Knihy Kultúra & umenie Literatúra Veda a technika

Sebecký gén podľa Richarda Dawkinsa

Evolučný biológ, známy propagátor ateizmu a najmä, popularizátor vedy – Richard Dawkins svoj neskrývaný odkaz k Darwinizmu rozširoval a podnecoval k ďalším výskumom a novým teóriám. Nikdy nepatril k nejakým významne revolučným vedcom, avšak jeho mysliteľské schopnosti a ukotvený biologický materializmus, ku ktorému zvieral fakty a dôkazy nezostali nepovšimnuté. V roku 1976 napísal prevratnú knihu Sebecký gén, hoc sa o zavedenie tohto pojmu nepričinil (prvotne to bol William.D.Hamilton), ale úžasne beletristickou terminológiou a kvantom argumentov túto diskusiu oživil a nebývalo aj bežného čitateľov do istých zákonitostí reprodukcie a funkcie génov pričlenil. Kniha vo svojej dobe vyvolala búrlivé vášne a autor ju uviedol s odstupom času vo viacerých re-edíciach, kde sa vrátil a poopravil niektoré nezrovnalosti, aby vysvetlil to, čo sa ukázalo ako nie možno najsprávnejšie. Po prvýkrát požil vedecký termín mém, ktorý medzi génmi samostatne vyňal, rozčlenil a vyjadril jeho funkciu v našom abstraktnom systéme. Ako funguje naše telo? Sme v určitých medziach pre prírodu ako takú bezpredmetný? Ale v čom naopak, naše poznanie samého seba a schopnosťou robiť veci, ktoré zvieratá a rastliny nedokážu vyniká? Sebecký gén ale treba brať v rovine akéhosi metaforického (pre vzletných i metafyzického) vyjadrenia faktu, že gén má len základný materiálny zmysel svojej existencie, a ním je tvorba čo najväčšieho počtu kópií, ktoré pre svoje účely inak neprestajne generuje.

Nevedno kedy – skrátka veľmi veľmi dávno sa dokázala molekula, ktorá patrila len z čisto bakteriologického hľadiska k reprodukčnej účelovosti rozmnožiť sa pomocou neznámeho replikátora tak, že sme sa z nej postupne vyvinuli i my ľudia. Dawkins dopĺňa Darwinovu teóriu nielen z hľadiska druhov, ale najmä z biologickej a mikrobiologickej štruktúry a vnútorného zloženie látok, ktoré prenášame ďalším potomkov. Tým si udržiavame rod, ktorý je zachovaný a funkcia prenosných génov sa splnila. Ak sa nám to nepodarí, resp. nenájdeme zdroj (objekt) tejto reprodukcie, tak úloha „nesmrteľného génu“ nesplnila to, s čím prišla do našich životov. Najsilnejšie druhy prežívajú tým, že medzi nimi prebieha prirodzený výber a pre slabých nevystáva miesto. Fascinujúce na fenoméne génu je ale to, že ľudský jedinec ho v určitej časti dokáže obísť tým, že sa venuje počas života napríklad estetike, filozofii a rozmýšľa nad zložitosťou vecí, ale v konečnej fáze z hľadiska prežitia rodu závisí od odovzdávania génov pre ďalšiu generáciu. Každý gén zanecháva iný typ kódov, čiže tento proces a samotné javy týkajúce sa prirodzeného výberu prebiehajú predovšetkým medzi génmi a ľudia sú v podstatnej miere bezmocní.

„Na darwinovskej zdatnosti v genetickom zmysle slova nie je nič magické. Nejestvuje zákon, ktorý by ju uprednostňoval ako fundamentálnu kvantitu, ktorá sa maximalizuje. Zdatnosť je iba jedným zo spôsobov, ako hovoriť o prežití replikátorov, v tomto prípade replikátorov genetických. Ak vznikne iný druh entity, ktorý bude zodpovedať definícii aktívneho replikátora so zárodočnou líniou, varianty tohto nového replikátora, pracujúc na svojom vlastnom prežití, budú čoraz početnejšie“ (DAWKINS 1982: 110, pozri DENNETT 1995).

O čom treba ešte prehodiť zopár riadkov sú spomínané mémy (jednotky kultúrnej dedičnosti). Je to istým spôsobom nákaza, ktorou je tvorená genetická skladba oblastí a vecí, ku ktorým sme najväčšmi podriadení a mémy pracujú usilovne na tom, aby im proces prenosu kópií vyšiel. A takisto vyjadrujú intenzitu záujmu človeka k podstatným veciam, väčšinou z biologického, ale i intelektuálneho hľadiska. Ich hlavným cieľom je šírenie sa pri využití energie hostiteľa, v extrémnych prípadoch a s dávkou nadsázky za cenu aj ich úplného vyčerpania, až smrti.

Dawkins tak obohatil vedeckú oblasť veľmi nevšedne až nadšenecky a tým sa mu podarilo zaujať aj bežného čitateľa, pre ktorého je inak genetika španielskou dedinou. Že aj v takej nekompromisnej oblasti existuje niečo také ako „ochutnávacia forma“ nebezpečných a pre živé organizmy neprebádaných obsahov látok, ktoré jedinec riskuje pre existenciu druhu ako takého. Že aj v evolučnej biológii neprebieha iba súboj na smrť, ale i istá forma altruizmu, ktorá je však do značnej miery podmienená „zvedavosťou neochutnaného“. Altruizmus a egoizmus teda balansujú na vážkach.

O autorovi

Martin Hladký

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.