Film & TV Film 1990-2009 Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Film: Slnečný štát alebo hrdinovia robotníckej triedy

Pavel Chodúr

Po 89. roku nastala na poli Slovenského filmu stagnácia. Točilo sa minimum filmov, ktoré nedokázali nadviazať na silné 60 roky a tvorcovia, ktorí sa vyprofilovali v 70. a 80. rokoch odišli do televízie, alebo sa stiahli do úzadia. Vedúcou osobnosťou slovenského filmu a tiež jedným z najproduktívnejších tvorcov 90 rokov a nového milénia sa stal Martin Šulík. Medzi jeho najvýznamnejšie filmy patrí film Záhrada z 1995, za ktorý bol ocenený aj Českým levom za réžiu, film Slnečný štát, alebo Hrdinovia robotníckej triedy z roku 2005, ktorý zo 4 nominácií premenil dve a to za strih a hudbu.

Matej Šišolák o filme hovorí: Slnečný štát však môže fanúšikov prekvapiť. Režisér prestúpil z tímu Rudolfa Biermanna pod krídla českého producenta Čestmíra Kopeckého, ktorý mu je, zdá sa, po tvorivej stránke ešte bližší. Zmena nastala aj v zohranom filmárskom kádri kapitána Šulíka. Spoluscenáristom tentokrát nie je spolutvorca jeho najväčších úspechov Ondrej Šulaj, a s ním akoby sa z príbehu vytratila určitá mystika, nostalgia, film zmenil i tempo.

slnecny_stat1

Film rozpráva príbeh štvorice kamarátov, ktorých kvôli reorganizácií prepustili z fabriky. Tí namiesto toho aby si našli inú prácu, alebo sa prihlásili na úrad práce, sa rozhodnú podnikať. Za posledné peniaze si kúpia na dražbe dodávku a stanú sa z nich sťahováci.

Martin Šulík tu dokázal vytvoriť premyslený mikrosvet na pozadí vyfabrikovanej Ostravy, v ktorom sa každý z hrdinov okrem existenčných problémov musí vysporiadať aj s problémami vzťahovými. Najstarší člen skupiny Karel v podaní Oldřicha Navrátila, je zároveň aj nekorunovaným šéfom celej party. Veci rieši s chladnou hlavou, vždy je každému nápomocný a stáva sa tak otcovským archetypom, ktorý udržuje celú nesúrodú skupinu pokope. Je hlboko veriaci a pripravuje sa na prvé sväté prijímanie svojej dcéry.

Ďalším členom skupiny je Milan v podaní Igora Bareša. Ten ako najvznetlivejší člen skupiny nemá problém rozdávať facky, alebo morálne poučovať. Zároveň je ale otcom snažiaci sa popri svojich problémoch riešiť aj problémy svojho dospievajúceho syna Bandyho. Ten postupne prepadá alkoholu, čo môže byť aj vplyvom jeho matky Vilmy v podaní Anny Šiškovej, ktorá sa sama z alkoholizmu lieči.

slnecny_stat3

Tretím členom skupiny je záletník Vinco v podaní Luboša Kostelného. Jediný zo štvorice nemá rodinu, ale bohaté skúsenosti so ženami, čo sa mu aj vo filme stane problémom. Hlavne keď s jednou ženou začne chodiť po druhý krát.

Posledným členom skupiny je duševne nevyrovnaný Tomáš v podaní Ivana Martinku. V ňom je najviditeľnejší vnútorný konflikt, medzi tým, čo je správne a medzi realitou, ktorá ho núti sa prispôsobiť inak dostane znova na hubu. Nevie sa prispôsobiť novej situácií v ktorej sa podieľa na exekúcií kolegu z fabriky. Jeho hrdosť spôsobuje, že sa so ženou stále hádajú a vzďaľujú sa od seba a jeho zúfalstvo vyústi v nepozornosť, vďaka čomu príde štvorica o dodávku. Keď sa to snaží napraviť a vďaka náhode spozoruje chlapíka, čo mu dodávku ukradol, zvolá partu dokopy a vyberú sa ho potrestať. Po bitke ale vyjde najavo, že sa Tomáš pomýlil a zbili nesprávneho. Parta ho postupne prestáva rešpektovať a aj Vinco, ktorého vždy považoval za kamaráta ho sklame, keď sa o ňom Tomáš dozvie, že mal pomer s jeho ženou.

Aj napriek dramatickým momentom vo filme je film odľahčený trefným humorom a výbornou chémiou medzi štvoricou postáv. Vďaka nemu sa film nestáva depresívnym obrazom súčasnej spoločnosti, ale jej odľahčeným protipólom.

slnecny_stat4

Peter Konečný o filme hovorí: Nový Martin Šulík rozpráva o tom, čo všetko môže človeku zobrať i priniesť doba, v ktorej žijeme. Uveriteľnosť a autentickosť príbehu je podčiarknutá skvelými a neokukanými hereckými výkonmi(rušivo miestami pôsobí len preexponovaný Ivan Martinka v úlohe duševne komplikovaného Tomáša) a dokumentárne štylizovanou kamerou Martina Štrbu.

Práve kamera Martina Štrbu sa podpisuje na autenticite. Príbeh aj napriek dramatickým situáciám, ktorých je vo filme mnoho, je vďaka nim značne od dramatizovaný. Naháňačka za ukradnutým autom v taxíku je vlastne jedným obrovským monológom podstatne naštvanejšieho taxikára. Ten v určitom momente dokonca povie Tomášovi aby začal zbraňou strieľať na gumy dodávky, čo v rámci situácie nemôže vyznieť inak ako komicky. Predtým, než ale skutočne nastane akcia, je taxík zastavený políciou za prekročenie rýchlosti. Skutočná dráma sa odohráva v postavách. V tom, čo dokážu, alebo nie sú schopní obetovať pre svoje šťastie a šťastie svojich blízkych. Nedisponujú žiadnymi špeciálnymi schopnosťami, dokonca sa dá povedať, že sa voči blízkym až na najstaršieho člena skupiny Karla správajú tak, ako si to nezaslúžia. Nenachádzajú radosť ani v tom čo robia – buď dostanú na hubu, alebo participujú na nešťastí tých, ktorí boli ešte prednedávnom ich kolegovia.

Obrovským plusom filmu je, že slovenskí herci hovoria po slovensky a český po česky. Až na postavu Emila v podaní Csongora Kassaia, ktorý ako jediný slovenský herec hovorí po česky. Vďaka tomu, že sa slovenskí herci nehrajú na Čechov, ako sa v súčasnosti stalo veľmi populárnym. Vo filme je tak viditeľný cit pre zobrazenie rozdielnej mentality aj prístupu k riešeniu problémov. Konflikty nie sú cítiť papierom, ale prirodzenosťou. Herecké výkony pôsobia uveriteľne a vďaka použitiu dvoch jazykov sa tak zbavujú kŕčovitosti, strojenosti a neprirodzenosti.

slnecny_stat8

Prechody medzi scénami sú spravené či už cez nejakú vedľajšiu postavu – cyklista, ktorý nakoniec zabráni ústrednej štvorici okradnúť opustený kostol, alebo cez situáciu akou je napríklad  sanitka, prechádzajúca okolo miesta, kde sa Vinco snaží dostať pod sukňu barmanke Eve v podaní Lucií Žáčkovej. Sanitka tak označuje, že sa stalo niečo vážne. Postavy sú tak náhodnými vecami vytrhnuté zo svojho pokoja a musia riešiť zložitejšie životné situácie, o ktorých nepredpokladali, že by ich mohli stretnúť. Práve tieto prechody pomáhajú utvárať komplexnosť toho malého sveta, ktorý ako divák sledujeme a tiež nám pomáhajú nenásilným spôsobom prechádzať z osudu jedného hrdinu na druhého, dozvedať sa o ich osudoch a tým dopomáhajú k emocionálnemu stotožneniu s každým jedným z nich. Slnečný štát sa tak stáva filmom o každodenných starostiach a radostiach na pozadí ktorých stojí nevypovedaná otázka, „Čo so svojim životom?“

Táto otázka je zodpovedaná na konci filmu, kedy každá z postáv zaujala nové miesto v spoločnosti – Tomáš ako záhradník, Vinco ako vodič sanitky, Karel sa vrátil do fabriky po preškolení a Milan so svojim synom odchádzajú na Slovensko. Pripravujú sa tak na nový životný boj, pritom si ale zostávajú ako priatelia verní, aj napriek všetkým problémom. A práve tento pozitívny tón, ktorý sa nesie celým filmom je to, čo zo Slnečného štátu robí príbehovo, myšlienkovo a technicky vyspelý a zaujímavý film.

Matej Šišolák, Slnečný štát alebo hrdinovia robotníckej triedy, In: Blockbuster, č.5, 2005, str. 42-43

Peter Konečný, Slnečný štát, In: Týždeň, č. 17/6, s, 25.apríla 2005, s.8

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.