Hudba Kultúra & umenie

S Ondrejom Zajacom o jeho debute Monolith a hudbe trochu inak

Vlado Král
Autor: Vlado Král

Ondrej Zajac je gitarista a improvizátor žijúci v Prahe. Primárne tvorí v oblasti experimentálnej, nu-jazz, avantgardnej a ambientnej hudby. Konštantne experimentujúc s možnosťami gitary sa pokúša prelomiť hranice žánrov a vytvoriť muziku pulzujúcu životom. Nedávno mu vyšiel v malom anglickom vydavateľstve Whitelabrecs debutový album s názvom Monolith.

Tvoríš zaujímavú hudbu, ktorá má ambientný charakter a pracuješ v nej s rôznymi zvukovými efektami. V tvojom profile som sa dočítal, že si v mladosti inklinoval k ľudovej hudbe. Ako si sa dostal k tej hudbe, čo tvoríš teraz? Aký bol tvoj hudobný vývoj?

Áno, ako malý chlapec som isté obdobie rád spieval ľudové piesne ale potom som sa od hudby z istých dôvodov úplne odlúčil. Vrátila sa až neskôr a stal sa zo mňa naozaj fanatik, preto asi nemá zmysel písať všetko. Samozrejme som prešiel tvrdým obdobím metalu, potom všeličím od folku po klasiku, až som sa na dlhé obdobie ukotvil v bluesovej hudbe. Po nej prišiel jazz a dnes počúvam nesmierne široké spektrum hudby. Hudobníkov čo vypredávajú haly aj ľudí čo majú 40 lajkov. A všetkých si idem rovnakým spôsobom. Často ma oslovia len nejaké nuansy a fragmenty. K tomu čo robím dnes som sa dostal náhodou. Len som nahrával čo som cítil a vôbec neriešil nejaký hudobný štýl. Vtedy som iba matne tušil, že existujú Fennesz, či Stian Westerhus.

Hudbu tvoríš na elektrickej gitare, ktorú aj upravuješ preparovaním. To znamená, že do strún alebo mechaniky vkladáš rôzne predmety, ktoré ovplyvnia výsledný zvuk. Môžeš nám popísať, ako tento proces preparovania prebieha u teba? Aké predmety používaš? Na základe čoho si ich vyberáš?

Preparované techniky u mňa prítomné sú, ale nie do takej miery aby som gitaru položil na stôl a podobne. Sú skôr nadstavbou a používam predmety, ktoré ma zaujali u iných gitaristov ako prostriedok na niečo konkrétne, čo chcem divákovi odkomunikovať z vnútra mojej hlavy. Používam 50 centovú mincu a sponu na papiere, čiže nič extrémne. Okrem toho rád fúkam do snímačov, dotýkam sa strún bradou a najradšej chytám kábel prstom, no neviem či sa to ráta. Neberiem to ako nejaký silný koncept na ktorom staviam, i keď to robím veľmi rád. Ani neviem, či sa hranie slákom z violončela považuje za preparovanú techniku alebo nie.

V tvojej hudbe sú dominanté zvuky rôznych farieb, ktoré vznikajú použitím rôznych efektových procesorov. Pokiaľ sa nemýlim, tak v niektorých skladbách používaš na tvorbu zvuku aj sláčik. Výslednú formu teda tvorí pestrá paleta zvukov. Niekedy mám pocit akoby jednotlivé zvuky programovo súviseli s názvami skladieb. Napríklad v úvodnej skladbe Gardens At Night, elektornický šum evokuje bzukot nočného hmyzu.  Ako teda u teba prebieha celkový proces kompozície od inšpiráce po výslednú skladbu? Improvizuješ alebo máš nejaké kompozičné postupy, ktoré pri tvorbe používaš? Ako tvoríš a hľadáš tie „správne“ zvuky, pre jednotlivé skladby?

Len sa snažím byť úprimný. Prepracovávam to dookola, neustále improvizujem a skúšam posunúť hranice toho, ako môže gitara znieť. Mnohé veci by mohli znieť krajšie a uhladenejšie, ale viem že potom by už neboli úprimné. Život je taký aký je, chcem aby aj moja hudba obsahovala všetko. Inšpiráciu na to beriem fakt všade. Po rokoch kresby mám vytrénované oko a myslím, že svet vnímam celkom hlboko. Skús sa na veci pozrieť tak podrobne, akoby si ich chcel nakresliť. Skús to aj s tvárami tvojich blízkych. Zistíš, že sú iné. Svet je bohatší a krajší než ho vníma väčšina ľudí. Minule vám v rozhovore Eduard Herák povedal, že jeho inšpiráciou je vnímavosť. Za toto sa viem postaviť aj ja. Ale kompozičné postupy by som chcel zlepšiť. Som samouk a v tomto smere som dosť obmedzený, no neviem si nájsť čas na podrobné štúdium.

Ako vyzerá výbava gitaristu experimentátora? Na čom hráš a aké efekty používaš?

Elektrická gitara ako nástroj pre mňa znamená trojicu vecí: gitara, efekty a aparatúra. To všetko určuje priestor, v ktorom viem tvoriť. Vedome sa obmedzujem na niekoľko efektov, ktoré zvládnu veľa vecí. Mantinely pomáhajú v kreativite, najlepšie diela vznikli v najhorších časoch. Mám úplne bežné efekty. Najdôležitejší je looper, keďže všetky zvuky tvorím naživo. V princípe idem za zvukom a podľa toho si tie efekty vyberám. Mám efekty za ktoré by sa niektorí gitaristi hanbili i drahé kúsky, ktoré som si vedel dovoliť iba z druhej ruky. Sú tam klasické skresľovače, tremolo, delay, ladička, pitch shifter, volume pedál. Keď som si kúpil gitaru, rok stála v kúte, pretože som nemal na obal. Všetko si teda kupujem zdĺhavo, postupne a ešte sú efekty ktoré chcem lebo viem, že dokážu komunikovať moju predstavu. Ale to je OK, všetko príde.

Zajac_Monolith

Máš za sebou debutový album s názvom Monolith, ktorý ti vydalo malé anglické vydavateľstvo Whitelabrecs. Nájdeme na ňom inštrumentálne skladby ambientného a experimentálneho charakteru. Od zvukov čistej gitary hrajúcej jednoduché melódie sa dostávame cez distortion a echo efekty až k šumom. Hudba pôsobí zasnene, melancholicky a občas vyvoláva pocity akejsi prázdnoty. Ako tento album vznikal a na akú cestu vezme pri počúvaní poslucháča? Aký odkaz v sebe nesie?

Album som nahral v lete 2015 počas cca troch mesiacov, sám som ho aj mixoval. Samozrejme som sa na to pripravoval už vopred, lebo keď som si povedal že nahrám album, o tom čo to obnáša som vedel asi toľko, koľko toho teraz viem o biochémii. Takmer všetko som sa naučil sám postupom pokus-omyl – vznikal teda všelijako, ale v princípe som z tej izby veľmi nevychádzal až kým som nebol spokojný. Najprv som iba skúšal čo sa dá spraviť s gitarou také, aby už neznela ako gitara. Potom som sa vrátil do obdobia, keď som na gitare len začínal a nebol som pokrivený všetkým čo som sa odvtedy naučil. Použil som rôzne melódie, ktoré som zložil ešte ako 16-17 ročný. Aj preto sa volá Monolith – rôzne veci ktorými som počas rokov prešiel sa scelili v jednom monolite. Je míľnikom za určitým obdobím. A odkaz? Nenesie. Len som chcel zachytiť čo som v sebe cítil. A ľudia mi beztak hovoria parádne asociácie, načo vymýšľať odkaz keď mi ich ľudia prinesú desiatky?

Okrem hudby sa venuješ architektúre. Aj samotný názov albumu Monolith, súvisí s architektúrou. Do akej miery ťa ovplyvňujú tvoje znalosti z tejto oblasti pri hudobnej tvorbe? V čom vnímaš prepojenie architektúry s hudbou?

Architektúra ma ovplyvňuje nesmierne. Je mi jedno či je to tieň na peknej fasáde alebo urbanistická koncepcia, všetko vnímam a značne prenášam do hudby. Sú šialene prepojené, nie len kompozícia je u oboch silne zastúpená. Už len o tom koľkí architekti sú zároveň hudobníkmi by som najradšej napísal knihu. Ale chcem povedať jednu vec, ktorú pokladám za dôležitú. Bol som podrobený tvrdému štúdiu dejín umenia, kde som si uvedomil jednu vec. Neviem nakoľko je pravdivá, ale ja vnímam že je takmer jedno, či človek píše knihu, modeluje sochu, komponuje pieseň alebo stavia budovu. Všetci umelci majú rovnaký cieľ a vyberajú si preň rôzne médiá. Tak ako neriešim hudobné žánre, tak aj umenie ako také považujem za jeden celok. A áno, teraz sa môžeme začať rozprávať o tom, či je architektúra umenie, ale myslím že hlavnú myšlienku som podal.

Hudobníkov sa často pýtam aká je ich obľúbená skladba. Teba sa ale pýtam, aká je tvoja obľúbená stavba a prečo? 🙂

A viem ja? Ono sa to mení a dôležité je, že ja som nikdy nemal veľkého cestovateľského ducha a radšej som zavretý v izbe a hrám na gitare alebo čítam knihu. Preto je okolo 50 stavieb ktoré ma oslovili, ale naživo som ich nevidel a tak ich nechcem hodnotiť. Častokrát ma zaujmú dobré a kvalitné rodinné domy v našich mestách, nové či staré, zabudnuté v mori iných pri ktorých neviem, či by sa ešte dal vypátrať ich autor. A z toho známeho čo som videl naživo a poriadne to obhliadol sa mi z rozličných dôvodov páčia Villa Almerico Capra, rekonštrukcia Castelvecchia či Müpa Budapest. A keď to zverejníte, spomeniem si na ďalšie tri.

Aké sú tvoje hudobné vzory, ktoré ťa inšpirujú?

Nemám hudobné vzory. Niekedy som ich mával desiatky. Teraz mám inšpirácie, ale vzor nie. Každý je autentický a vzor zvádza k napodobovaniu.

PromoVeronika KovacovaOndrej Zajac (foto: Veronika Kováčová)

Ako najradšej relaxuješ?

Hrám na gitare. Fakt. Keď človek rysuje 13 hodín s minimálnymi prestávkami alebo 3 dni nespí, čo je celkom často, najlepšie mi padne zobrať do ruky gitaru a vyblázniť sa až kým v ruke nedostanem kŕč. Aj keď architektúru milujem, je to profesia. Hudba je vášeň. Tiež som vášnivý čitateľ, no tento rok na to takmer nemám čas, preto čítam kde sa dá, ale aj tak je to hanba. V lete sa rád bicyklujem, ale ináč mi slovo šport nič nehovorí. A samozrejme, stále počúvam kvantá hudby.

Máš nejaký sen v rámci hudby, ktorý by si si chcel splniť?

Mojim snom je vydať kazetu, CD bola až druhá možnosť. Tiež by som chcel spraviť soundtrack pre krátky film a pre nejakú parádnu indie videohru. Film sa plní práve počas týchto dní, videohry sa asi nedožijem. Fakt by som si rád zahral na nejakom čudnom mieste v rámci La Blogothèque. Ale celkovo veľmi sny nemám. Pri nahrávaní albumu som si vravel že ak osloví aspoň 10 ľudí, bude to fajn. Má takmer samé dobré ohlasy. Aj od ľudí, čo takú hudbu nepočúvali a po jeho vypočutí sa ma pýtali na iné podobné veci. Toto všetko ma ohrome teší, už dávno je to viac než som vôbec čakal.

Plánuješ nejaké koncerty?

Ak sa nič nestane, 28.5. budem hrať naživo v Radio Punctum, 10.6. so skvelou klaviristkou Jankou Svepešovou v bratislavskej A4 a 4. alebo 5.10 na akcii Žižkovské mezidvorky. Okrem toho ešte plánujem viaceré ďalšie koncerty sám aj s priateľmi, no keďže som študent a prichádza skúškové, budú trochu neskôr. Ale všetky moje koncerty mám pekne vypísané na stránke.

Kde všade si možno vypočuť tvoju tvorbu a sledovať novinky?

Mám Facebook, kde si človek prečíta všetky novinky. Okrem toho samozrejme webstránku, Bandcamp, Soundcloud, Twitter a Youtube, čiže všetky mosty medzi hudobníkom a poslucháčom.

coverMonolith

Tvoj odkaz čitateľom?

Ľudia sa ma pýtajú, ako som sa dostal do britského vydavateľstva, ako je možné že mi recenziu napísali v The Wire Magazine a podobne. Jednoducho som sa opýtal – napísal email, zavolal, pekne poprosil. Myslím že to nám Slovákom chýba. Vedieť že mám niečo k ponúknutiu a jednoducho ísť a spýtať sa. Je to jednoduché. Niet čo stratiť, druhá strana prinajhoršom neodpovie.

O autorovi

Vlado Král

Vlado Král

Vyštudoval Hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne pokračuje na tejto katedre ako interný doktorand kde sa venuje výskumu hudobno-historických pamiatok a využitiu nových médií pri ich spracovní. Vo voľnom čase občas prispieva recenziami do rôznych periodík, číta knihy, pozerá filmy a je veľkým fanúšikom seriálu X-Files.