Knihy

Rozprávali sme sa s úspešným spisovateľom Jozefom Karikom…

By  | 

PhDr. Jozef Karika je v súčasnosti jedným z najúspešnejších a najpredávanejších autorov na Slovensku. Vyštudoval filozofiu a históriu a v týchto dňoch mu vychádza knižný titul s názvom Trhlina. O tom  a viac už v našom rozhovore…

V spoločnosti portálu 9múz vás srdečne zdravím pán Karika. Aké je to žiť životom spisovateľa, špeciálne na Slovensku, kde tvorivý potenciál častokrát naráža na bariéry finančného nedostatku a chabou, poddimenzovanou podporou umenia ako celku? Musí byť jednotlivec natoľko úspešným, aby sa na trhu presadil?

Najnebezpečnejšie bariéry sú najmä v mysli. Napríklad, keď človek príliš analyzuje, že žije na Slovensku, namiesto toho, aby sa sústredil na podstatu, ktorou je v tomto prípade tvorivá práca. Nemám pocit, že by som tu na čokoľvek narážal, od štátu nechcem a nepotrebujem žiadnu podporu, úplne by mi stačilo, keby náš štát netrestal tvorivých ľudí za spôsob ich obživy tým, že okrem daní a odvodov musia povinne platiť aj dve percentá z hrubých príjmov do tzv. umeleckých fondov. Sú tak de facto zdaňovaní nie devätnástimi percentami, ako ostatní zarábajúci, ale až dvadsaťjedna percentami.

Odkiaľ čerpáte, resp. kde najčastejšie hľadáte inšpiráciu pri vašom písaní a ako poprípade váš denný pracovný harmonogram vyzerá?

Slovensko je nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie, najmä pre autora spoločensko-kriminálnych románov, hororov a trilerov. Môj denný harmonogram vyzerá zhruba rovnako ako harmonogram väčšiny pracujúcich ľudí – ráno vstanem, pracujem do poobedia, a potom sa venujem osobným a rodinným veciam.

Ešte niekoľko rokov dozadu ste sa „vyprofiloval“ ako úspešný pisateľ mafiánskych, vysoko štrukturovaných a vzťahovo sofistikovaných príbehov, mnohokrát spadajúcich medzi rôzne úrovne časového či dokonca historického vetvenia. Často v nich rozoberáte rôzne osobité kauzálne či spoločenské súvislosti a zvýrazňujete prítomnosť okamihu. Dnes už za sebou máte 3 dokončené horory, ktoré spolu so simultánnosťou jazyka s mafiánskymi freskami až toľko neladia. Používajú sa v nich docela odlišné mozaikovité slovné heslá, opisky prostredia, nachádza sa v nich menej postáv a spája ich možno akurát tak ucelené formovanie napätia. Čo máte osobne radšej: temný samotársky triler, alebo dobovú reflexiu nevymáchanosti ľudských vzťahov za hranou zákona?

Snažím sa to striedať a obmieňať, napríklad minulý rok mi vyšiel veľký román o krvavej dekáde 90tych rokov na Slovensku s názvom Čierna hra. Paralelne sa v ňom cez osudy jednotlivých postáv rozvíja až sedem dejových línií, ktoré vytvárajú jeden organický príbeh. Dej sledujeme v trojročných intervaloch, rozprávanie každého celku začína vždy v júli, kedy vstupujeme do životov hlavných postáv a zisťujeme nielen to, čo sa v nich práve deje, ale aj to, čo sa udialo od minulého nazretia. Rozprávanie sa tak uberá akoby dvoma smermi, do budúcnosti, aj do minulosti, čo vytvára zaujímavú textovú aj príbehovú štruktúru. Tento rok mi zas vychádza hororový príbeh Trhlina, čo je niečo úplne iné. Práve tá rozdielnosť a nejednoznačnosť tvorby ma baví. Napokon, tvorba by mala byť aj o neustálom rozširovaní autorovho záberu, kreativity a výrazových prostriedkov.

Rád variujete medzi jemnosťou a robotickou odstredivosťou, ktorými sa vaše postavy potýkajú. Je práve polarita medzi senzitivitou a praktickým pragmatizmom niečo, čo vás ako na ľudskej osobnosti fascinuje? Ich stret, kedy srdce káže niečo iné ako rozum?

Áno, toto je jeden z najvýraznejších vnútorných konfliktov, s ktorým moje postavy zápasia. Možno je to spôsobené tým, že práve tento konflikt a vnútornú dichotómiu riešime v súčasnej dobe skoro všetci, lebo pravidlá hry sú nastavené tak, že úspech neraz vyžaduje popretie určitých súčastí nás samých.

Váš nový román Trhlina oficiálne vychádza v polovičke októbra. Vraj pozostáva z ľudových povier…

Podobne ako moje ďalšie horory – Strach a Tma –, aj Trhlina sa dá čítať vo viacerých rovinách. V tej základnej, hororovej, je to desivý príbeh rozvíjajúci známu legendu, že v pohorí Tribeč už celé desaťročia, možno dokonca stáročia, nevysvetliteľne miznú ľudia. V hlbšej rovine je to však rozprávanie o tom, aká tenká je niekedy hranica medzi fikciou a realitou, ako sa šíria informácie aj dezinformácie, a ako sa niektoré legendy, zámerné mystifikácie či prvky folklóru môžu za určitých okolností premietnuť do našej každodennej skutočnosti. Pre mňa je Trhlina veľmi odlišná od mojich ostatných kníh najmä v tom, že ani ako autor neviem v tomto prípade povedať, kde sa končí fikcia a začína realita. Tým je táto kniha aj veľmi desivá.

Sám pochádzam z okolia Nitrianskeho kraja a pohoria Tribeč, tak ma zaujíma, či sa dá určitý výsek prerozprávaných legiend umne spojiť s románopiseckou lexikou a vytvoriť tak pôsobivý príbeh…

To posúdia čitatelia. Na mňa takéto spojenie výpovedí reálnych ľudí, novinových článkov, historických záznamov, rôznych internetových zdrojov – ktoré si môže každý overiť –, a beletrizácie pôsobilo veľmi silno, dokonca silnejšie než čistá fikcia. Najmä, keď sa to všetko dotýka legendy o miznutí ľudí na Tribeči, ktorá sa od deväťdesiatych rokov minulého storočia stala súčasťou akéhosi moderného folklóru na Slovensku.

Román Trhlina, ktorý v týchto dňoch vychádza.

Ktorú z vašich kníh si možno osobne najviac ceníte, alebo ste po jej dopísaní pociťovali najväčšie zadosťučinenie-satisfakciu?

Každá moja kniha sleduje iné ciele, v každej sa snažím priniesť čitateľom aj sebe samému niečo nové a vyskúšať si niečo neošúchané. Preto je ťažké odpovedať na takúto otázku. Ale povedzme, že z hľadiska závažnosti tém, prepracovanosti štruktúry rozprávania a hĺbky postáv sú to najmä veľké romány ako Na smrť alebo Čierna hra. Zrejme najosobnejším románom bola kniha V tieni mafie. A z hľadiska kreatívneho experimentovania s textom aj formami rozprávačstva zas napríklad Tma, spomínaná Trhlina alebo Brány meonu, ktoré považujem za vyvrcholenie mojej prvej, nebeletristickej fázy tvorby.

Váš obľúbený autor, román, možno literárny smer, obdobie či aspoň spôsob tvorby dejovej narácie (žáner), pri ktorej sú vaše zmysly úzko prikuté na stránkach kníh?

To sa dá naozaj len námatkovo – mám rád americkú transgresívnu literatúru, súčasnú japonskú tvorbu, ale dosť času venujem aj slovenskej próze, kde oceňujem najmä Mila Urbana, Gejzu Vámoša, Františka Švantnera, Vladimíra Mináča, Petra Jaroša, Petra Pišťanka a ďalších.

Aké sú možno vaše nesplnené méty a čo by ste na poli literárneho umenia ešte rád dosiahol?

Tvorbu nevnímam ako výkonnostnú disciplínu, takže si v tomto smere nevytyčujem žiadne konkrétne méty. Paradoxne, najhlavnejšia je asi vlastná miera spokojnosti s tým, čo ako autor vytvorím. Potom nasleduje čitateľský záujem a potom prípadné ocenenia a podobne. V tomto ohľade som obzvlášť spokojný s tým, že sa mi podarilo získať niekoľko ocenení za predajnosť mojich kníh, čo odráža ozajstný čitateľský záujem, ako aj cenu literárnej kritiky Zlaté pero. Spájanie komerčnej úspešnosti a určitých literárnych kvalít je podľa mňa trend, ktorým je dobré sa uberať.

A ostatné činnosti? Čím trávite zvyšky voľného času a čo vás osobne v živote napĺňa?

Zvyšný čas venujem rodine a koníčkom, medzi ktoré patria napríklad vysokohorská turistika, plávanie alebo športová streľba.

Čo by ste odporučili mladým umelcom a čitateľom v dnešnej hyperkonzumnej a technologicky prekvitujúcej dobe, kde na nič nie je dostatok času a energie docieliť úsilím „niečo“ hodnotné, čo má aj hlboký zmysel, a kde práve rôzne brzdiace nástrahy a okolnosti podkopávajú tieto vznešené snahy?

Ja literárnu tvorbu nevnímam ako nejakú vznešenú činnosť, ktorá by si vyžadovala špeciálne podmienky a prístup. O tom, či je dôležitejšia než rôzne „nevznešené“ činnosti, napríklad než hrubá, manuálna práca, by sa tiež dalo polemizovať. Čiže dokopy by som mladým umelcom a ašpirantom vznešenosti neodporučil asi nič, možno jedine to, že občas si treba takpovediac zamazať ruky obyčajnou prácou a vyraziť medzi bežných, zemitých ľudí. Zvykne to pomáhať.

Ďakujem za váš vzácny čas a prajem veľa úspechov.

Ja ďakujem za váš záujem a priestor na rozhovor.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.