Hudba Kultúra & umenie

Stairway to heaven na drobné

„Ooh, it makes me wonder“

Stairway to heaven – stupienok do neba, schodíky k blaženosti… Ako inak sa dá opísať nutkavý pocit dlhodobého rázu, než hudbou alebo slovami? Čím vzniknú nesmrteľné zárezy, ľahko zapamätateľné a podmanivé, avšak s obrovskou náročnosťou komponované? Aké úsilie a schopnosti treba k vytvoreniu tak jedinečného kumštu? Pozrieme sa do zákulisia jednej z najikonickejších pesničiek všetkých čias.

Jeden jediný tón vedľa, niekedy premrhaná myšlienka, inokedy slohový systém – to všetko môže viesť k zlyhaniu, nepochopeniu, zlej odozvy. Utláčanie gýčových symbolík, lacných emócií, ľubozvučnej basovej hudby, predĺženiu verzie, výkladovej nečitateľnosti. Pokiaľ sa interpret (resp. skupina) dokáže odviazať od generačných konvencií či zabehnutých stereotypov, držať emocionálnu pastvu na hrane očakávania a nie ako symbolika sprievodného nástroja, a ak sa jej podarí pretrhnúť isté bariéry, v tom momente sa už neskúma jej prínos, ale rozsah takéhoto prínosu.

Tak ako v prípade Stairway to heaven od Led Zeppelin, akékoľvek prázdne, povrchné miestečko hudobnej mozaiky môže nevídaným spôsobom definovať, prípadne redefinovať jej obsahový význam. Jej životnosti, nabúraniu štruktúry, hĺbke autorových úmyslov. Mnohí v nej hľadajú až prílišné subjektivizované paralely, základom je pocitový stav, od ktorého sa všetko zakladá. V opise tohto legendárneho songu sa prenesiem najprv k formálnym ohraničeniam a postupne prejdem k rôznorodosti výkladu a vplyvu na jej abstraktné chápanie.

lz_new_june9_copy_2

Jednostranné členenie a vymedzovanie by bolo scestné. Skladba sa skladá z troch hlavných častí. Úvodom zaznie akustická gitara a zobcová flauta (0:00 – 2:12). V strede sa nastupujú elektrické gitary (2:13 – 5:33), po ktorých záverečný part graduje v rýchlej hard rockovej pasáži (5:35), ktorý doznie v úvodnom akustickom motíve. Akýmsi centrálnym postrehom (ideou), o čom je to súznenie tak diametrálne odlišné a netradičné v pasážach a vyvíjajúce sa, je definícia kategorickej pointy : „žena, ktorá má všetko, čo len chce, bez toho, aby za to musela čokoľvek dať.“ Na doplnenie a z mnohonásobného odpočúvania som dospel skôr k štádiu, že ten, ktorý jej tieto slová odspieval (Robert Plant) sa len snažil podnietiť ju k určitej zmene. Zatiaľ čo ho skúsenosti navodili už ku krajnej rezignácii, pesnička je presne tou prezentáciou pocitov, ktoré sa v človeku hromadia. A často krát umlčanou. Stav a minulosť, ktorá sa skončila a je nenávratná – o to viac však pretrváva.

Aj z prostého počúvania máte pocit, že ste v nebi, alebo sa k nebu aspoň blížite. Minimálne v dvojzmyselnom rozpoložení. Ale poslucháč v tom paradoxne môže nájsť čokoľvek zo života, cez čo sa prenesie, tou kľudnosťou, akou sa skladba vedie navodzuje veľmi neutrálnu, artovú krásu. Vskutku neopakovateľnú. Dajú sa v nej hľadať nádeje i sklamania, súčasnosť i izolovaný stav dokonavosti. Obrovskou výhodou je vždy iný pohľad, vždy iné emócie, ktorými vo vás jej posolstvá kolujú. A aby som to uzavrel textom, tak len poviem :

There’s a feeling I get

when I look to the west,

and my spirit is crying for leaving.

In my thoughts I have seen

rings of smoke through the trees,

and the voices of those who stand looking.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.