Fotografie Kultúra & umenie

Slávne fotografie: Nagasaki Journey (fot. Yosuke Yamahata)

Marcel Šedo
Autor: Marcel Šedo

Mesto Nagasaki bolo jedným z najväčších prístavov v Japonsku a kvôli svojej rozsiahlej vojenskej priemyselnej činnosti malo dôležitý význam pre vývoj vojny. Ráno 9. augusta 1945 vzlietol americký Boeing B-29 Superfortress Bockscar s nukleárnou bombou pomenovanou „Fat Man“ na palube, s úmyslom zhodiť ju na Kokuru. Za náhradný cieľ bolo zvolené práve Nagasaki. Pozorovatelia na palube „poveternostných“ lietadiel ohlásili oba ciele ako jasné. Misia však neprebiehala podľa plánu. Najskôr sa Bockscar nestretol s lietadlom Big Stink a následne posádka zistila, že Kokura je zo 70% zakrytá mrakmi. Zamierili preto ku náhradnému cieľu – Nagasaki.

Keď o 10:53 zbadali Japonci na oblohe dve lietadlá B-29 predpokladali, že ide len o prieskum a ani nespustili alarm. O 11:01 bombometčík Kermit Beahan zahliadol požadovaný cieľ a zhodil nukleárnu bombu na mestskú priemyselnú časť, v ktorej sídlili spoločnosti vyrábajúce zbrane a torpéda. Bomba padala k predpokladanému miestu explózie vo výške asi 469 metrov nad mestom, avšak dopadla až o tri kilometre ďalej, ako sa očakávalo. Vďaka tomu bola hlavná časť mesta ležiaca v kopcoch relatívne krytá. Výsledná explózia vyvolala teplotu odhadovanú na 3900 ° C a vietor o rýchlosti 1005 km/h. Počet okamžite zabitých osôb sa odhaduje na 35 000 až 40 000, avšak celkový počet mŕtvych do konca roka 1945 sa odhaduje na 60 000 až 80 000. Mestské časti priamo zasiahnuté bombou boli absolútne zničené.

Dňa 10. augusta 1945 dostal 28-ročný Josuke Jamahata najťažšiu úlohu v celom živote. Mal zdokumentovať situáciu v Nagasaki deň po výbuchu atómovej bomby. Vytvoril viac ako 100 fotografií, ktoré sú dnes známe aj ako „Nagasaki journey“. Krajina, ktorá sa na viacerých fotografiách objavuje, ani zďaleka nepripomína niekdajšie veľkomesto, ale suchom a teplom zničenú, popraskanú pustatinu, z ktorej trčia pahýle stromov. Na iných fotkách zasa množstvo sutín, rozborených budov a spálených tiel znázorňuje „mesto duchov“. Nagasaki sa na krátky okamih zmenilo na miesto, z ktorého zmizol život. Na niektorých fotografiách napríklad vidíme zdeformované, obhorené ľudské telá. Metamorfóza (tak častý jav v japonskej popkultúre) tu premenila živé bytosti na anorganickú hmotu pripomínajúcu svojou polohou mŕtvy hmyz. Akési dokonalé popretie existencie Boha. Spomedzi desiatok fotografií, ktoré Jamahata vytvoril, som sa rozhodol vybrať tri. Nezobrazujú síce totálne spustnutú krajinu, ani mŕtve telá, ale podľa mňa v nich najsilnejšie rezonuje osud vojnového Japonska.

Na prvej fotografii vidíme mladú matku, ktorá kojí svoje malé dieťa. Jej krásna, bledá tvár a žiarivý trup kontrastuje s popálenou či doškriabanou hlavou malého dieťaťa. V snímke však môžeme badať aj opačný, dôležitejší kontrast. Zatiaľ čo malé dieťa dychtivo pije energiu v podobe mlieka z prsníka svojej matky, chránené v jej náručí, v matkinom postoji sa zračí prázdnota. Akoby sa atmosféra krajiny vliala aj do jej tváre. Jej mierne pootvorené ústa a pohľad smerujúci do prázdna prezrádza bezprizornosť či akési psychologické vyhladenie. Akoby nedokázala prejaviť emócie ani pri svojom malom dieťati. To, čo by teda malo byť jedným z najšťastnejších období v živote matky i dieťaťa sa mení na ničotu a bezčasie. Jej tvár nie je signifikantná len pre krajinu, ale aj pre osud ostatných obyvateľov Nagasaki, ktorí sa, ako môžeme vidieť na iných fotografiách, po výbuchu ocitli v akomsi tranze.

Úplne opačne pôsobí fotografia mladej ženy vychádzajúcej z protiatómového krytu. Oproti predchádzajúcej fotografii na nej vidíme enormný rozsah škôd, ktorý bomba spôsobila. Súčasne sledujeme vysmiatu tvár dievčaťa, ktoré sa raduje z toho, že „bombardovanie“ prežilo schované v bezpečí a teraz živé a zdravé vychádza zo svojho úkrytu von. Na rozdiel od matky na prvej fotografii, jej výraz s celkovou atmosférou mesta silne kontrastuje. Keďže Jamahatove fotografie mali byť najskôr určené pre propagandistické účely, je vyznenie fotografie pomerne jasné: „Japonský národ len tak nezdoláte!“ Akoby sa jej nedotýkali útrapy, ktoré prežili jej spoluobčania. Sledujúc túto fotografiu o viac ako 70 rokov neskôr, už prežívame niečo iné. Chce sa nám kričať: „Rýchlo sa do toho krytu vráť!“ Je totižto vysoko pravdepodobné, že zvyšok svojho života prežila v hrozných bolestiach umierajúc na rakovinu. Pravdepodobne tak dopadla omnoho horšie ako väčšina mŕtvych na fotografiách.

Azda najslávnejšou fotografiou z celej série je obrázok šintoistickej „brány“ (torii). Na fotografii ju vidíme v obkolesení prachu a sutín. Je pozoruhodné, že práve táto stavba prežila bombardovanie a stále stojí uprostred zmaru a ničoty. Táto brána je v šintoistickom náboženstve hraničným prechodom medzi sakrálnym a profánnym. Aj samotnú torii na fotografii môžeme vnímať ako obyčajnú stavbu, ktorá náhodou prežila bombardovanie, ale aj posvätný symbol – zázrak a doklad sily náboženstva, ktoré vzdoruje aj najničivejším dôsledkom. Ku druhému čítaniu navádza aj všadeprítomný opar, ktorý jej dodáva mystickejší charakter. Táto jediná snímka zároveň ukazuje nádej. Nádej, že aj v najpríšernejších chvíľach ľudstva je možné veriť. Ďalšou interpretáciou, ktorá sa ponúka, je torii ako symbol Japonska, ktoré sa z popola znovu postaví na nohy. To, čo bolo v tom čase opäť len propagandistickým želaním sa dnes stalo skutočnosťou. Po hrozivých udalostiach akoby v Nagasaki nebolo ani stopy.

Josuke Jamahata sa narodil v Singapure 6. augusta 1917. Jeho otec Šógjoku Jamahata sa taktiež venoval fotografii. V roku 1925 odišiel do Tokia a od roku 1936 začal pracovať vo fotografickej spoločnosti G. T. Sun vlastnenej jeho otcom. Od roku 1940 pôsobil ako vojnový fotograf v Ázii. Jeho najznámejšou prácou je práve séria fotografií „Nagasaki journey“. Zomrel 18. apríla 1966 na rakovinu dvanástnika, spôsobenú pravdepodobne zvyškovými účinkami žiarenia z Nagasaki.

O autorovi

Marcel Šedo

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.