Knihy Kultúra & umenie Literatúra

Rozhovor: spisovateľka Gabriela Bernátová

Mám tu úspešnú spisovateľku, ktorá vydala už svoju štvrtú knižku. Porozprávaj nám prosím, ako si sa k písaniu knižiek dostala.

Prišiel raz jeden deň, keď som mala všelijaké myšlienky, „Bolo by dobre ich dať na papier“ – povedala som si a začala som písať. Preto mám napríklad prvé dve kapitoly knihy Mrcha napísané na papieri. Už od detstva čítam knihy, kedysi som si viedla aj zoznam kníh, ročne som sa dostávala až k číslu tristo. Mala som po osemnástke, keď som si po prvýkrát povedala, že by som mohla napísať knihu. Ani neviem, ako mi to napadlo, jednoducho skrsol nápad v hlave a už to išlo. Prvé riadky mojich spisovateľských neschopností sú napísané perom na vytrhnuté hárky zo zošita. Vtedy som mala veľmi zložité obdobie a možno práve tá samota, ktorou som bola obklopená, ma doviedla k písaniu. Moje knihy sú čistá fikcia, aj keď do kníh a pocitov vkladám aj kus seba. Žiadna z kníh nie je mojou spoveďou. Dnes sa dá písať o hoci čom, len treba dostatočne dôveryhodne napísať to, čo máte v hlave.

Momentálne už píšem všetko na počítači, je to oveľa rýchlejšie a ľahšie. Napísať knihu nie je zložité. Sadnúť si nad klávesnicu a dávať dokopy vety dokáže zrejme každý, ale dať knihe dušu, to už je o inom. Ja napríklad nepíšem stále. Mám obdobie, kedy som schopná napísať aj tri kapitoly za deň a obdobie, kedy aj dva mesiace nenapíšem čiarku. Som ten typ človeka, ktorý potrebuje správny impulz a nadšenie. Diela, ktoré píšem sú špecifické svojim humorom a hlavne dialógmi. Nerobím siahodlhé opisy, je ich tam tak akurát, aby nenudili. A hlavné je, že nepíšem typické ženské romány.

gabika2

Aký je teda formát tvojich kníh, čim je špecifický?

Každý očakáva od mojich kníh, že sú to ženské romány, ale nie sú to typické ženské romány. Sú síce pre ženské publikum, ale nie sú preromantizované. Hlavné postavy mojich kníh sú poväčšine ľudia, ktorí sa pohybujú v podsvetí, musia byť obozretní a pripravení vytiahnuť zbraň, ak je treba. Ženy sú tvrdé, arogantné a sebavedomé, ale zároveň nežné a plné lásky k blízkym. Muži sú zasa, tí praví „echtovní“, ktorí si nepotrebujú dokazovať, že sú chlapmi tým, že si vyvesia na FB fotku ako napínajú svaly v posilke 😀 Jednoducho sú to chlapi, ktorí si vedia urobiť poriadky so ženami. Každá moja kniha kladie dôraz na rodinu a jej dôležitosť v spoločnosti, pretože rodina je náš domov, je to miesto kam sa človek môže vždy vrátiť. Jednoducho ľudia v mojich dielach sa správajú prirodzene, nevyznávajú si každé tri minúty lásku, nehovoria si miláčik, lásenka a neviem čo všetko. 🙂

gabika3

Idú sa rovno zabiť ? 😀

Presne tak. 😀 Dokážu si sakramentsky vynadať, dokážu sa pobiť, takže tak. Moje postavy sa snažia vždy niečo alebo niekoho chrániť. Idú hlavou proti múru, ak vedia, že ho dokážu zboriť a tým zachrániť niekoho na kom im záleží, je to presne tak, ako som hovorila pred chvíľou. Rodina je pre moje postavy základ všetkého a chcú ju udržať pokope, nech to stojí, čo to stojí. Aj preto prvé recenzie, ktoré boli na túto knihu, boli zlé kvôli tomu, že nepochopili jej obsah. Pretože každý očakával, že Mrcha bude pipka, ktorá si narazí nejakého bohatého, ale toto jednoducho nie je typický ženský román, pretože tá žena, ktorá je hlavnou postavou je mrcha, ale nie v tom zmysle, že by niekoho okrádala o peniaze alebo o niečo iné, jednoducho je to čistá mafiánka, ktorej sa ľudia boja. Na druhej strane ju aj uznávajú, pretože vedia, že si dokáže odviesť svoju robotu tak ako má.. Veľmi ma zamrzelo, keď som dostávala zlé recenzie, ale potom som si povedala, že v ľuďoch to zanechalo emócie a to bol môj spúšťač, ak Lea (hlavná postava Nevyspytateľnej mrchy a Nezastaviteľnej mrchy) pre niekoho nie je sympatická a nemá ju rád, je to super, pretože nakoniec si ju aj tak väčšina z tých ľudí obľúbila. Nie raz mi čitatelia písali, že zo začiatku ju nenávideli za to, aká je, ale potom pochopili jej konanie a zrazu ju začali uznávať. Nie vždy je všetko také, aké sa to zdá. Nehovorím, moje knihy nie sú skvost dokonalosti, ale sú stále lepšie. Mám sa v čom zlepšovať a moji čitatelia to vedia, ako keby som si od začiatku mala o sebe myslieť, aká skvelá som a moje diela by boli totálne prepadáky. Každý z nás nejako začínal a hanbiť sa preto nebudem. Nikto mi nikdy nedal radu, ako písať, učím sa na vlastných chybách a to ma vždy posúva dopredu.

gabika1

Môžeš nám povedať, na koľko percent sa stotožňuješ so svojou hrdinkou?

Na nula.

Nie je to tvoje alterego?

Nie. Toto je všetko čisto vymyslené. Aj keď mi kamarátka Monika Wurm povedala, že niečo tam zo mňa je, ale to nepoviem čo. 🙂

Ako berieš kritiku na svoje knižky ?

Ja sa viem aj sama skritizovať. To povie každý, kto ma pozná, vie, že ja sa viem sama zdeptať tak, že to nikto iný nedokáže a potom mám také dvojmesačné hluché obdobie, kedy si hovorím, že ja nebudem písať, kašlem na to, nemá to význam. Potom príde impulz a zrazu a idem na to. Super.

Kde čerpáš inšpirácu?  

Vo všetkom. V hudbe, v prostredí, v ľuďoch, ja si všímam všetko.

Aj vo vzťahoch?

Aj. Všímam si ľudí, ako sa k sebe správajú, ako medzi sebou komunikujú a tak.

gabika5

Čo plánuješ so svojimi knihami ďalej?

Každý mi píše, že by bolo dobré, keby sa obidve mrchy sfilmovali, lebo ľuďom sa to páči, tak uvidíme, že ako to bude pokračovať. Či to budú chcieť sfilmovať. Ja sama som nadšená tou myšlienkou, ale na Slovensku chcieť od niekoho, aby natočil film podľa predlohy vašej knihy, je učinený zázrak, okrem neskutočných financií, ktoré na to treba, musíte mať človek aj poriadnu trpezlivosť, nakoľko vás nie raz pošlú kadeľahšie, ale možno sa k tomu raz prepracujem.

Takže v pláne je ďalší film?

Je, ale to je zatiaľ ešte v nedohľadne.

IMG_9376

Normálne ma to zaujalo, mafiánske prostredie. Ktorá z tvojich knižiek je tvojou najobľúbenejšou a máš z nej pocit, že ti naozaj vyšla a že si s ňou stopercentne spokojná?

Fúha. Až s touto piatou, ktorá mi teraz vyjde som úplne spokojná.  Tá sa bude volať v Dobrom aj v zlom. Táto kniha je moja srdcovka. Dala som do nej veľmi veľa emócií na to, aby ňou nebola. Toto je prvé dielo, ktoré nie je z mafiánskeho prostredia. Sú v ňom dva príbehy. Prvý sa týka Sabíny a Kinga, ktorí budú mať veľmi zložitý vzťah. Sabína mladé dievča, s ktorou sa rozíde priateľ v ten istý deň ako zistí, že je tehotná, sa odhodlá k riskantnému kroku a odíde na dva roky preč. Nikto o nej nič nevie, až kým sa znova nevráti späť, ale bez dieťaťa. King, chalan, ktorý sa so Sabínou vyspí v tú noc, kedy sa so Sabi rozíde priateľ, bude veľmi potešený jej návratom, ale nebude mu všetko jedno. Bude sa snažiť zistiť, kde je Sabínino dieťa a čo sa vlastne stalo. Problém bude v tom, že Sabína sa mu nebude chcieť otvoriť.

Druhý príbeh sa týka Chrisa a Danyho. Chris je vážený právnik z Bostonu a Dany jeho brigádnik je gay. Tento príbeh bude veľmi náročný hlavne pre tú časť ľudí, ktorí neuznávajú homosexuálov. Ja si myslím, že každý má možnosť sa slobodne rozhodnúť, čo od života chce a nikto nemá právo za neho rozhodovať, kým svojim správaním neubližuje ľuďom, čo si myslím, že homosexuáli nerobia. Chcem v tejto knihe vyvrátiť teóriu o tom, že ak je niekto gej, či lesbička, tak musí byť automaticky pedofil, pretože podaktorí ľudia si mýlia pojmy a tým podnecujú nenávisť voči istej skupine ľudí.

Toto dielo malo mať názov Bezpečný prístav, ale nakoľko už také dielo vyšlo, zmenili sme s vydavateľom názov na prvú časť V dobrom aj v zlom a druhú časť …aj v tom najhoršom

Dokonca mi môj kamarát urobil aj trailer ku knihe, tak pripájam aj Link na video, ktoré je samozrejme na mojej FB stránke:

IMG_9396

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí sa neodvážia písať, ale mali by veľkú chuť?

Treba začať. 🙂 No, keď si teraz čítam úplne prvú knihu, ktorú som napísala, tak sa plieskam po čele, že čo som si o sebe myslela J A to som si vtedy myslela, že aký strašný bestseller som ja napísala, potom som zistila, že je to úplný brak. Dievča, musíš sa spamätať. Potom som písala na jeden portál, tam som vlastne dala prvú verziu tejto Mrchy. Redaktorka ma skopala úplne pod čiernu zem, že to sa nikdy nevydá a neviem čo všetko. Najprv ma to strašne sklamalo a potom ma to neskutočne posunulo dopredu. Bola to konečne prvá a poriadna kritika na niečo, čo som napísala a po čase, som samozrejme v duchu poďakovala redaktorke, že mi v podstate ukázala, kde robím zásadné chyby v písaní. Nakoniec z toho vznikli dve knihy. Vždy som sa spoliehala na kamarátky, ale ony mi nikdy nepovedali pravdu, nechceli ma sklamať a preto mi hovorili, aké to je dobré a to bola tá chyba. Nakoniec som sa naučila zvoziť samu seba za text, ktorý napíšem a funguje to. Prestala som sa spoliehať na druhých a riešim len svoje písanie. A ponaučenie? Treba sa spoliehať na samého seba a nečakať, že k vám bude niekto zhovievavý, každý sa na vás môže vykašľať. Samozrejme, napoja sa na vás a budú predstierať priateľstvo, ale treba si ísť húževnato za svojim a neriešiť iných. V poslednej dobe sa stretávam s veľmi veľkou namyslenosťou a konkurenčným bojom, ktorý mňa nijako nezaujíma. A ak si niekto myslí, že intrigami si zvýši predajnosť, tak nech tomu verí, ja nechcem byť spisovateľka, ktorá si bude zvyšovať predajnosť klamstvami a intrigami.

IMG_9413

Kto ti najviac pomáha?

Ja sama a samozrejme Monika Wurm, aj keď si niektoré indivíduá myslia, že som s Monikou priateľka, len kvôli tomu, že ona je známejšia ako ja, tak to je veľký omyl, ale hlavná vec, že my dve rozumieme nášmu priateľstvu. S Monikou najviac debatím o mojich knihách, tak ako aj o jej knihách a mám aj dve ďalšie priateľky, ktoré mi vedia napísať svoje postrehy a tak. Hlavne ak som si s niečím nie stopercentne istá, napr. v diele V dobrom aj v zlom, keď som opisovala, také šteklivé scény medzi Chrisom a Danym, tak vtedy som potrebovala radu, či som to náhodou neprestrelila. Dám im to prečítať, či to je dosť reálne alebo je to len môj blud v hlave. 🙂 My si pomáhame navzájom. Uvediem ďalší príklad z diela V dobrom aj v zlom. V tejto knihe mám také veci, čo sa aj lekárstva týkajú a jednoducho to je veľmi zložité a už si dávame rady, ako to asi napísať, aby tomu ľudia porozumeli, takže ono je to aj dobre, taká spätná väzba. Lebo ja rozumiem tomu, čo napíšem, ale to neznamená, že tomu bude rozumieť čitateľ.

Ako ty pomáhaš ostatným? Tak všeobecne.

Snažím sa propagovať druhých, ale v poslednej dobe som sa stretla so strašnou aroganciou aj medzi spisovateľmi. Niekto napíše jednu knižku a hneď si o sebe myslí, aký on je pán, ale jednoducho to tak nie je. Však preboha sme navzájom konkurencia, ale každý píšeme inak. Každý má svojich čitateľov, ale to neznamená, že môj čitateľ si nemôže prečítať knihu aj niekoho iného. Od určitého času som si povedala dosť, prestávam podporovať ľudí takýmto štýlom. Mám svoju skupinu na Facebooku, volá sa skupina nadaných umelcov. Tam si ľudia pridávajú svoju tvorbu, tam ich propagujem. Najprv to bola skupina založená pre nových spisovateľov, ale potom som sa rozhodla, že to bude skupina pre umelcov. Veľmi mi záleží na tom, aby sa slovenskí umelci zviditeľnili, trh je presýtený všetkým možným, len nie tým pravým slovenským a veľmi túžim po tom, aby sa to zmenilo. Slovenský autor nemá šancu už len preto, lebo v čase keď vydáva knihu on, iné vydavateľstvo vydáva preklad nejakého amerického bestselleru a to podľa mňa nie je fér. Ako sa majú slovenskí umelci dostať do povedomia, ak stále budeme ukazovať len na zahraničie. V skupine mám aj pravidlá, ktoré sa musia jednoducho dodržovať a som veľmi rada, že sa blížime k tisícke členov, každý jeden člen tieto pravidlá dodržuje, za čo im touto cestou veľmi ďakujem. Sú jednoducho skvelí. Nechcem tam žiadne osočovanie, žiadne podpásovky ani nič, pretože to, s čím som sa stretla v poslednej dobe… Až som vytriezvela.

gabika4

Čo by si chcela odkázať nám, ľuďom, ktorí si eventuálne prečítajú knižku? Nejaké tvoje motto možno.

Moje motto? Vlastne mám dve také, ktoré som napísala ja osobne. Z knihy Dedička vyberám motto: „Mať rodinu a starať sa o ňu, je výsadou tých, ktorí si dostatočne vážia to, čo sa im ponúka.“ a  z Nezastaviteľnej mrchy: „Rodina je pocit príslušnosti bez akéhokoľvek nároku na honorár.“ Pre mňa je rodina všetkým, je to bezpečný prístav, kde sa môžem skryť, keď mi je pod psa. Je to miesto kde patrím, kde som súčasťou celku a je jedno, či s rodičmi, bez rodičov, rodina nie je len pokrvná, sú to všetci tí, ktorí ma majú radi, takú aká som, bez nejakých okolkov, len tak. Preto, že som to ja. Rodina je pre mňa ako chrám, niečo posvätné, čoho sa nikdy nevzdám.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor, prajeme ešte veľa nových inšpirácii do ďalších kníh a snáď sa stretneme opäť pri ďalšom rozhovore o spomínanom filme. 🙂

foto:  Pavol Kopinec

O autorovi

Redakcia 9múz

Redakcia 9múz