Hudba Kultúra & umenie

Samuel Hošek: Umelci by si nemali závidieť, ale prepájať sa.

Pavel Chodúr

 

Ako si sa dostal k hudbe? Inšpiroval ťa k tomu niekto, či to bola taká prirodzená cesta?

Vyrastal som odmala v hudobnom prostredí. Moji rodičia sú klasickí hudobníci, hrávali v orchestroch na violu a husle. Paradoxne ma to ku klasike nikdy nelákalo. Umenie bolo pre mňa veľmi prirodzené, nikdy som si to neuvedomoval, bral som to ako hru. Spätne to vidím ako veľkú výhodu, kým sa moji spolužiaci v škole nudili, ja som non stop kreslil skice v lavici a keď som prišiel domov, pozeral som ako malé dieťa MTV a bol som fascinovaný klipmi.

Vyhral si množstvo súťaží doma aj v zahraničí. V čom vidíš zlomový bod vo svojej kariére? Čo tebe vnútorne, ako umelcovi povedalo – toto je ono. Som na správnej ceste.

Nejak v tom len plávam. Je to vždy veľmi tenký ľad medzi absolútnou eufóriou a depresiou 🙂 Moje ciele sa dosť menia, dostal som sa do štádia, kedy ma absolútne nezaujíma nejaká “sláva”, šoubiznis alebo to, aby som zložil a napísal skladbu, ktorá bude mať tri minúty, bude mať chytľavý refrén, samozrejme v slovenčine a prípadne do klipu zapojím nejakú značku, najlepšie viacej, aby to malo lepšie promo a followerov. Z týchto vecí ma bolí hlava. Nemám rád, ak stratégia predbieha podstatu a message umenia. Oveľa radšej sa stretávam s ľuďmi a vediem s nimi rozhovory, zabávam sa s nimi a učím sa od nich. Bol som vychovaný deliť sa s talentami a vecami, ktoré som dostal. Každý deň ďakujem Bohu, že stretávam inšpiratívnych ľudí a modlím sa, aby som zase ja mohol prísť niekomu do cesty a pomôcť,ak viem. Je to akási energia, ktorá prúdi. A zatiaľ to strašne funguje. V živote stretávam šialených ľudí a nejak sa to na mňa lepí. Žijem z tejto energie a zase ľudia okolo mňa radi túto energiu čerpajú zo mňa. Myslím, že je dôležité mať nadhľad a vedieť si zo seba urobiť srandu. Aj keď sa snažím vyhľadávať kvalitné umenie a hudbu, milujem kuriozity a zlé počiny, ktoré ľudia myslia smrteľne vážne. A takých ľudí v našom šoubize je mnoho. Milujem to volať šoubiz. Je to tak debilné slovo 😀 Takže akási rovnováha, ale netreba zase sústreďovať celú energiu len na blbosti 🙂

Máš aj svoj Jazz Band. Čím je pre teba Jazz, ako hudobný žáner zaujímavý a je na Slovensku populárny?

Neznášam jazz 🙂 Som tak strašne rád, že som dokončil moje štúdium v Prahe. Tá škola bola úžasná a dala mi neskutočný základ. Snažil som sa byť ako špongia, ktorá nasáva a keďže som bol už po jednej škole (VŠMU), o to viac som si užíval, že som študent. Jazz som bral ako super základ na to, aby som sa stal spevák – hudobník. V dnešnej dobe sú mladí ľudia netrpezliví a za pár dní sa na instagrame považujú za bloggerov, spisovateľov, spevákov alebo influencerov. Je to smiešne a zároveň desivé.  Na Slovensku to stačí, je tu toľko ľudí, ktorí ako ovečky nasledujú druhých a nevedia triediť medzi všetkými informáciami tie kvalitné a menej kvalitné….Každý máme svoju cestu. Niekto sa úspešný stane v 16tich, niekto v 50ke. Podľa mňa je dôležité sa absolútne nefokusovať na úspech, ale na to, aby umelec tvoril a bol dobrý človek. Milujem kolaboráciu. Páči sa mi, ako napríklad naša tanečná slovenská scéna drží spolu a vytvára komunitu. Sú tu veľmi šikovní mladí ľudia, ktorí sú aktívni a dobre nás prezentujú v zahraničí. Umelci by si nemali závidieť, ale prepájať sa. Je veľmi cítiť, kto tvorí a kto tlačí na pílu a chce sa presadiť. Takíto ľudia sa potom veľakrát čudujú, ako to druhému vychádza a im nie, aj keď do toho vrážajú financie a námahu….myslím, že vtedy je dôležité prehodnotiť si situáciu 🙂 Aha a jazzband. No vždy ma bavil pop :), tak som sa rozhodol, že to prepojím a spravíme s chalanmi nejaké covery. A funguje to. Ľudia, ktorí nepočúvajú jazz majú pocit, že počúvajú kvalitný jazz a cítia sa vznešene a zároveň poznajú skladby z rádia, no a jazzmani nás podľa mňa ohovárajú, že to absolútne jazz nie je 🙂 Dôležité je, že máme zábavu a je to príjemne. Čo sa týka jazzu na SR to je samostatná kapitola. Veľakrát sú to muzikálni ľudia alebo úplní introverti. Mal som spolužiakov, ktorí celé hodiny cvičili stupnice a cvičenia, neustále sa podceňovali a potom, keď prišli na pódium, nepodali výkon aký očakávali a boli ešte viac zdeptaní. Veľa ľudí na škole len cvičilo a nerozmýšľali marketingovo, potom sa stáva to, že doštudujú a zistia, že nemajú svoje projekty a nemajú z čoho žiť, tak robia bežné zamestnanie a tvrdia, že sa s hudbou uživiť nedá. Myslím, že je to vždy o rozhodnutí a presvedčení. Samozrejme najlepšie je, keď sa talent spojí trochu aj s marketingom, správnym prejavom, energiou atď…. Kedysi, keď som bol mladší, odsudzoval som ľudí, ktorí sedávali v kaviarňach a vravel som, že je oveľa dôležitejšie pracovať na sebe. Teraz viem, že je dôležité aj to aj to. Ak niekto ovláda remeslo, ale nepozná ľudí má smolu. Treba udržiavať rovnováhu, ako vo všetkom.

V Jazz Bande robíš covery známych piesní a dávaš im jazzový feeling. Je to úplne iný zvuk tomu, aký počujeme v rádiách. Vyberáš si songy, ktoré takto transformuješ podľa vlastných preferencií, alebo je to vec popularity tej danej skladby? Je aj nejaký song, ktorého cover by takto nefungoval? O ktorom vieš, samozrejme.

Aranžuje najmä Roland Kánik, skvelý klavirista. Niekedy prídem s nápadom a on ho rozvinie, niekedy je skeptický a nechce hrať niektoré veci 🙂 Mám v hlave jeden plán urobiť pár jazzových coverov so slovenskými interpretmi, ale nejak to stále čaká na uskutočnenie. Deje sa toho príliš veľa 🙂 Ja by som kľudne spravil aj Vyznanie od Mariky!!!

Čo sú tvoje najväčšie inšpirácie v rámci tvojej tvorby?

Asi ľudia, ktorých stretávam. Mám neskutočné šťastie na ľudí. Posledný rok je veľmi intenzívny. Možno nikdy nebudem platiť hypotéku, mať drahé auto – nemám ani vodičák a možno budem mať všetko, nevadí, nikdy by som svoj život nevymenil. Žijem v Prahe a v Bratislave. V Prahe s mojimi blízkymi priateľmi, dvoma šialene talentovanými speváčkami Laurou a Kristy a skvelým gitaristom Jakubom. V Prahe tvorím, maľujem, užívam si mačacie chodníky a žijem pre zážitky. V Bratislave žijem viac pracovne, spievam, vystupujem, nahrávam voiceovre do reklám, pracujem pomaly na albume, učím 1 deň v týždni ako hlasový pedagóg v British International School. Vždy som chcel ďalej odovzdávať svoje vedomosti a pracovať s mladými ľuďmi. Sú mi veľkou inšpiráciou. Pomedzi to cestujem po rôznych miestach, kde hráme a posledné obdobie sa vyskytujem častejšie aj vo Viedni, kde sa mi podarilo predať už pár obrazov. Paradoxne si moje umenie v zahraničí vážia oveľa viac. Nehodnotia umenie podľa followerov ani kontaktov 🙂

Inšpiráciou sú všetci moji blízki priatelia. Každý deň ma inšpirujú a sú mi vzormi v mnohých veciach. Veľkou inšpiráciou je pre mňa moja učiteľka spevu Hanka Pecková z Prahy. Patrí medzi najlepšie hlasové pedagogičky v Prahe. Chodia k nej všetci. Verí, že je napojená na vesmír a že Michelangelo cez ňu učí 🙂 Vždy spájala všetky zložky umenia dokopy, ako kedysi umelci vo Florencii. Veľmi ma viedla od začiatku ku kresleniu, čo je zaujímavé, keďže je speváčka. Na prvej hodine som jej priniesol obraz, namaľoval som ju s jedným okom. O 2 roky na to mala operáciu oka, lebo zistili, že jedno z očí má takmer slepé a teraz má zrak ako sokol. Takže som to nejako predpovedal 🙂

Máš za sebou aj množstvo kolaborácií a spoluprác. Posúvaš sa ako umelec stále dopredu. V čom je pre teba najväčší rozdiel pri takýchto spoluprácach a keď tvoríš sám?

Pre mňa bolo vždy strašne príjemné, že ma niekto oslovil. Niektorí moji kolegovia sa už dávno presadili a možno ich ľudia poznajú oveľa viac, no pre mňa je práve toto veľmi zaujímavé. Väčšinou interpreti oslovujú  druhých interpretov na spoluprácu, po tom ako ich niekde uvidia, prípadne sa stretnú s ich tvorbou. Ja to mám presne naopak. Už dlhšie ma ľudia vnímali viac zo spoluprác ako z mojej tvorby. Sám som pocítil, že už je ten čas. Baví ma takmer všetko, mám rád ľudí a neuzatváram sa. Veľakrát sa cez rôzne spolupráce, či stretnutia dostaneme úplne k niečomu inému a o tom je podľa mňa tento život.

Je nejaká takáto spolupráca, ktorá ťa po umeleckej stránke nakopla najviac?

Každá spolupráca je pre mňa zaujímavá. Je pre mňa smiešne, že spievam. V poslednej dobe som bojoval s pocitom, že nie som spevák. Vôbec som sa tak necítil a ani sa asi necítim. Mám pocit, že vlastne nemám čo ukázať. Mám okolo seba tak veľa talentovaných ľudí, ktorí sú úplne niekde inde ako ja. Už len moje spolubývajúce Laura a Kristy, keď spievajú som paralyzovaný. Paradoxné je to, že s takými hlasmi nie sú na SR až tak známe. Je to zaujímavé, niekto má obrovský talent, no nemá možno ambíciu a niekto nemá ani tretinu z toho talentu, ale je neskutočný pracant, vie sa zmanažovať tak, že dosiahne po čom túži. Neviem ale povedať, čo je správne a čo nie.Každá spolupráca prinesie inú atmosféru a inšpiráciu. Užíval som si čas nahrávania s Ľudovými Mladistvami, pretože mám rád tých ľudí a humor. S Fallgrappom je každá spolupráca krásna aj zábavná. Mám rád spolupráce s rapermi. Obdivujem Supu. Je to chalan so správnymi názormi, textami a je veľmi dobrý človek. Myslím, že rap by mal byť presne o tom. Prehovárať ľuďom a vyjadrovať sa k aktuálnej situácii, témam, byť príkladom. Raperi sú novodobí prezlečení kazatelia 🙂 Nebaví ma a nezaujímajú ma texty o retiazkach a autách. Veľmi príjemná spolupráca bola s Matysom a Ideom. Sú to pre mňa úplné iné svety a rešpektujeme sa a to je veľmi príjemné.

Čo z domácej scény počúvaš a máš rád?

Môj najobľúbenejší album je asi Pelikán a Krajina Rovina od Jany Kirschner. Pre mňa je Krajina Rovina úplný vrchol Jany. Je v ňom vyvážený podiel experimentu, elektroniky a folklóru.  Napríklad mám strašne rád skladbu ,,Ja som neni žena na jednu noc” od Ronie a Tommyho Popoviča, každé ráno sa snažím na ňu cvičiť a robiť kliky, keďže som mal zlomenú ruku a musím cvičiť na rameno, aby som sa dal dokopy. Tá vec ma strašne nakopáva:) Kedysi som bol veľký fanúšik Noise cut. Bety bola pre mňa veľkou inšpiráciou, ako komplexný umelec a človek. Mal som rád jej hudobnú aj šperkársku tvorbu.

Od Katarzie mám rád Srnku, milovanie s hudbou a cover od Kollera. Jureša a Fallgrapp mám veľmi rád. Jureš je pre mňa prototyp správneho človeka a umelca. Je to človek s nadhľadom a s obrovskou pokorou a ešte je aj vtipný a pekný (chodí do posilňovne). A rešpektujem veľmi FVLCRVMA. Je to talentovaný a ešte aj veľmi štýlový týpek. Robí veci inak a veľmi dobre, veľmi mu fandím. Uznávam Sisu Feherovú. Jej nový album Bardo a milujem jej song z projektu Pitch Bender Waterfalls. Myslím, že dozrela ako človek a hudobník, z tej hudby je cítiť, že nerieši žiadne ego, je to čisté umenie a krása.

Obľubuješ viacej veľké festivaly alebo si fanúšik komornejších vystúpení?

Mám rád festivaly, ale najradšej by som tam bol vždy tak na 2 hodiny a šiel domov :D. Mám tam často fóbiu a úzkosť. Mám veľmi rád Grape. Je taký rodinný a je tam veľa pekných ľudí, žien s kvetmi vo vlasoch a hipsterov.

Od tvojho singlu Own World a súčasného singlu Home ubehol nejaký ten rok. Obidva songy mi prídu veľmi osobné. Ako by si zhodnotil čas, ktorý medzi nimi ubehol z umeleckého, produktívneho hľadiska?

Ako som už niekde spomínal, v období, keď vznikol Own world som vlastne ešte nevedel, o čom mám písať, pre koho ani ako. Bola to neskutočná škola a Andrej Hruška mi otvoril úplne nové dvere. Som mu za to veľmi vďačný. S odstupom času to hodnotím veľmi pozitívne. Naučil som sa na mojej ceste strašne veľa vecí. V prvom klipe som robil takmer všetko sám a zistil som, že to nie je možné. Spevák nemôže byť aj scénograf aj produkčný, vybavovať telefóny aj riešiť kostýmy, makeup a tanečnice 😀 Aj keď som oslovil veľmi šikovných a talentovaných ľudí, výsledok zďaleka nebol taký,aký som mal v hlave. Samozrejme v tom hrali veľkú rolu financie. Za túto skúsenosť som extra vďačný a poučil som sa. V tomto je obrovská výhoda medzi tým, ak idete do nejakej komerčnej súťaže a masy ľudí striehnu na každú vašu chybu. Súťažiaci sú veľakrát neskúsení a netušia, koho osloviť a s kým spolupracovať. Potom následne vychádzajú katastrofy (nie vždy) a oveľa väčšie publikum ich potom kritizuje. Ja som začínal potichu a potichu pokračujem a teším sa každému malému kroku vpred.

Čo je hlavnou inšpiráciou singlu Home? V čom je pre teba osobný?

Skladbou Home som začal mapovať môj život. Nesnažil som sa napísať hit ani chytľavý refrén. Je mi to už úplne jedno. Chcem len zachytiť to, čo som a kam smerujem. S Home sa začína moja cesta. Je toho ešte veľmi veľa. Neviem presne, ako to budem dávkovať a koľko. Raz ma jeden americký bubeník Kendrick Scott videl jamovať s looperom a prišiel za mnou a povedal mi, že neprestávaj za sebou zanechávať stopu. Vtedy som ešte úplne nechápal, čo tým myslel, teraz to už chápem viac. Niekedy sa stane interpretom, že majú plný šuplík materiálu, ale nie sú s ním spokojní, pretože sú extrémni perfekcionisti a potom sa stane to, že nikdy nič nevydajú a predbiehajú ich ľudia s priemernými vecami, pretože lepšie ich spraviť nevedia. Je to niekedy veľká škoda. Pochopil som, že treba byť perfekcionista, ale zároveň chyby sú krásne a práve z nich niekedy vznikajú ešte zaujímavejšie veci. Niekedy nahrávka nemusí byť perfektná, len datuje aktuálny stav.

Kto sa podieľal na vizuálnej zložke tvojho klipu, kde sa točil, koho to bol nápad, podať ho takto vizuálne pútavo?

Pre mňa bola skladba sama o sebe veľmi silná. Vznikla takmer dva roky dozadu. Bola spojená aj so zaľúbením a akýmsi odchodom z detstva a prechodom do dospelosti, kedy si začíname budovať svoj vlastný domov, priestor a čakáme na osobu, s ktorou by sme si ho chceli raz vytvoriť. Bál som sa vizuálnej stránky, pretože ja vnímam hudbu veľmi obrazovo a zatiaľ sa mi to nikdy nepodarilo pretaviť do výsledku. Na svadbe Mateja Kumpána, ktorý pracoval na gradingu klipu som sa zarozprával s Peťom Hledíkom z kapely Talkshow, pustil som mu skladbu a neskôr mi napadlo, že ho oslovím. Home je jeho režisérska premiéra. Neviem, či vesmír, čakry alebo srdiečko :), ale nejakým spôsobom som mu úplne veril a dôveroval. Povedal som mu svoju predstavu, vzal som ho na lokáciu našej chalupy a on zostavil štáb a išli sme točiť.  Mateja Kumpána som neskôr oslovil a všetko sa to upravovalo a strihalo v štúdiu Stone u Tomáša Zavarského. O strih sa postaral Peter Víťaz. Martin Chlpík natočil tie najkrajšie zábery. Celý styling mal na starosti návrhár Jakub Straka. Všetci títo ľudia sú neskutočne talentovaní a pokorní. Na všetko z diaľky dozeral Jureš ako taký guru. Bez odovzdanosti a úplnej dôvery a kolaborácie všetkých ľudí, by sa mi nikdy nepodarilo vytvoriť takú príjemnú skladbu a klip.

Kedy môžeme očakávať tvoje CD?

Bol by som happy, keby vyšlo na jeseň. Pôvodne aj skladba Home mala vyjsť na jeseň,ale všetko je tak, ako má byť.  Momentálne sa chystám hľadať sponzorov a verím, že cez leto sa všetko pohne správnym smerom.

Blíži sa leto a s tým kopec festivalov. Kde ťa môžeme vidieť vystupovať najbližšie?

Všetko je zatiaľ veľmi otvorené. Momentálne som mal veľmi intenzívne pracovné obdobie a chystám sa oddýchnuť si cestovaním. Potrebujem načerpať nové zážitky a energiu. Cez leto chcem pracovať na albume a vyzerá to na nejaké kolaborácie, takže sa na festivaloch vyskytnem. Na jeseň sa črtajú veľmi zaujímavé koncerty a miesta, dúfam že už s mojimi vlastnými vecami a kapelou. Všetko je momentálne v štádiu riešenia. Nemôžem o tom ešte veľa prezrádzať.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.