Film & TV Film 1970-1989 Filmové obsahy a výklady Kultúra & umenie

Film: Ružové sny a Dušan Hanák

Marcel Šedo
Autor: Marcel Šedo

Politická situácia

Obdobie 70. rokov je charakteristické nastupujúcim regresom, ku ktorému došlo po okupácii Československa varšavskými vojskami. Nová českoslovesnko-sovietska spojenecká zmluva podpísaná v máji roku 1970, definitívne zničila ilúziu o socializme s ľudskou tvárou. V septembri 1969 sa navyše stal riaditeľom federálnej inštitúcie Československý film RSDr. Jiří Purš, ktorého publikácia Obrysy vývoje československé znárodněné kinematografie, je famóznou ukážkou normalizačnej zaslepenosti svojho autora. Za ústredného riaditeľa Slovenského filmu bol vymenovaný RSDr. Pavol Koyš, funkciu riaditeľa Štúdia hraných filmov prijal „prevracač kabátov“ Vladimír Bahna, riaditeľom Štúdia krátkych filmov sa stal RSDr. Štefan Malíček (od roku 1972 bol riaditeľom slovenskej filmovej tvorby).

Výborným príkladom zmien, ktoré v kinematografii nastali sú napríklad slová ústredného dramaturga Miloša Krna: „Kinematografia 60. rokov bola silne zasiahnutá liberalizmom, revizionizmom, antisovietizmom, antisocializmom, nevyberaným sexom, skepsou, náboženstvom, netriednosťou, životným pesimizmom, protiľudovou morbídnosťou a poéziou ošklivosti.“ Ďalej sa tiež vyjadril, že, „Československo je štátom pracujúceho ľudu, preto aj tvorba musí byť určená pracujúcemu ľudu a nie elitám“, čím jednoznačne narážal práve na novovlnné postupy v Hanákových, Jakubiskových a Havettových filmoch. Zatiaľ čo v predchádzajúcom období sa o intelektualizme niektorých filmárov viedli diskusie, tu už sa rovno pristupovalo k represívnym opatreniam.

Hanak_dusanDušan Hanák

Dramaturgické skupiny boli zrušené administratívnym nariadením, čím vedenie získalo kontrolu nad látkami. Autorov ako Juraj Jakubisko či Peter Solan, presunuli do Krátkeho filmu, Ela Havettu a Dušana Hanáka pre zmenu v Štúdiu hraných filmov neustále kontrolovali, ich filmy prestrihávali či „zatvárali do trezoru“ a Eduarda Grečnera presunuli do dabingu. Normalizácia zároveň nebola len bojom za obnovenie schematizmu, ale aj bojom o profesionálne pozície. Na celých päť rokov sa zablokovali debuty v hranom filme.

Ešte v roku 1972 pritom môžeme vidieť niekoľko dokončovaných novovlnných filmov ako Ľalie poľné či Obrazy starého sveta, ale aj pokusy o experimenty ako Nevesta hôľ a Javor a Juliana, avšak popritom sa už pri nových projektoch naplno rozbiehal socialistický realizmus.

Tento „vojnový stav“ však predsa len netrval až tak dlho a po roku 1975 boli napríklad Jakubiskovi schválené niektoré projekty, Hanák nakrútil Ružové sny a na rad prišli aj niektorí debutanti ako Zoro Záhon či Dušan Trančík. Situácia bola síce stále ideologicky devastujúca, čo dokazuje aj predčasná smrť Ela Havettu v roku 1975, či sústavné Uhrove a Jakubiskove problémy, ale vedenie predsa len upustilo od niektorých extrémov.

Rómske etnikum za socializmu

Už od roku 1958 začal štát s politikou masového zapájania Rómov do pracovného procesu, likvidácie rómskych osád, organizovaného rozptylu Rómov medzi väčšinové obyvateľstvo a ich čiastočného odsunu do Čiech. Avšak ešte koncom 60. rokov minulého storočia 37,4 percenta slovenských Rómov spadalo do takzvanej III. kategórie, čiže medzi najzaostalejších.

Štát sa rozhodol so situáciou výraznejšie bojovať práve v roku 1972 koncepciou „spoločenskej a kultúrnej integrácie cigánskeho obyvateľstva“, takpovediac akýmsi skultúrňovaním Rómov. Už vtedy však sociológovia varovali, že dôsledkom akulturácie býva aj strata pôvodnej kultúry a identity. Vtedajšia vláda síce hovorila, že „počas výstavby socializmu sa podstatne zlepšila životná úroveň cigánskeho obyvateľstva,“ avšak za touto prázdnou frázou sa skrývalo priznanie neúspechu dovtedajšej politiky nútenej či riadenej asimilácie Rómov. Napriek vynaloženým finančným prostriedkom značnú časť rómskej populácie totiž naďalej charakterizovala negramotnosť, zlý zdravotný stav a vysoký podiel kriminality.

ruzove_sny2Ružove sny

Po roku 1972 ich začali umiestňovať do panelákových bytov v novopostavených mestských sídliskách, a to bola zrejme veľká chyba. Upozorňoval na ňu už Anton Facuna, prvý predseda počas normalizácie rozpusteného Zväzu Rómov – Cigánov. „Presadiť Cigána z chatrče do moderného bytu niekde v paneláku predpokladá, aby preskočil stáročia, a to on nedokáže,“ upozorňoval. Bol za to, aby sa so „skultúrňovaním“ života začalo v osadách a za účasti samotných Rómov.

V duchu marxisticko-leninskej ideológie však vláda aj naďalej predpokladala, že stačí zmeniť materiálne podmienky života a Rómovia sa začnú podobať obrazu „gadžov“. A to aj myslením, mentalitou či spôsobom života. V priebehu troch rokov malo zaniknúť vyše 600 rómskych osád, ich obyvatelia sa mali sťahovať do novopostavených bytov v mestách. Plán však bol utópiou a navyše vyvolával pobúrenie medzi tými, čo roky čakali na pridelenie bytu v poradovníkoch. Ako môžeme vidieť s odstupom rokov, asimilácia sa nepodarila a napríklad projekt Luník IX, presídlenie Rómov do Čiech i násilné ničenie rómskych osád skončil doslova katastrofou.

Dušan Hanák

Dušan Hanák sa narodil 27.4.1938 v Bratislave. Po maturite na bratislavskom gymnáziu pracoval ako technický úradník a neskôr ako baník. Patrí do tzv. druhej vlny absolventov FAMU spoločne s Jurajom Jakubiskom, Elom Havettom ai a zároveň medzi najvýznamnejších predstaviteľov Slovenskej novej vlny. Jeho prvý film vznikol ešte na FAMU. Šesť otázok pre Jana Wericha (1963) natočil v prirodzenom dialógu a s poetikou novej vlny. Skôr než o rozhovor, ide o Werichove zamyslenie sa nad šťastím, deťmi, rodičmi, umením, hlúposťou a pod. Hanákovu neskoršiu tvorbu však lepšie predznamenáva Alcron, ktorý je už výsostne novovlnným filmom a to nielen čo sa týka dokumentárnych prostriedkov pri skúmaní mestského prostredia, ale aj zamerania sa na frivolnejšiu ambivalentnú ženskú postavu. Po nástupe do Štúdia krátkeho filmu nakrútil množstvo oceňovaných dokumentárnych filmov ako napríklad spirituálnu Omšu či etické problémy mestského človeka riešiaci Prišiel k nám Old Shatterhand.

Do Štúdia hraného filmu nastúpil až v roku 1968. Jeho prvý hraný celovečerný film 322 je príbehom o kuchárovi Laukovi, bývalom funkcionárovi krajského národného výboru, ktorý trpí pocitom viny za spoluúčasť na násilnej kolektivizácii na začiatku päťdesiatych rokov. Vo filme tak Hanák zobrazuje predstaviteľa strednej generácie, ktorá bola v minulosti zodpovedná za monsterprocesy. 322, ako označenie choroby, je tak v podstate akýmsi trestom tohto človeka i tejto generácie. Jeho postava však nie je sebareflexívna a o ňom samotnom, dobe a spoločnosti sa niečo dozvedáme „len“ z dokumentaristických čriepkov Laukovho života či okolitého prostredia, z ktorých si pod Hanákovým vedením budujeme mozaiku. Snímka opätovne využíva dokumentaristické postupy, avšak namiesto novovlnnej hravosti tu vidíme civilizmus využitý pre skúmanie ťaživých existenciálnych problémov.

ruzove_sny1

Následné Obrazy starého sveta sú pre zmenu spirituálnym filmom par excellance. Využívanie fotografie, skúmanie staručkých nehercov v prirodzeným prostredí sú opätovne typicky Hanákovské. Vždy smeroval k akejsi syntéze dokumentu a hraného filmu, takže Obrazy starého sveta by pokojne mohli fungovať aj ako hraný film. Využívanie parametrickej narácie, nediegetického materiálu vo filme, spätosť zobrazovaných ľudí s prírodou, sústredenie sa na prítomný okamih i pokorný prístup k životu síce nemôžeme spájať s kresťanstvom, ale vyznačujú sa až nábožnou oddanosťou prirodzenému kolobehu prírody.

O dvojznačnom postavení Hanáka v totalitnej kultúre svedčí fakt, že musel stále presviedčať vedenie o tom, že nový projekt je v súlade s kultúrnou politikou. Rozpornosť jeho postavenia najlepšie dokumentuje skutočnosť, že nielen niektoré filmy zo 60. ale aj zo 70. rokov skončili v trezore. Napriek tomu Hanák získal aj oficiálne uznania. Najmä filmy Ružové sny (1976) a Tichá radosť (1985) vedenie štúdia v akceptovalo a priradilo k svojim úspechom. Obidva filmy získali ceny na domácich i zahraničných festivaloch.

Ružové sny

Na svoj ďalší film si musel počkať až do roku 1976, kedy sa, ako som už spomínal, začala situácia predsa len trochu upokojovať. Sú ním práve Ružové sny, ktoré sa však takisto nevyhli absurdným obvineniam z rasizmu. Scenár ku filmu napísal vtedy len 30 ročný Dušan Dušek, s ktorým Hanák neskôr spolupracoval aj na filme Ja milujem, ty miluješ a kameramanom sa stal ďalší významný absolvent FAMU z obdobia 60. rokov Dodo Šimončič.

Peotický obraz lásky dedinského poštára Jakuba a mladučkej cigánky Jolanky. Sú to hrdinovia, ktorí vstupujú do života s omylmi a kotrmelcami, s humorom a poéziou ich mladosti. Jakub okrem listov a telegramov prináša ľuďom okolo seba i radosť. Je hravý a Jolanka cieľavedomejšia. Je nespokojná, chcela by zmeniť svoj život. Jakub si vie vymýšľať a dokáže presvedčiť, že všetky túžby a sny sú splniteľné. Jakub a Jolanka sa k sebe približujú i vzďaľujú, nachádzajú sa, aby sa opäť jeden druhému stratili… Skutočný život ich naučí chápať, kde sú hranice sna, túžby a skutočnosti. „Rómeo a Júlia“ na dedine bez tragického vyvrcholenia, pričom znepriatelené veronské rody nahradila nevraživosť domácich vidieckych komunít – „bielych“ a Rómov, ktorí všemožne komplikujú mladým život.

ruzove_sny3Ružove sny

Do Hanákovho filozofujúceho filmového sveta patrí neustála hra protikladov, relativizácia postojov a permanentné zneisťovanie už vysloveného. Svoje krátke i dlhé filmy v sebe vždy obsahovali syntézu autentických životných prejavov i iracionálnej pravdy. Dušan Hanák je racionalista a súčasne intuivista.

Aj v tomto filme sa prejvauje Hanákova dvojakosť. Jednak sa zaoberá a autenticky zobrazuje život ľudí z okraja spoločnosti a problémov Rómskeho etnika a zároveň zobrazuje život dobrého človeka a idealistu, ktorý sa snaží v každej chvíli vidieť zázrak. Táto dvojakosť sa tu dokonca otvorene konfrontuje v praktickom prístupe Jolanky a v snílkovskom prístupe Jakuba.

Podobne ako vyššie spomínaný sociológovia aj Hanák svojim filmom upozornil na devastačný účinok ničenia rómskej kultúry a rozdiely v živote oboch etník. Tento svoj sociálne kritický pohľad zároveň skĺbil s lyrizmom typickým pre jeho i Dušekovu tvorbu a zároveň aj pre rómske etnikum ako také.

O autorovi

Marcel Šedo

Marcel Šedo

Je študentom Audiovizuálnych štúdií a umeleckej kritiky na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Svoje texty publikoval či publikuje v časopisoch Kino-­Ikon, Film.sk, Kinečko, Frame či v Revue slovenských filmových novinárov Filmpress.sk. Publikoval tiež niekoľko textov pre filmové festivaly Cinematik, IFF Bratislava či 4živly.