Hudba Kultúra & umenie

Ecetera band vás vtiahne do hudobných príbehov

Pavel Chodúr

Začnem úplne tou najzákladnejšou otázkou vôbec. ☺ Ako vznikol celý názov Ecetera Band? Koho to bol nápad a čo sa za tým slovom skrýva? Strašne mi to evokuje et cetera (a tak ďalej), ale predpokladám, že podobnosť s týmto je čisto náhodná. Alebo?

Laura:  Je to presne tak, ako hovoríš, ‘et cetera’ ako ‘a tak ďalej’. Sestry Lovišky čakali na električku na zastávke SNP v Bratislave a prišiel názov. Neskôr sme vymazali úvodné “t” a pridali band, lebo už existovali zahraničné  hudobné zoskupenia s týmto názvom. (Prepáčte, ak ste čakali niečo viac zaujímavé:)) Slovná skratka- ‘a tak ďalej’ mala popisovať náš kompozičný štýl, v tej dobe založený na opakujúcich sa a postupne premieňajúcich, melodicko-rytmických motívoch. Niečo na spôsob minimal music.

Neskôr ma veľmi zaujala reakcia nášho bývalého bicistu, keď napísal do promo materiálu, že Ecetera je unikátna planéta, na ktorú našich poslucháčov so sebou zoberieme :). Ecetera je skutočne taký náš osobný svet, kde žije naša hudba a na ktorý vás veľmi radi zoberieme, keď budete chcieť 🙂 To je našim zmyselom celého fungovania. O umenie sa treba podeliť.

Aby som teraz pôsobila aj trošku serióznejšie, možno inteligentnejšie (uvidíme, či to nebude 1001 neúspešný pokus v mojom živote :))). Dnes názov Ecetera band (povedzme v určitom preklade ‘A tak ďalej’) vnímam v širšom kontexte a vážnejšie. Naše hudobné príbehy sú určené pre človeka, spoločnosť, svet. Tie tri bodky, ktoré máme aj v logu, tri bodky ako ‘a tak ďalej’ predstavujú priestor pre poslucháča. Nechceme, aby naše koncerty končili poslednými tónmi, tou poslednou jednou bodkou. Chceme aby zostávali živé tzn. v pamätiach, srdciach, dušiach…vyberte si…ľudí. Aby pôsobili určitým katarzným účinkom.

Dnes, Ecetera band, nie je pre mňa už len názov… Je to cesta, ktorou som sa rozhodla ísť… Môj vlastný svet, v ktorom sa sebarealizujem… Môj jazyk, cez ktorý hovorím to, čo si myslím…

Ako ste sa dali dokopy? Pýtam sa hlavne preto, lebo väčšina začínajúcich kapiel má menej členov, práve kvôli problémom zohnať ochotných ľudí, ktorý by boli rovnako zapálení pre danú vec. Vy ale s tým problém nemáte. Je vás dosť, a každý z vás hrá na iný hudobný nástroj?

Hanka: Ecetera band ako skupina funguje už dlhšie. Ale v súčasnom  obsadení spolu fungujeme relatívne krátko. Teraz to bude rok, čo sme prvýkrát spolu niečo nacvičili. Myslím, že máme veľké  šťastie, že sme sa takto našli, lebo nájsť ochotných ľudí, s ktorými si rozumiete nielen po hudobnej, ale aj ľudskej stránke, je veľmi ťažké.

Laura: To máš veľkú pravdu, že zohnať ochotných, obetavých, úprimných ľudí je nesmierne náročná… povedala by som až… misia. Šťastím ale je, že takí stále existujú. Veľkým šťastím je, keď ich stretneme. A obrovským šťastím je, ak ich máme blízko seba.

So sestrou Izabelou sme založili Ecetera band už v roku 2010. Bolo nás dokonca až sedem a iné inštrumentálne obsadenie (klavír, spev, husle, perkusie, bas gitara, gitara, didgeridoo, fujara, drumbľa, lyžičky, bicyklové zvončeky a ovečka :)). Odohrali sme spoločne niekoľko krásnych vernisáži, koncertov a rozpadli sa. Neskôr sme hrávali v zostave klavír, spev, husle a bicie. Aj keď toto obdobie vnímam ako veľmi podstatné v dejinách Ecetera band, s Izabelou sme sa to rozhodli ukončiť. Prišlo hluché obdobie, počas ktorého som nedokázala vytvoriť ani jeden, jediný príbeh. A prišla životná búrka, v podobe ročného pobytu na Islande. Doteraz netuším, čím som si zaslúžila prežiť toľko dobrého a krásneho. Bola inšpirácia, motivácia, podpora rodiny (donedávna pre mňa cudzích ľudí) a opäť som sa rozrozprávala a celkom intenzívne.

Po návrate domov som poprosila svoju sestru Izabelu, aby šla so mnou do toho ešte raz. Nájsť ľudí do kapely. V podstate sme si povedali, že to bude posledný pokus, inač zostávame ako dvojica, a na kapelu kašleme…Spoločne sa nám podarilo postupne nájsť Janu Mariu Stefancic (flautistka), Hanu Juríkovú (violončelistka), Kláru Zbožinkovú (huslistka) a Petra Čaputu (bicista). Odohrali sme náš prvý spoločný koncert v Zelenom lese v Modre – Kráľovej v minulom roku a so sestrou sme si doma pri našich sesterských, ‘medzi nami dievčatami’ debatách povedali, že tentokrát to zafungovalo a znelo!  Tentokrát sme našli vzácnych ľudí, ktorí sú nielen ochotní a obetaví, ale ktorí poznajú zmysel kolektívnej práce, rešpektujú, že posledné slovo patrí Izabele a mne a ktorí obdivujú hudbu, ktorú spoločne vytvárame.

Ešte by som chcela povedať, zvýrazniť a štyrikrát podčiarknuť, že Ecetera band vznikla, lebo Izabela a moja rodina! Som si plne vedomá, že bez nich by nič nebolo, resp. by som si dodnes hrávala svoje skladby pre seba za zavretými dverami našej izby. Iza, okrem toho, že je v kapele náš multiinštrumentalista (spev, xylofón, zvonkohra, ukulele, kalimba, elektronika) je môj najväčší kritik  (je to ako v súdnej sieni, keď jej hrám nové skladby :)), je z nás tá racionálnejšia, praktickejšia, pozitívnejšia a k veciam pristupujúca s chladnou hlavou a vie ma poslať poriadne doprdele, keď vymýšľam hlúposti a panikárim 🙂

Tie problémy, čo si spomínal, sme rozhodne v kapele mali. Keďže som realista (aj keď je to spochybniteľné a napadnuteľné tvrdenie :)), ďalšie  určite prídu, ale myslím, že to ustojíme. Úprimne sa teším, aká banda sme sa stretli a čo ďalšie spolu vytvoríme! <3

(Po zverejnení tohoto článku ma určite dodžubú, že kto má tie moje romány čítať :D..ale tak komu to mám rozprávať??? :D)

ecetera_1foto: Lea Lovišková

Vaša hudba mi strašne pripomína japonských filmových skladateľov Rjúičiho Sakamota a Džóoha Hisaišiho, ktorý robil hudbu do filmov ako Princezná Mononoke, alebo Hana-bi. Rovnako tam cítiť štipku epickosti, akou sa môže pochváliť napríklad Sigur Rós. Aké boli pre vás ‘TIE’ najdôležitejšie vzory, ktoré vás inšpirovali k tvorbe?

Laura: Jednoznačne hudba Sigur Rós ako aj  dokumentárny film „Heima“ predstavujú pre mňa bezodný zdroj inšpirácie a vždy budú. Zakaždým, keď si pozriem Heimu, reakcia je tá istá: slzy v očiach a hrejivý pocit šťastia z tej krásy a ľudskosti. Obdivujem, že dokázali preraziť svojim vlastným umením, so svojou vlastnou tvárou a identitou. Dokázali si vybudovať rozpoznateľný štýl, ktorým sa prezentujú a ani celosvetová sláva im neubrala na skromnosti a pokore, ktorú v sebe majú. Sú mi vzorom nielen po tej hudobnej stránke, ale aj v tom, že úspech, vypredané koncerty, články v novinách nemusia so sebou prinášať arogantnosť, afektovanosť, umelosť, masovú produktivitu, predajnosť a stratu identity. Ich hudba je skutočná, pravdivá a kúzelná…

Samozrejme by som tu mohla napísať ďalších, pretože je ich veľmi veľa. Mám rada štýlovo rozličnú hudbu. Philip Glass, Arvo Pärt, Björk, The Cinematic Orchestra, Michael Nyman, Yann Tiersen boli moje idoly zo strednej. Potom prišlo obdobie Mareka Brezovského, Jara Filipa, Zbigniewa Preisnera alebo Lissa Hannigan, Damien Rice, Eddie Vedder, KROKE. Dnes je to napríklad Ólafur Arnalds, Nils Frahm, Alfred Schnittke, Antonin Dvořák, Ludovico Einaudi, Aurora, Susanna Wallumrød, Benjamin Yusupov, Samaris, islandský rap v podaní Úlfur Úlfur a verejne priznávam, že občas si doma vypeckujem aj toho Justina Biebera :)))

Japonských skladateľov som do dnešnej doby moc bližšie napočúvaných nemala. Ale soundtrack k Revenantovi má obrovskú silu, a atmosféru celého filmu zachytil Sakamoto dokonale!

Veľmi ďakujem, že sme sa ocitli v spojení s takýmito veľkými menami. Obrovský kompliment a nesmierne si to vážime.

Robíte inštrumentálne skladby. Sú dlhé, plné nuáns a častokrát som sa pri nich pristihol, ako si tvorím svoj vlastný filmový príbeh. Preto ak poviem, že vaša hudba znie veľmi filmovo, nebudem asi ďaleko od pravdy. Ako prebieha práca pri vašich skladbách? Máte v hlave príbeh a snažíte sa ho prerozprávať hudbou a tak ho predať poslucháčovi, alebo idete po pocite a nechávate diváka aby si interpretoval melódiu a rytmus po svojom?

Hanka: Je to tak. My sami tieto skladby nazývame hudobnými príbehmi lebo za všetkým, čo môžete počuť na našich koncertoch, je nejaký príbeh, zážitok. Hudba jednotlivých príbehov má svojou jedinečnú atmosféru. Napriek svojej rozdielnosti, sa všetky jednotlivé skladby spájajú do jedného veľkého príbehu, ktorého súčasťou som aj ja. To je pre mňa dôležité. Byť schopný si každý príbeh zosobniť. Preto je aj našou túžbou vtiahnuť ľudí do hudby, ktorú hráme a nechať ich tvoriť si svoje vlastné príbehy.

Laura: V prvom rade sa snažím žiť čo najfarebnejší, najpestrejší život. Pozorovať svet okolo seba otvorenými očami, citlivo vnímať detaily, počúvať, veľa cestovať, systematicky sa učiť a pracovať na sebe. Snažiť sa byť každý deň sama sebou, aby keď si sadnem ku klavíru, aby som mala o čom rozprávať. Pocit prázdnoty ma celkom dosť desí…

Moju hudbu v sebe nepočujem skôr, ako keď si ju reálne zahrám na klavíri. Tiež to u mňa nefunguje tak, že by som sedela niekde v meste na čaji (kávu nepijem), alebo niekde v parku (ale keby tam bol klavír…) a tam písala jednotlivé party. Potrebujem klavír a potom sa rozhovorím (a niekedy aj nie a je ticho:)).

Príbehy k jednotlivým skladbám sa stávajú konkrétnejšími, až keď mám vymyslený aspoň jeden melodicko-rytmický motív. Až potom, ako to počúvam, počas toho ako si to prehrávam znova a znova, začne sa prebúdzať príbeh – dej. Ten mi veľakrát dopomáha pokračovať v rozvíjaní motívu a vytváraní ďalších a ďalších. Je to ale premenlivé, niekedy hudba sleduje príbeh a niekedy príbeh skladám až ako posledný, na základe už dokončenej kompozície. Každopádne sú tieto elementy vždy prepojené.

Každá skladba má dejovú líniu, niektorá abstraktnejšiu a niektorá konkrétnejšiu a viac opisnejšiu. Na koncertoch prezrádzame ľuďom, o čom daný hudobný príbeh je, ale zároveň si myslím, že majú priestor pre vlastnú imagináciu (priemerná dĺžka našich kompozícií je 8 minút, to určite každý zabudne, čo som si tam do mikrofónu mrmlala :)) a vytvorenie si aj úplne odlišného a svojho vlastného obrazu. V tom je to práve -zaujímavé. Boli momenty na koncertoch, kedy nám ľudia povedali, že naozaj vyslovili želanie počas Vtáčika a že s nami leteli. Skladba Život, naša pozitívno-smutná, vyvolala v divákovi emóciu, že sa skutočne rozplakal, lebo si spomenul na problémy doma. Tiež sme spoločne s Eceterou zažili okamih, kedy nám jedna pani po koncerte priam vykričala, že jej sú naše príbehy ukradnuté, že to bol hudobný teror, ktorý jej vyvolal depresiu…Samozrejme, že našim cieľom nie je, aby ľudia plakali na našich koncertoch, nebodaj im spôsobovali psychické problémy …Pre nás je dôležité, aby sme našou hudbou dokázali prebudiť ľudskosť a tá je pre mňa od začiatku spojená s pravdivými a čistými pocitmi a emóciami.

ecetera_2foto: Lea Lovišková

Vaša pieseň Vtáčik vo mne evokuje trochu Murakamiho príbeh. Čo bola pre vás hlavná inšpirácia pre tento príbeh?

Laura: Myslíš ‘Kroniku vtáčika na kľúčik’? Tak tú som zatiaľ nečítala, ale Murakamiho prepájanie reality a surreálnosti tam určite je a všeobecne je našej hudbe veľmi blízke.

V detstve (a teraz som si uvedomila, že by sme to mali čoskoro zopakovať), sme zvykli so sestrami vyliezť na kopec a rozbehnúť sa až nám vlastné nohy nestačili. Keď bolo veterno, tak sme si pre zmenu rozpustili vlasy, rozpažili ruky a mali pocit, že letíme.

Náš Vtáčik rozpráva o slobode, odvahe, snoch a viere v seba samého. O tom, že aj bez krídiel sa dá zaletieť ďaleko. Je to len a len na nás. Skladba spája do jedného neoddeliteľného celku skutočnosť s rozprávkou. Má pôsobiť ako dôkaz, že mať sny, veľké sny, aj také, ktoré sa zdajú byť nedosiahnuteľné, nie je naivné. Ako nepovažujem za naivné a infantilné čítať rozprávky a veriť tomu, čo je v nich napísané. Priať si niečo z hĺbky duše, keď padá hviezda, alebo len tak,  keď pozeráte na nočnú oblohu.

Mimochodom, môj veľký sen je vyhrať Oscara za najlepšiu hudbu a myslím to seriózne vážne!

Keby ste si mali vybrať film (nemusí to byť film, ktorý sa už natočil), ktorý by sa mohol ešte len adaptovať (kniha/komiks/hra) pre aký by ste sa rozhodli robiť hudbu?

Klára: Miluju disneyovky a prírodovedné dokumenty BBC. Disneyovky právě pro tu nádhernou hudbu, díky které daný příběh zpaměti už nelze vymazat. Skladby Eceteraband jsou jakousi mozaikou seskládanou z malinkatých motivků, které by mohly sloužit jako leitmotivy jednotlivých postav kresleného filmu. A nebo už jen pro své názvy (Bouřka, Dážď, Sněžná, atd.) a éterickost, se mi hudba Ecetera bandu jeví jako vhodný adept podkladu pro ty úžasné divy přírody zachycených v dokumentech televize BBC.

Peťo: Bol by som zvedavý, ako by znela hudba Ecetera band k filmu Muž s kamerou /r. dziga vertov/. to je nemý experimentálny film, ktorého režisér sám si prial, aby ho ozvučila každá generácia skladateľov/hudobníkov. Čiže, dá sa povedať, obligátne prianie priemerne pozorného fanúšika filmového klubu…

Laura: Ďakujeme za otázku, to je presne to, na čom by som chcela aby sa Ecetera band v budúcnosti realizovala. Hudba k filmom, divadelným hrám, tanečným predstaveniam, videoprojekciám, počas literárnych večerov atď. To by bolo krásne!

Áno, opäť sa vyhýbam konkrétnej odpovedi, keďže neviem vybrať len zopár …

Hmm… „Ako prichádzajú sny“, „Into the Wild“,  „Billy Eliott“, „The Mission“, „Faunov labyrint“ a „Pán Prsteňov“, už boli natočené a hudba je tam absolútne „ušitá na mieru“. Ale rozhodne film s podobnou tématikou, bohatou dejovou líniou a hlbokým posolstvom.
Tiež si viem predstaviť robiť hudbu k životopisnému alebo dokumentárnemu filmu. To by bola veľká výzva!
S kapelou sme sa rozhodli pred pár mesiacmi zhudobniť niektoré z rozprávok. Malá morská víla je v podstate debut. Plánujeme v tom pokračovať a priala by som si zhudobniť moje obľúbené Dievčatko so zápalkami, Troch zhavranených bratov a ďalšie.
Pán Jakubisko, alebo niekto iný by mohol natočiť podobne prekrásny rozprávkový príbeh ako je Perinbaba…
Momentálne čítam Neverwhere od Gaimana a poriadne to prebúdza moju fantáziu…

ecetera_3foto: Lea Lovišková

Aká je vaša najobľúbenejšia pieseň zo všetkých piesní, ktoré ste vytvorili a prečo?

Peťo: Malá morská víla (a mám povedať, že je to najobľúbenejšia skladba aj mojej manželky…)

Izabela: Je ťažké povedať, ktorá skladba je najobľúbenejšia, pretože každá hovorí o niečom inom a každá rozpráva svoj vlastný a jedinečný príbeh. Z môjho pohľadu je to akýsi živý organizmus, ktorý vznikne jedného dňa a postupne sa rozvíja a žije. Pre mňa osobne je skladba „CESTA“ niečim veľkým. Možno aj preto, že ide o skladbu, ktorú hráme už od začiatku vzniku kapely a určite aj preto, že skladba prešla každou našou zmenou. Hovorí o ceste, o životnej ceste možno každého jedného z nás. Hovorí o ceste, na ktorú sa vydáme a ktorá je v každom prípade tá správna bez ohľadu na to, čo nás na nej čaká a kam nás zavedie. Čo je ale krásne a čo mám veľmi rada, že hudba nás dokáže vrátiť na miesta, spomenúť si na chvíle, ktoré sú už navždy preč. Cez hudbu dokážeme snívať. Hudba má tú silu, že nájde spôsob ako sa vrátiť smerom nazad. Tiež dokáže spájať ľudí úplne neznámych, ale v ten moment kedy hráte, ste ako jedna osoba. Ja osobne si na našej kapele veľmi vážim, že sme našli ľudí, ktorí sa vydali na veľmi podobnú cestu akú máme my so sestrou.

Hanka: Neviem, či si viem vybrať iba jednu. V tomto období mám asi najradšej skladbu Changes. Skrýva v sebe všetku pochmúrnosť života, smútok a bolesť. Ale nakoniec aj nádej. Nádej, že to všetko možno má nejaký zmysel a že aj napriek bolesti sa oplatí pokračovať v písaní našich zamotaných príbehov.

Klára:  Nejsilněji na mě jednoznačně působí píseň Láska – Malá mořská panna. Laura nám ji hodila na pult v době, kdy to se mnou zrovna emocionálně cloumalo (zkouškové období k tomu:D) a tak pro mě vykreslování si příběhu pod jednotlivými frázemi bylo přirozené, až potřebné.
Například nádherně vymyšlené motivy vln představující víru v lásku, která nikdy neskončí. Nebo poslední mávnutí panny jejím rybím ocasem předtím než se nadobro promění v mořskou pěnu znázorněné náhlým kvintovým skokem v dovětku hlavní melodie na samém konci skladby.
Soucítím s malou mořskou pannou a pokaždé se těším až na dalším koncertě zas na chvíli obživne.

Janka: Krásna je každá jedna, no moja najobľúbenejšia je Malá
morská víla, pretože tam nehrám :)) (to vtipkujem).
Hlavným dôvodom prečo ju mám najradšej je materiál skladby, to ako Laura s ním
pracovala. Je to vyvážená skladba, prináša nové efekty, basovú
gitaru, je to skladba o láske, takže je komplexná, skladateľsky
a duševne zrelá.
A zo skladieb, v ktorých hrám, je moja obľúbená “Snežná”. Mám tam nádhernú tému, ktorá ladí s mojou dušou a mnohokrát keď cvičím na flaute si ju len tak pre
radosť zahrám.

Laura: Väčšinou sa mi jednoduchšie odpovedá na otázky čo nemám rada, alebo povedz najmenej obľúbené jedlo, farbu…Makové šúľance, mlieko, červená a oranžová…Možno je to jednoduchšie, lebo toho, čo nemám rada je evidentne menej. Možno…

Obľúbenú skladbu nemám. Každá je pre mňa neopakovateľná a nenahraditeľná. (Už len pri zostavovaní playlistu na koncerty, mám veľký problém sa vzdať niektorej a nezaradiť ju. Neviem, ako to budem riešiť, keď budeme mať skladieb päťdesiat či sto :)). Každá kompozícia má v sebe výnimočný príbeh, niečo čo v tej ďalšej nenájdem, lebo to tam jednoducho nie je.

Azda trojicu našich najnovších skladieb – Changes, Búrka a Malá morská víla- vnímam o niečo intenzívnejšie, aj počas koncertov. Sú o niečo komplikovanejšie (po epickej aj kompozičnej stránke) a smerujú viac do hĺbky. Som si vedomá, že som v nich odhalila kusisko seba. Pamätám si moment, keď som prvýkrát hrala kapele  Malú morskú vílu. Cítila som sa pred nimi celkom nahá. Nevynechala som ani detail a povedala im celý príbeh jednej lásky…

ecetera_9 foto: Lea Lovišková Styling: Silvia Zrebná

Priznám sa, že nie som moc veľký fanúšik slovenskej hudby. O to viac si cením fakt, že existuje taká skupina, ktorá je nová a svieža a hlavne sa viacej približuje k tomu, čo počúvam a čo mám úprimne rád. Preto, ako váš nový fanúšik sa chcem spýtať, ako ty vyzeráš s vašim debutovým albumom? Pracuje sa na ňom?

Laura: Pracujeme intenzívne, svedomito a nebránime sa akejkoľvek podpore :)…

Všetko je v procese a priebežne Vás budeme informovať!

ecetera_5foto: Lea Lovišková Styling: Silvia Zrebná

A moja posledná otázka: Kde vás môžeme vidieť najbližšie hrať? A kde môžu ľudia sledovať akékoľvek novinky od vás?

Laura: Momentálne nám dvaja členovia odišli na študijný pobyt do Nórska a Portugalska. Samozrejme, ich úlohou bude propagácia Ecetera band v zahraničí. V opačnom prípade by nikdy štátne hranice neprekročili 🙂 Zvyšok kapely pokračuje v intenzívnych prípravách vydania nášho debutového albumu a samozrejme pokračujeme v našej tvorbe a spoločných skúškach v našej ‘Izbičke’ (skúšobni). S tým sa vlastne prestať nedá a ani to v žiadnom prípade nemáme v pláne.

Čoskoro sa chystám nakúpiť čaje, sladkosti, ceruzky a notové zošity (áno, všetky party pre jednotlivé nástroje zapisujem ručne. Už som aj chcela využiť technické výdobytky súčasnej doby, ale zatiaľ mi to vyhovuje tak ako to je :))  a podokončovať rozpracované skladby, prípadne začať úplne nové.

Ku dnešnému dňu neviem povedať, kedy a kde nás budete môcť najbližšie počuť. Ja osobne, by som si veľmi rada zahrala mimo Bratislavu, napríklad v Trnave, Banskej Štiavnici, Žiline… V podstate kdekoľvek, kde budú ľudia chcieť počúvať našu hudbu. Určite dáme vedieť a najlepšie je sledovať našu facebookovú fanpage, o ktorú  sa snažíme poctivo a svedomito starať a pravidelne ju dopĺňať a aktualizovať. Kľudne nám aj napíšte, tam alebo na kapelný mail eceteraband@gmail.com, potešíme sa a sľubujeme, že odpíšeme 🙂

Skladby kapely Ecetera band si môžete vypočuť aj na ich soundcloude.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.