Kultúra & umenie

Siedma struna sa už čoskoro rozoznie v Bratislave

Pavel Chodúr

Zuzka a Milan Spodniakovci, dvaja mladí umelci oddaní umeniu,sa najnovšie rozhodli vytvoriť v Bratislave priestor, kde ho bude mať každý na dosah. Vďaka ich zápalu sa už čoskoro môžeme tešiť na netradičnú umeleckú kaviareň / bar Siedma struna!

 

Zuzka, ty si študovala divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a okrem toho, že sa aktívne venuješ divadlu, naplno sa zaoberáš dielom a osobnosťou sovietskeho pesničkára, básnika a herca Vladimira Vysockého, o ktorom si na Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV napísala dizertačnú prácu. Mladej generácii u nás na Slovensku ale nie je veľmi známy. Ako si sa k nemu dostala a prečo si sa rozhodla venovať práve jemu?

K Vysockému som sa dostala vďaka môjmu ocinovi, ktorý ho mal a stále má veľmi rád. A rozhodla som sa mu venovať práve preto, aby som ho predstavila našej mladej generácii a vrátila tej staršej, ktorá si ho pamätá. Mňa strhol prepojenosťou divadla, poézie a autorskej piesne, ktorým intenzívne zasvätil svoj život, hoci to pre neho nebolo vôbec jednoduché. Je známe, že aby všetko stihol, spával len okolo štyroch hodín. Za dvadsať rokov svojej profesionálnej kariéry ale vytvoril viac ako niekto za celý život – len piesní napísal okolo šesťsto. Účinkoval v 28 inscenáciách a rovnako v 28 filmoch. Pritom by bol hral a vystupoval ešte viac, keby mu to bol režim dovolil. Odkaz jeho umeleckého diela je nesmierne aktuálny aj dnes. Interpretácie jeho rol i jeho texty sú nadčasové, absolútne sedia aj na našu dobu. Je v nich nesmierna energia. Dodáva nádej, že hoci je život komplikovaný, všetko sa napokon dobre skončí a aj napriek ťažkostiam je v ňom plno krás. Sú priam nákazlivé, pustila som pár jeho piesní kamarátom a potom sa mi neskôr priznali, že ho začali sami počúvať.

Vysockij sa stal ale tvojou trvalou súčasťou nielen duševne…

Áno, to je pravda! (smiech) Na krku mám vytetovaný notový zápis posledného veršu z jeho piesne Balada o láske „Ja ľubľu – i značit ja živu!“, teda „Milujem –to znamená, že žijem!“ Je to myšlienka, s ktorou sa absolútne stotožňujem. A chcela som, aby bol Vysockij všade so mnou, aby na mňa dohliadal a viedol ma…

A funguje to?

Rozhodne áno, priam magicky! (smiech) Nielen, že ma zobrali na doktorandské štúdium na tému jeho diela, ale spustila sa aj séria ďalších zázrakov. Napríklad, keď som pricestovala na päťmesačný študijný pobyt do jeho rodnej Moskvy, na letisku ma čakal taxikár –jeho menovec. Skutočne sa volal Vladimir Vysockij. Keďže v Moskve žije oficiálne cez 12,5 milióna obyvateľov a mňa z tohto počtu prišiel čakať sám „Vladimir Vysockij“, brala som to viac ako znamenie! No a už o mesiac sa mi vďaka ďalšiemu zázračnému stretnutiu podarilo v Moskve zohnať ubytovanie pre mňa s Milanom aj naším psíkom Aryou na ulici Malaja Gruzinskaja, kde žil Vysockij posledných päť rokov svojho života. Takže, áno. Verím, že Vysockij ma nielen sprevádza, ale aj vedie tou správnou cestou…

Milan, ty si skončil muzikálové a činoherné herectvo, čiže máš blízko k herectvu aj hudbe a spevu – práve preto oslovil Vysockij aj teba?

Vysockij je v našom vzťahu odjakživa. (smiech) Keď sme so Zuzkou začali pred jedenástimi rokmi spolu chodiť, dostal som od nej ako darček knihu Taký bol Vysockij, ktorú som, samozrejme, neprečítal. (smiech) Ale vždy, keď som ju otvoril, našiel som v nej inšpiratívne myšlienky, týkajúce sa umeleckej tvorby. Oslovili ma jeho životné udalosti, roly, ktoré hral v divadle a vo filme, a ich úzke prepojenie s jeho vlastnými textami. Keď si to tak teraz spätne uvedomím, tak som tú knihu vlastne aj celú prečítal. A navyše som si o ňom hľadal veľa vecí v ďalších Zuzkiných knihách – má asi najväčšiu zbierku kníh o ňom na Slovensku (smiech) –a tiež som si o ňom veľa čítal aj na internete.

 

A táto vaša spoločná záľuba vo Vysockom vyvrcholila vaším najnovším projektom, ktorým teraz naplno žijete, a tým je založenie umeleckej kaviarne / baru, venovanej práve Vladimirovi Vysockému. 

Zuzka: Presne tak. Jeho meno nesú po celom svete nielen divadlá, kultúrne centrá, budovy, kaviarne či ulice, ale aj lode, lietadlá, pohoria a iné prírodné objekty, dokonca asteroid Vlad vysockij 2374 alebo kvet – druh kosatca patriaceho do kolekcie botanickej záhrady Moskovskej univerzity. Zaslúži si, aby sme si ho pripomenuli aj u nás. Prostredníctvom jeho osoby chceme otvoriť dvere všetkým, ktorí majú radi kvalitné texty piesní a básní, ktorí si chcú vychutnať čisté umenie robené od srdca.
Milan: Preto chceme vytvoriť kaviareň / bar, ktorá bude predovšetkým umeleckým priestorom, kde budú môcť pod „patronátom“ Vysockého vystupovať etablovaní i začínajúci talentovaní umelci, ktorí sa chcú o svoje umenie podeliť s publikom. Takže si tam snáď raz zahrám aj ja… (smiech)

Na aké druhy produkcií sa chcete zamerať?

Milan: Predovšetkým na hudobné komorné zoskupenia, vystúpenia tvorcov autorskej piesne, ale aj interpretov piesní obľúbených pesničkárov.

Zuzka: Takisto chceme zaviesť napríklad pravidelné večery poézie, scénického čítania či diskusie so zaujímavými osobnosťami.

V Bratislave nájdeme množstvo barov a pubov. Čím by mal byť tento špecifický?

Zuzka: Najmä svojou dramaturgiou, orientovanou na autorskú pieseň a poéziu. Chceme, aby návštevníci mohli pravidelne zažívať príjemnú atmosféru a radosť z umenia, akú vždy vytvoril Vysockij tam, kde práve bol – či už na svojich koncertoch na veľkých javiskách, alebo u niekoho doma v obývačke, kde spieval svoje piesne s rovnakým zanietením, ako na štadiónoch. A presne túto domácu náladu, keď umenie spája interpretov a jeho adresátov, chceme sprostredkovávať.

Milan: U nás si budú môcť návštevníci schuti zaspievať spolu s interpretmi obľúbené piesne, napríklad Nohavicu či Kryla. Chceme, aby u nás pociťovali presne tú pohodu, ako keď si tieto piesne spievajú od srdca niekde v kempe pri ohni.

Čo môžu návštevníci v bare čakať? Aký má mať vizuál? 

Milan: Vizuál má umocniť umelecké zameranie a atmosféru podniku. Jednotlivé prvky sú inšpirované Vysockého tvorbou. Dominantný je motív gitary. Budeme mať napríklad jednu stenu, ktorá bude celá ozdobená gitarami, na strope bude namaľovaný veľký hmatník a aj stoly budú v tvare gitary.

Zuzka: Druhá stena, pri ktorej bude pódium, je zase kópiou horizontu Moskovského divadla drámy a komédie na Taganke, kde Vysockij pôsobil takmer celý svoj život a dodnes je s ním neodmysliteľne spojený. Na túto stenu sme preto umiestnili aj jeho ukovaný podpis. Chceme, aby bolo navštívenie nášho priestoru zážitkom – zážitkom z umeleckých vystúpení, ale tiež zážitkom vizuálnym.

Prečo si myslíte, že sú takéto typy podnikov dôležité?

Milan: Tematické podniky sú osobnejšie. Umožňujú stretnutia ľuďom rovnakej krvnej skupiny.

Zuzka: Ľudia sa v nich môžu bezprostrednejšie zoznámiť, komunikovať a nadväzovať nové priateľstvá. Môžu sa sem kedykoľvek vrátiť, pretože vedia, čo ich tu čaká. Takáto atmosféra poskytuje tiež nové inšpirácie a nápady na spoluprácu a nové, nielen umelecké, projekty.

Prečo názov Siedma struna?

Zuzka: Pretože Vysockij celý život hrával na sedemstrunovej gitare, čo je typická ruská gitara, veľmi populárna od konca 18. do konca 20. storočia. Používala sa predovšetkým pri ruských romanciach a ľudových piesňach, na ktoré svojou tvorbou nadväzuje i Vysockij, avšak v mestskom kontexte. Vo filme Kiry Muratovovej z roku 1967 dokonca interpretuje pieseň, ktorá začína slovami: “ Porozprávaj sa so mnou aspoň ty, gitara sedemstrunová. Celá duša, celá duša tebou naplnená…“

Milan: Dúfame, že aj naša Siedma struna bude stále naplnená a ľudia sa sem budú s priateľmi chodiť radi porozprávať. (smiech) Po dlhom hľadaní sa nám dokonca podarilo priviesť repliku Vysockého sedemstrunovej gitary z Moskvy. V našich končinách je takmer nemožné zohnať takýto typ nástroja. Bude visieť nad pódiom, kde sa budú odohrávať už spomínané produkcie.

V čom vidíte najväčší potenciál? Aká je vaša vízia do budúcna?

Milan: Najväčší potenciál vidíme v tom, že v Bratislave nie je veľa miest, kde by človek mohol večer po práci zájsť na koncert pesničkára či večer poézie, alebo si len tak oddýchnuť v umeleckom ovzduší. A keďže to nebudú hlučné produkcie, nič nebráni tomu, aby sa pritom návštevníci aj pokojne porozprávali. Nebudú musieť prekrikovať žiadne veľké decibely.

Zuzka: Naším cieľom je vytvoriť umelecký priestor, ktorý bude pravidelne prinášať kvalitné umelecké produkcie profesionálnych tvorcov. Zároveň chceme vytvoriť pevnú platformu pre nadaných, ešte len začínajúcich domácich i zahraničných umelcov, ktorí častokrát nemajú kde vystupovať, čo je veľká škoda. Myslím, si že u nás máme veľa talentov a treba im dať priestor.

Ako a kde vás môžu ľudia podporiť?

Zuzka: Podporiť nás je možné formou ľubovoľného príspevku alebo zakúpením zaujímavých odmien na crowdfundingovej platforme StartLab. Záujemcovia sa tu môžu dozvedieť viac o celom projekte, pozrieť si o ňom naše video aj fotografie –

https://www.startlab.sk/projekty/688-siedma-struna/

Milan: Vopred veľmi pekne ďakujeme každému prispievateľovi. Už sa tešíme, až sa so všetkými osobne stretneme v Siedmej strune!

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.