Divadlo Kultúra & umenie

Rozhovor s Michalom Paulovským, riaditeľom Bieleho Divadla

Pavel Chodúr

Biele Divadlo má dlhoročnú históriu. Stále produkuje množstvo predstavení a stále prijíma nových členov. Je ťažké byť riaditeľom takéhoto umeleckého kolosu?

Myslím si, že každý umelecký manažér by potvrdil, že manažovať umelcov je najnáročnejšia z oblastí. Umelci chcú dostatok priestoru na kreativitu a tvorbu, ale neradi sa prispôsobujú ekonomickým požiadavkám. O nerentabilite kvalitného umenia by vedeli rozprávať mnohí. Našťastie v Bielom divadle sa vždy objavujú schopní a šikovní ľudia, s ktorými sa nám darí posúvať Biele divadlo vpred. Postupne rozširujeme rady organizačných pracovníkov, aby sme mohli prinášať ľuďom viac divadla, umenia a krásna. Bez desiatok ľudí, ktorí divadlu doteraz (nezištne) pomohli, by dnes nebolo čo riadiť a tým patrí moja večná vďaka.

biele_divadlo1

Ste povestný tým, že si každý rok vyberiete jednu krajinu. Z nej jedného dramatika a snažíte sa jeho diela priblížiť verejnosti. Mali ste tak možnosť priblížiť klasickú Commediu dell´arte, Molièra, Shakespeara alebo v súčasnosti Ibsena. Podľa čoho vyberáte?

Výber témy je väčšinou v rukách umeleckej riaditeľky Niny Zemanovej, ale ideme vždy po stopách kvalitných dramatikov. V prípade Commedie (a návštevy Benátok) išlo o obnovenie tradície Školy na kolesách, ktorá následne nabrala na obrátkach. Výsledkom boli návštevy Grécka, Anglicka, Španielska, Francúzska, ale aj Ruska. Naši členovia si vďaka týmto poznávacím zájazdom prehlbujú poznatky zo skúšobného procesu a objavujú, v akom prostredí vyrastali a tvorili dramatickí velikáni ako Shakespear, Molière, F.G.Lorca, Čechov, a posedeli sme si aj pri hrobe Konstantina Stanislavského. Nórsko a Ibsen boli pre nás finančne nedostupnou cestou (zájazdy si totiž financujeme z vlastných zdrojov), ale našťastie vďaka podpore Finančného mechanizmu EHP, Nórskeho finančného mechanizmu, ľudí na Úrade vlády a slovenského veľvyslanca v Nórsku Františka Kašického, sa tento september chystáme do Nórska za Ibsenom, snáď bude doma. Pred časom sme odohrali ukážky z Ibsenovej tvorby a aktuálne pracujeme na hre Divá kačka.

Biele divadlo má súbor pre najmenších, pre dorast, aj dospelých. V čom sú jednotlivé súbory odlišné a v čom vidíš ich najsilnejšie stránky? Ak by som si napríklad povedal.. chcem ísť na predstavenie najmenšej skupiny.. na čo sa môžem ako divák pripraviť?

Ja osobne som z predstavení našich detí vždy namäkko. Ich snaha, odhodlanie a fantázia by mali byť pre „veľkých“ hercov príkladom. Obrovskú zásluhu majú ich lektorky, ktoré k nim pristupujú zodpovedne, empaticky, snažia sa pochopiť individualitu každého dieťaťa, ale naučiť ich aj to, že divadlo je kolektívna záležitosť. Keby si prišiel na ich vianočné predstavenie, tak okrem tradičných vianočných prvkov, vtipného detského moderátora a tancujúcich vločiek by si videl aj 3 malé medvede, ktoré nám pomohli okostýmovať rodičia. (foto medvede). Teraz pracujú 3 detské skupiny podľa možností a skúseností – adaptácia rozprávky O Osmijankovi a ôsmich detektívoch, staršie deti pracujú na autorských výstupoch o problémoch ktoré ich trápia a naše najnovšie deti ukážku toho, čo sa za pol roka naučili. Pre deti od 8 do 11 rokov sme si pripravili aj letný divadelný tábor (4.7-8.7.), ktorý je otvorený aj pre nečlenov Bieleho divadla.

Čo sa týka „strednej“ skupiny, deti v puberte sa snažíme naviesť cez kvalitnú tvorbu k vlastnej tvorbe, učíme ich zodpovednosti v divadelnom procese a snažíme sa, aby rástli nie len ako divadelníci, ale hlavne ako mladí ľudia.

Starší členovia pracujú na hereckých technikách, pripravujú jednotlivé hry, prípadne pracujú na autorských projektoch. Máme aj mnoho členov, pre ktorých je divadlo len relaxom, útekom z bežných povinností a snažíme sa, aby sa v divadle vybláznili aj keď majú napr. 30 rokov.

Všetky informácie o našich kurzoch a ich náplni máme na webe www.bieledivadlo.sk

biele_divadlo3

Ako vnímaš ty funkciu Bieleho divadla v kontexte súčasných divadiel? Jeho význam a dôležitosť?

Biele divadlo vytvára priestor pre umenie – personálnym zázemím, priestorovým a technickým zabezpečením, ale hlavne obsahom. Snažíme sa otvoriť dvere čo najväčšiemu počtu ľudí, pretože pri dlhodobej práci s nimi odhaľujeme postupne ich talent a snažíme sa ich smerovať k tomu, v čom budú dobrí a šťastní.

V rámci tvorby pracujeme na autorských hrách, ale aj na predstaveniach vhodných pre školy, aktuálne máme v repertoári adaptáciu románu Ladislava Mňačka: Ako chutí moc (adapt. Tomáš Hájek), ale aj scénické čítanie hry Ivana Bukovčana: Kým kohút nezaspieva. Školy prijali tieto hry veľmi kladne, a preto sa ich snažíme ponúknuť čo najväčšiemu počtu študentov. Z reakcií škôl zisťujeme, že kvalitnej tvorby nie je toľko, ako by sa zdalo a snažíme sa tento deficit zaplátať.

Aké sú podľa teba najťažšie prekážky pri tvorivom procese? Ste dlho fungujúce divadlo a aj tak nemáte ľahkú cestu k realizácii svojich projektov.

Ľudia a peniaze. Napr. ročne zaplatíme Iuvente (Inštitút mládeže Slovenska) v pôsobnosti Min. školstva 5000€ na nájomnom, pretože priestor skúšobne a šatne definovalo Min. financií ako administratívny priestor. Fond na podporu umenia dostáva stovky žiadostí a musia rozhodnúť od stola (výsledkom je 52 bodov zo 150 za Kultúrny prínos a potenciál projektu Bieleho divadla). Kultúrne domy nie sú dotované ako kedysi a poplatky za prenájom tvoria značnú časť nákladov na predstavenie. Atď… Ale, keď sa chce, všetko sa dá.

Vzorom nám je naša zakladateľka a umelecká riaditeľka Nina Zemanová, ktorá Bielemu divadlu obetovala už 34 rokov svojho života. Učí nás, že umenie sa nedá robiť pre peniaze, a že až kvalitné umenie prinesie výsledky. Nie je to jednoduché, ale žijeme a fungujeme a výsledky sa priebežne dostavujú. Aj vďaka Ninkinej práci nás dnes podporuje Bratislavský samosprávny kraj, (čiastočne) Min. kultúry cez FPU a snáď nás raz podporí aj Iuventa, v ktorej sídlime 25 rokov.

Čo sa týka ľudí, najnáročnejšie je zohnať divadelného manažéra, aby sme mohli rozšíriť naše aktivity. Umenie nevie vždy ponúknuť adekvátne ohodnotenie a časť odmeny tvorí dobrý pocit zo svojej práce a participácia na niečom úžasnom. Ale našťastie sa takí ľudia raz za čas vždy objavia.

biele_divadlo4

V Bielom divadle si pôsobil dlhý čas aj ako herec. Pamätáš si svoje najsilnejšie predstavenie? V ktorom si účinkoval, alebo ktoré si mal možnosť vidieť na javisku?

V Bielom divadle som už 12 rokov, zažil som si 2 mesiace, počas ktorých som sa nevedel naučiť rómsky prízvuk, 3 mesiace som hľadal a snažil sa obhájiť Iásona z Euripidovej drámy Médea, ale najsilnejšie spomienky mám na postavu Helmera z Ibsenovej hry Nora. Nastúpil som do hry spolu s druhou alternáciou, v prvej boli veľmi dobrí herci, čo nás hecovalo nesklamať Ninkinu dôveru a kolegov. Ťažko posúdim výsledok, ale moja mama nepovedala po predstavení nič, tak asi bolo dobré.

Z videného mi utkvela v pamäti hra T. Williamsa v réžii Tomáša Procházku (ktorého o rok na to prijali na réžiu na VŠMU), Električka zvaná túžba. Tomáš a všetci herci sa snažili odkryť podstatu a hĺbku tejto hry bez novodobých experimentov a výsledok stál za to.

V súčasnosti je veľmi ťažké robiť kvalitné veci. Všade sa šetrí, umenie sa na Slovensku takmer vôbec nepodporuje. Ako vnímaš túto situáciu ty?

Sám to vnímam veľmi rozporuplne. Vyštudoval som Manažment na UK a z ekonomického hľadiska by malo platiť – čo si nevie na seba zarobiť, tak nerobme; prípadne – ak zákazníci/diváci nie sú ochotní zaplatiť náklady, tak to pre nich nemá požadovaný prínos a nemalo by sa to robiť.

Ale, umenie nie je (len) o peniazoch. Umenie má mnoho nemerateľných a nefinančných prínosov – zachovanie kultúrneho dedičstva, emocionálne zážitky, občas katarziu, prináša formu realizácie sa pre neprofesionálnych tvorcov, ktorí následne podávajú lepší výkon v práci, ale sú aj šťastnejší ako ľudia, taktiež umenie formuje mladých ľudí, učí ich kritickému a kreatívnemu pohľadu na svet a mohol by som takto pokračovať ďalej. Ak už platíme dane, tak by mali byť použité na projekty, ktoré ľuďom prinášajú úžitok a to umenie prináša.

biele_divadlo5

V čom je podľa teba zmysel divadla? Napríklad oproti ostatným umeniam?

Divadlo má v umení špecifickú pozíciu. V divadle (ako v jednom z mála umení) je tvorca materiálom aj nástrojom zároveň. Táto práca prináša nie len umelecké naplnenie, ale zároveň ruka v ruke rozvoj psychofyzického aparátu herca. Pre diváka je divadlo väčšinou čitateľným a stráviteľným umením a kvalitným tvorcom umožňuje rozvíjať publikum a následne aj spoločnosť. Do divadla si môže prísť divák oddýchnuť, zamyslieť sa, zasmiať sa a je dovolené si aj poplakať.

Ak by si chcel zrealizovať nejakú vysnívanú hru v Bielom divadle aká by to bola a prečo?

Mojou vysnívanou hrou je „Rozlúčka v júni.“ Je to hra, pri ktorej na „javisku“ stoja tvorcovia celoročnej sezóny a v „hľadisku“ naši členovia. Dejom je zhodnotenie úspešnej sezóny a predstavenie plánov do tej ďalšej, a ak sa to stretne s diváckym nadšením, tak budem šťastný. Verím, že takúto inscenáciu budeme realizovať každý jún.

biele_divadlo6

Kde vás môžu diváci nájsť a sú nejaké možnosti ako vás aj podporiť?

Herecké kurzy pre všetkých od 7 do 35 prebiehajú v Bielom divadle, v Iuvente, medzi Karlovou vsou a Dúbravkou. Žiaci škôl nás môžu stretnúť v divadlách po celej Bratislave a večerných divákov radi privítame (väčšinou) u nás v Bielom divadle, prípadne na hosťovaniach. Všetky novinky aj s aktuálnymi predstaveniami dávame na náš FB: Biele divadlo a samozrejme aj na web www.bieledivadlo.sk. Ako podporu si vážime každé jedno pekné slovo, ktoré o Bielom divadle padne, samozrejme v produkcii nám pomáhajú ako granty, tak finančné dary a 2% z daní (detaily na webe). A ak má niekto nápad, čo ponúknuť firmám, aby podporili divadlo, ktoré nie je veľké sálou, ale hodnotou, tak sa rád o tom porozprávam: michal.paulovsky@gmail.com.

Ďakujem za rozhovor. 🙂

Biele Divadlo je miesto, kde mladí ľudia objavujú krásu a náročnosť dramatického umenia. Vzniklo pred 34 rokmi z iniciatívy Niny Zemanovej, ktorá ho umelecky vedie dodnes. Herečka, neskôr dramaturgička, dcéra známeho slovenského režiséra Jána Klimu, milovala divadlo už od detstva a túto zvláštnu lásku pomáha nájsť a rozvíjať každému mladému človeku, ktorý do Bieleho divadla vstúpi. V jeho štúdiách sa od začiatku činnosti vystriedalo takmer 2000 členov, z ktorých približne 40 bolo prijatých na vysokoškolské umelecké odbory, najmä herectvo, divadelnú réžiu a dramaturgiu či teatrológiu.

biele_divadlo2

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.