nej, ktorá však často absentuje. Hľadanie ľudskosti, vlastnej identity, existenciálnych čŕt je ťažšie, nik z nás na vlastnej koži nevie, ako by sme reagovali…

Poetika vidieka či farbistosť okolia je v jeho dielach úzko spätá, celý ten komplex priestoru je z ináč proste ničoty až mimoriadne živý. Je to aj onou schopnosťou veľkých autorov dokázať opisovať všetky príčinné súvislosti, tematickú karikatúru krajinky paralelne vtesnať skrz pocitový naratív a vnútornú členitosť. Otvorenosť, nadväznosť a ich voľný priechod hlbokej vzťahovej decentralizácie, čím sa odvádza primárna pozornosť na predošlú čitateľnosť hlavných postáv a vytvára tým nové možnosti ich uplatnenia. Opisovať v symboloch a druhým dychom, byť stopercentnou súčasťou myšlienkovej rozpravy hlavných rozporov, na ktorých dej súvisí a na ktorých následne prenáša pohyb bezprostrednej budúcnosti.

John Steinbeck sa ku kontroverzii „prihlásil“ už v tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Románmi O myšiach a ľuďoch (1937) a najmä Hrozná hnevu (1939) uviedol niekoľko nových aspektov hraničnosti tabuizovaných tém, ktorou nie je klasicky podávaný revizionizmus, ale prostá, neprikrášľujúca realita. Obe dve tieto drámy prešli pomerne rýchlym procesom nadobudnutia autorských práv pre ich okamžité natáčanie skrz filmové adaptácie. V prípade The Grapes of Wrath – Hrozná hnevu (1940), vyniesol Johnovi Fordovi aj režijného Oscara, pričom sa nemohol zmôcť na niektoré, cenzúrou podkuté scény (príklad záverečného materského mlieka pre bezdomovca atď.) Keď sa do tých samotných príbehov ponoríte a precitnete ich skrytým posolstvám, v určitých fázach sa musíte až nefalšovane súcitne dotýkať s aktérmi príbehu, hoc nepatria medzi smotánku spoločnosti. Zdanlivo banálne dialógy Toma Joada a bývalého farára Casyho o výplatných sadzbách 5-tich a 7-mich centoch, s ktorými sa dá kalkulovať pre a proti vzbure v táboroch, je neuveriteľná. Neuveriteľné prízemná, ba až mrazivá. Ďalšou výhodou je onen aspekt, mnohovrstevnatosti, ktorá implementuje vývinové rysy a princípu rovnosti šancí všetkých postáv, takže vidíme často hrdinu v kolektíve, jeho boj proti predsudkom a morálne zlyhávanie.

Steinbeck sa teda dokázal fantastickým spôsobom dotknúť aj svojich sokov, ktorých opisoval, čo uzemňuje vyššiu napätosť kľúčových rozhodnutí práve tých pozitívnejších. Na východ od raja (1952), ako on samotný opisoval, vychádzal z jeho nezodpovedaného detstva spomienok, prejednávajúcim časové pole niekoľkých generačných komplexov vzťahov a nálad vidieckych pomerov dvoch rodín. Vyslovene fascinujúci moment, ktorý ma zaujal, je okrem tej nenásilnej forme rozprávania, záverečná katarzia bolesti. Cal-otec. Naraz, ako je možné otočiť životné smerovanie úplné opačnou smerovou krivkou. Aj keď už je neskoro. Život sa prosto nepýta a nedáva odpovede. Výraznými opornými bodmi na ceste metaforického súznenia dejových súvislostí, sú náboženské symboly, ktoré do nich Steinbeck výrazne podstrčil. Pád Adama a Evy, bratovražedný spor dvoch nevyrovnaných osobnostných profilov Kaina a Ábela – zaoberajúc sa slovkom „Timshel“ – ty môžeš, vládnuť nad hriechom a rôzne ďalšie. Jeho diela teda oslovia pokorných čitateľov s úprimnou dušičkou, nie tvrdošijných egocentrikov. Odkaz Johna Steinbecka verejnosti :

steinbeck_books

Krátka zbierka autorových životných citátov : „Človek sa ide zblázniť, keď nikoho nemá. Nezáleží na tom, kto to je, len aby bol pri tebe. Ver mi, človek časom ochorie zo samoty.“

„Zo všetkých tvorov len človek pije – hoci nemá smäd, je – hoci nie je hladný, a hovorí – hoci nemá čo povedať.“

„Nedôslednosť je to jediné, v čom sú ľudia dôsledný.“

„Čím väčšmi autorovi dochádza dych, tým sú jeho vety nie kratšie, ale dlhšie.“

„Najviac času strácame tým, že by sme chceli získať čas.“

„Najpodivnejšia na budúcnosti je pravdepodobne predstava, že raz ju budeme radiť k starým dobrým časom.“

„Najviac času premárnime tým, že usilujeme, ako čas získať.“

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.