Film & TV

Spĺňa Ona (2013) najprísnejšie kritéria vizionárskych sci-fi?

By  | 

Ľudstvo sa v čoraz neutíchajúcejšom epochálnom rozkvete potýka novými strasťami a úpadkami hodnôt, ktoré ho sužujú a naberajú na desivejších kontúrach. Prečo som sa ale rozhodol zvoliť pre svoj krátky výskum akurát snímok Her (2013) je i pre mňa menšou záhadou. Možno ma až prílišne povzniesla metafyzická rukoväť interpretačne bohatej Kubrickovej vízie 2001: Vesmírna Odysea, možno ma až prekvapivo silno v emocionálnom rúchu teleportoval Tarkovského duchovný svet do tajomných zákutí osamelosti a bojom s vlastnými bariérami vnútornej náplne a jej hraničných limitov a možno stále túžim objavovať vo filme tajomstvá mozgového fopá a vratkej nelogickosti potláčanej emocionálne konfrontačnou dimenziou boja medzi rozumom a citom.

Povesťami zmietaného Spikea Jonzeho (Jackass) by sme pre scenár tak závažného diela v minulosti možno neočakávali. Premosťujúcim generickým symptómom jeho sveta narážame na chod už pretvoreného generačne a futuristicky vystaveného diela, ktoré už nevypovedá o vzdialených civilizáciách a ich kolonizačných ambíciách dobýjať, ale o konverzačné dennodenné praktikum strednej vrstvy. Film sa vyznačuje mimoriadnou komunikatívnosťou, ale spôsoby prenosu informácií stroskotávajú práve nástupom vymožiteľnosti techniky a jej neobmedzenej sprostredkovateľnosti. Tým, že sa ľudstvo uzavrelo do bariérnej bubliny, zároveň trpí pre snahu bežného jednotlivca zdielať psychické útrapy ako i možnosti chvály a potreby bezprostrednej bezpečnosti. Absenciou najzákladnejších aromatických senzorov fyziognomických vnemov človek uťahuje smerom k umelej náhrade, ktorá túto funkciu za fyzické indivíduum 100%ne preberá.

Dejová os tohto ambiciózneho filmu sa zapodieva prioritne rámcovej subjektivizácii jednotlivej postavy, než aby toto polyfunkčné metaforické predobrazenie extrahovalo k spoločenskému poznaniu obyvateľstva Los Angeles v celosti. Jonze pochopil, že takto zanalyzovaný dennodenný údel jednotlivca viacej preskúma v súvislosti dbania na hĺbkové vnorenie psychologickej anabázy, ktorou v 2 hodinovej dĺžke lepšie divákovi premietne, než by sa snažil povrchnejšie vysať atmosféru z prázdnych panoramatických scenérií, v ktorých prechádzajú stroje podobné niekdajším ľuďom. Samozrejme, že pre potreby tejto vizuálnej nadväznosti ponúka v určitých hĺbkových a zaostrených záberov i prirovnanie k tejto postulátnej podobizni, ale zameriava sa predovšetkým na súkromie zmietaného a prácou vyťaženého Theodora (Joaquin Phoenix), ktorý úlohu jednotlivca najdôležitejšie problémy civilizácie viaže práve na seba. Tento spôsob zamerania sa na tieto aspekty súvisí i s žánrovou a sémantickou voľbou fikčného univerza, pretože, ak by režisér ustrojil dokumentárny, prípadne experimentálny prístup problematiky, zvolená narácia by si žiadala byť potlačená umeleckým vývinovým zámerom v reprezentatívny účel dystopickej reflexie blízkej budúcnosti. A tým pádom by musel byť naratívny vývoj príbehu (v súvislosti rôznych foriem sakrálno-dokumentárnych odnoží) značne potlačený. A to využíva ešte možnosti humornosti a irónie.

Theodore okrem emancipačnej spriaznenosti, teda skôr schopnosti pridružiť sa k ľudskej reči zápasí s chladom, ktorý saje od industriálneho pokroku a znecitlivenosti humanizmu zvonka, až priamo do najintímnejších zákutí domácností. Po takpovediac nerozhodnom kroku prijíma pomoc od akejsi zvláštnej bytosti, ktorá predstavuje najnovšie výdobytky umelej inteligencie. Stroj s názvom Samantha (rozumej sexy hlas Scarlet Johansson) komunikuje so svojim pánom a pýta sa ho rôzne typy otázok, aby ho mohla presnejšie zadeliť. Theodore sa k svojej novej „priateľke cez telefón“ zdôveruje so zašlými tajomstvami, ktorá po čase zaľahnutia prachom povstávajú z popola. Sám vedel, že jej počítačový procesor funguje na báze kódov a príkazov a že podobné utešujúce účinky, ktoré prostredníctvom konverzácie prináša, ona poskytuje ďalším a ďalším uboleným dušiam. Táto fáza vnoreného poznania vo mne predstavuje starú známu absorpčnú reakciu praľudskej podstaty, vysoko negociujúcu ideály romantizmu a akýchkoľvek spirituálnych koncepcií usporiadania ľudstva. Dačo podobné, alebo v podobne vyhodnocovacom procese v mojich očiach predstavuje scéna z filmu Solaris (1972), kde Banionisova postava zápasí s ťažkou iracionalitou a nepripustením si reality, ktorá prosto poukazuje, že jeho niekdajšia láska je už dávno mŕtva. A k akému stupňu ešte zájde, aby vlastnú ideológiu odbremenil od domnelého presvedčenia a akceptáciou podriadenosti tohto účelu, že kľudne nemiluje tú svoju polovičku, ale len jej kópiu, falzifikát. Čiže nie ju, ako sa neústupčivo domnieva, a tá „ona“ práve a v „súčasnej“ dostupnosti je teda úplne inou bytosťou, ak by sme to tak vôbec mohli nazvať.

Vážení XYZ, vítam vás v prvom inteligentnom počítačovom systéme – OS1. Chceme vám položiť niekoľko základných otázok, aby sme vedeli lepšie predpokladať vaše záujmy… Ďakujeme, prosím počkajte, kým vám systém vygenerujeme…

„Ahoj! Som Samantha, ako sa máš?“

Príbeh o negatívnej predzvesti budúcich krokov ľudstva sťa robotickej odcudzenosti jeho aktérov teda funguje viacmenej na výbornú, Spike Jonze a Johaquin Phoenix do projektu odovzdali zápal a zanietenie. Čo na filme zarezonuje, je taktiež kolorácia interiérov do teplo vytvarovaných farieb a nenápadné situačné oko Van Hoytema, ktoré sleduje svojho introvertného hrdinu v neokúsaných uhloch, často vyjadrujúcich jeho subtílne odovzdanie sa virtuálnemu svetu. A ktorý supluje ten skutočný, reálny a škaredý. Záverečná pasáž plynúcim oddialením výsostne zakončuje snímok a paradoxne odráža novovybudovaný hybrid nevýchodiskových riešení tohto úmorného stavu a ktorému predchádzali opatrenia, ktoré k nemu neprekvapilo docielili.

A či skutočne spĺňa film akési najprísnejšie kritéria vizionárskych koncepcií science fiction? V prvom rade, odpoveď na túto otázku nemožno učiniť, každý za tie svoje hodnotiace parametre považuje iné, v širokých stupňoch subjektívnej nápaditosti a s iným prístupom k progresívnej výstavbovej metodológii diela ako celku. Isté však je, že spomedzi súčasných obdobných filmov stojacich na podobných postupoch nemá Ona (2013) takmer konkurenciu. Možno je jej svet a plazivo-útla romanticko-dramatická pochodeň pre istý typ záujmového fanúšikovského spektra nezaujímavá a uťahaná, vedzte, že jej ambície siahajú k úplne iným métam. A vcelku sa jej to vo vyobrazení darí (pre Warne Bros. tentokrát čo do kvality trefa do čierneho). Námetovo možno nie najoriginálnejšia, ale posolstvom mimoriadne vzácna čoby do žánrovej a obsahovej kolekcie.

 

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.