Film & TV

Sovietsky film: Vij

By  | 

Sovietska výpravná škola päťdesiatych a šesťdesiatych rokov je utkvelá v pamäti najmä prostredníctvom širokej palety najrôznejších malebných a fantazijných rozprávok o odvážnych hrdinoch, prekážkach a ich prekonávaniu s následným záverečným ponaučením. Lenže tento, vizuálne pútavý film, o ktorom prehodím zopár riadkov je istým spôsobom veľmi netradičným mixom podobenstva, nočnej mory a ezopovskej redukcii posolstiev dávnych predkov. Je načrtnutý neodolateľne pútavým vizuálnym spôsobom sťa starých legiend a môže prikovať do sedla dospelých, mladistvých i deti. Vij, (1967) ako nesie originálny názov v latinke vychádza z ukrajinskej poviedky Nikolaja Gogolyho a jeho miernou nepochopenou kontradikciou môže byť minimalistický formát bez kladných postáv, obmedzujúca uhladenosťou v súvzťažnosti démonických síl a úzkej previazanosti gotických priestranstiev v obyčajoch vidieka.

Príbeh začína dlhočíznou cestou bohoslovných učňov pravoslávia, ktorí sa v podguráženom stave derú neznámym krajom tuláctva, pretože zablúdili. Seminaristom sa po čase podarí nájsť osamelý príbytok istej starej ženy, ktorá im nakoniec sľúbi nocľah, pretože nevyspytateľné počasie a mierny osobitý súcit zohrali svoju osudovú rolu. Chomovi (Leonid Kuraljov), ktorý je z nich „najviac spoločensky unavený“ sa prisní veľmi zvláštny a hrôzostrašný sen a uteká naspäť do Kyjeva. To, čo sa na prvý pohľad zdá byť podvedome šokujúcou fabuláciou, bolo holou realitou. Nešlo o žiadnu starú ženu, ale o mladú a krásnu brunetku Panočku (Natalja Varlej), ktorú v afekte zabil. Samozrejme, že nechtiac, ale to nič nemení na jeho vine a zodpovednosti. Mierne upodozrievavý otec ho po tragédii poprosí, aby sa počas troch dní pri jej rakve modlil za jej spásu, pretože vraj ako poslednú vec, ktorú pred smrťou povedala, bolo jeho meno. Na Chomu teda čakalo ďaleko viac, ako len bežné obradné rituály…

vij_1

Je nerozvážnym prchkým hriešnikom, svojim vyjadrovaním a zbrklým správaním si nedokáže zo seba zvaliť bremeno jednostranného upodozrievania na vlastnú osobu. Začne blúzniť, akoby sa proti nemu vzbúril celý boží chrám, ktorý sa v nočných bdelých stavoch postaví na nohy. Počas dňa sa len neškodne zmieta v uličkách strachu a rozpráva svoje zážitky najbližším ľuďom milovanej Panočky; pre zaujímavosť, takou perličkou je prítomnosť muža Nikolaja Kutuzova v roli starej baby (ježibaby) v úvode. Po druhej noci neskrotný Choma dokonca ošedivel, ale otec Panočky ďalej trval na tom, aby jej duša prešla všetkými fázami spasenia. Táto záverečná tretia noc mu bola nakoniec osudná. Všetky obrazovo hrôzostrašné prvky (dotvárajúce dokonalé vizuálne šoky) a ktorých bezlimitné prenasledovanie prúdilo do žíl nevyrovnaného mladíka, zaúradovalo ešte väčšmi a on sa tomuto tlaku už nedokázal adekvátne brániť. Príbeh môžeme chápať ako metaforu odplaty hriechov (karmy) a neskorej kajúcnosti nad spomínanými nerozvážnymi prečinmi. Používa opticky sa pohybujúce výrazové prostriedky, ako zdroj svojvoľnej nápravy minulých skutkov, zaprášené rekvizity ako dotykovú pascu možného ožitia v mystický odraz a ľudí, ktorí sú odkázaní sa po tomto nad-naturálnom svete ponevierať.

vij_2

Formálna stránka filmu dopomohla, viac ako poviedkový scenár zarezonuje mierne hmlistá a virtuálna kompozícia, archaické efekty, či nekompromisný psychedelický zvuk, ktorý navodzuje tú správnu atmosférickú ťaživosť. Ale tá atmosféra má viacero podôb a funguje i v čistých záberoch dlhšieho rázu. Skrýva sa v pohľadoch, uvedomení si fyzického trestu a vzbure po dosiaľ neuplatnenej forme spravodlivosti. Vzďaľuje sa z okolia priamo a útočne k jednotlivcovi, nedá mu ani centimeter priestoru na výdych. Celý dej má prosto znamenitý dobový rozmer, také tie rozprávačské komploty stredovekých povestí, ktoré dotvárajú fikčné a okulahodiace snové pamflety. Distribučnej spoločnosti Mosfilm sa podarilo dostať film do medzinárodného festivalového merania síl dramatických diel, čiže nie len tých, z ktorých vyčítate poučné riadky Pavla Dobšinského. Určite ho pozná ďaleko menej priaznivcov ruských filmov, ako komparatívne známeho Mrázika, avšak je presvedčivejší a opisnejší v reálnejšom svete, nie len v „pohádkovskom“. Možno i za takú tú pesimistickú katarziu. Svojim námetom pripomína Sjöströmov Körkarlen – Voz smrti (1921), dobovými náladami Valérie a týden divů (1970), ale treba pochváliť tvorcov, že je rámcovo odlišný a ľahko identifikovateľný. V tradíciách východoslovanskej mytológie.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.