Divadlo

Rozhovor s divadelnou režisérkou a herečkou Elégiou Štrbovou

By  | 

Keď sa povie umelecky založený človek mám pocit, že ty spadáš do tej definície dokonale. Hráš, píšeš, moderuješ, režíruješ. Si neustále v tvorivom procese. Ako to všetko zvládaš? A čo ťa z toho čo robíš napĺňa najviac?

Iba sa mi nepáči robiť to, čo sa mi nepáči 🙂

Aktivity striedam skôr z dôvodu, že nemám rada stereotyp, zaujíma ma zážitok. A keď niečo dlhšiu dobu nerobím, mám dojem, že plytvám časom. Treba to mať jednoducho dobre vyvážené, vedieť si oddýchnuť a potom robiť veci, ktoré človeka napĺňajú, vtedy to nie je vyčerpávajúce, ale obohacujúce.

Keďže sa pohybuješ v rôznych umeleckých sférach a sama si umelec, musí byť celkom zložité nájsť si svoj vlastný umelecký rukopis. Ak porovnáme tvoj umelecký prínos ako niekoho kto píše a napríklad niekoho kto režíruje vieme podľa teba nájsť v tvojom rukopise rozdiely? Alebo máš jeden výrazný ktorí využívaš vo všetkých aspektoch svojej tvorby?

Možno keď budem na penzii, môžeme používať označenie „umelec“, teraz iba tak skúšam a hádam mám „pred sebou“ viac ako „za sebou“. Tým pádom je aj ťažké hľadať akýkoľvek rukopis. Idem práve po tom, čo ma baví. Napríklad v divadle sa orientujem rada na výrazovú štylizáciu. Odlišovať naturálne, hľadať humor v geste a mimike. Ovplyvnila ma aj pantomíma, o ktorú som sa dlhšiu dobu zaujímala. Okrem pohybu mám tiež rada vokálne vstupy, spevy, prácu s hlasom, tie vynikajúco navodzujú atmosféru a aktivujú emóciu v divákovi. Čo naopak nemám rada, je keď fyziologické možnosti herca rozbije scénografia. Preto som absolútne za minimalizmus a účelnú scénu.

Minimalizmus je zároveň aj takou mojou chorobou. Ťažšie prežívam, keď veci nie sú zoradené a dokopy nesedia. O tom by vedela hovoriť moja spolužiačka študujúca na scénografii, ktorá so mnou denne musela riešiť dokonca odtiene použitých farieb na scéne.

Sama predkladám návrh predstavenia aj s hotovou vizuálnou zložkou, ktorú si zostavím. Takže potom musíme hľadať so scénografiou kompromis. Pri jednom predstavení som to vyriešila tak, že som všetko navrhla a zohnala som realizátorov, ktorý veci urobia podľa mojich návrhov a dávajú mi odborný feedback.

Uvedomujem si, že život nie je úplne vhodný pre perfekcionistov, ale práve na to je divadlo, aby sme si to vytvorili tak, ako chceme, nie?

Elegia4

V čom sa cítiš najviac doma?

Doma.

Režírovala si 2 predstavenia pre folklórny súbor. Ako si sa k tomu dostala? Ale čo ma zaujíma najviac je ako sa na takomto predstavení pracuje? Folklór je pritom rozmanitý a nie každý divák vie uchopiť jeho nuansy. V čom bola v tomto pre teba najväčšia výzva?

Nebolo to pre folklórny súbor. Robila som to ešte na konzervatóriu a účinkovali tam moje spolužiačky, dokonca profesorka, ktorá vyučuje aj na VŠMU. Bolo smiešne, že som jej zrazu hovorila, čo a akým spôsobom bude hrať. To je o osobnosti- či je niekto schopný komunikovať na tejto úrovni. Ale s tým folklórom si blízko. Bolo to pre festival v Terchovej, ten bol orientovaný na ľudovú kultúru a mali záujem o krátke divadelné predstavenie. Tak som nejaké napísala, zrežírovala a na ďalší ročník festivalu chceli druhú časť. Úryvky oboch diel sme hrali aj v rámci súťaže dramatickej tvorby mladých, ktorú organizoval Divadelný Ústav.

Nechcela som robiť nič vážne, preto som stavila na recesiu. Jediné, čo na tom bolo seriózne, boli spevy. Cez tento druh hudby mám vzťah k tradíciám, nakoľko časť s mojej rodiny pôsobila vo folklórnych súboroch. Ako dieťa som sedávala na speváckych nácvikoch s mamou a spievala som si všetky pesničky. To bolo však maximum.

Momentálne študuješ na VŠMU réžiu a dramaturgiu bábkového divadla. Spravila si už hru Žirafia mama a momentálne pracuješ na hre Vojna ktorá zmenila Rondo. Aké sú najväčšie benefity bábok a práce s nimi? A ako by si to porovnala s prácou so živými hercami?

Hra bola na motívy rozprávky knihy „Žirafia mama“ od slovenskej autorky žijúcej vo Fínsku, Alexandry Salmela. Predstavenie sa volá „Adalmína“.

„Vojna, ktorá zmenila Rondo“ je tiež detská knižka. Autorom je ukrajinské štúdio Agrafka a premiéry sa dočká v novembri na knižnom festivale v Košiciach, pre ktorý je objednaná.

Keď som prejavila záujem o štúdium bábkového divadla, mojou prioritou nebolo navliekať si ponožku na ruku a hrať s ňou „Tri prasiatka“. Baví ma jeho odlíšenie od deklamačného herectva, hľadanie výrazových prostriedkov. Na Slovensku sa to ešte stále pomaly formuje, divák zisťuje, že bábkové znamená najmä vizuálne. Teda na javisku sa pracuje s materiálom, herci oživujú predmety, používame audio-vizuálne prvky, pohyb, atď. Bábkové divadlo využíva kreatívne formy interpretácie.

Bábka je navyše skvelým komunikátorom s dieťaťom, rozvíja jeho fantáziu. Naopak dospelý bábku vníma ako metaforu.

V otázke oddeľuješ živého herca od bábky, no je podstatné uvedomiť si, že bábka nikdy bábkou nebude, kým ju niekto neoživí pohybom. Ako režisér teda komunikuješ s hercom, ktorý bábku vodí. Svoje predstavy predávaš jemu. Bábka však vždy bude predmetom. Ako náhle ňou budeme manipulovať a určíme jej charakteristický zvuk, hlas, tempo, vtedy vytvárame ilúziu života.

Elegia3

Máš už za sebou veľa skúseností takže predpokladám že sa už u tebe vytvorila aj určitá žánrová preferencia. Máš v mysli nejaký projekt, ktorý by si chcela uskutočniť a keď hej prečo?

Keďže som dostala ako školské zadanie nájsť a spracovať titul pre deti, vyberala som samozrejme z viacerých knižiek. Síce mi detské predstavenia nie sú až tak blízke, rada by som uviedla ešte jednu rozprávku, ktorá ma inšpirovala pri hľadaní titulu do školy. Tam som na nej nepracovala iba z dôvodu, že dramatizácia textu by mi zaberala príliš veľa času. Jedná sa o knihu približujúcu detskému čitateľovi tabu tému- smrť. Konkrétne dielo nebudem menovať, no tému objasňuje veľmi citlivo.

Je nezvyčajné, že ma láka robiť detské divadlo o vojne, či o smrti, no ako podstatu divadelnej tvorby vnímam práve jej obsahovú hodnotu. Nie je to totiž iba o estetike a pozitívnom dojme, ale najmä o tom, že sa niečo v divákovi uchová. Tieto dve témy sú pre detské vnímanie náročné, no sú súčasťou života a dieťa sa s nimi stretáva denne. Stačí, keď rodičia pozerajú správy. Keby dostávali za každé použitie slov „vojna“ a „smrť“ peniaze, na druhý deň pozerajú ten program už na dvoch televízoroch… Čo tie slová však znamenajú pre dieťa?

Čo považuješ za najdôležitejšie pri svojej tvorbe?

Umelecká tvorba je spôsob komunikácie. Ale nie je o sedení na káve a dialógu o prežitom dni. Takže nadväzujem na moju predošlú odpoveď- podstatou divadelnej tvorby je pre mňa obsahová stránka a ohúrenie diváka formou jej podania.

Teda čo sa na teba nalepí z javiska… Dokážeš to poznané aplikovať na svoj život, obohacuje ťa to niečím, spúšťa to v tebe emóciu? Asi to trochu potrebujeme vo všedných životoch. Ten zážitok.

Pracovala si v umeleckých sférach aj mimo školy a zároveň momentálne pracuješ na bakalárskom predstavení pre VŠMU s názvom Polica posledných vydýchnutí. Vieš nejako priblížiť rozdiely keď tvoríš mimo inštitúciu ako je VŠMU a naopak aké sú výhody tvorenia pod jej záštitou?

Knihu autorky Aglaje Veteranyi budem inscenovať až v letnom semestri 2017, dovtedy sa budem venovať jej dramatizácii a vytváraniu režijného konceptu.

V poslednej dobe ma oslovili tri združenia/organizácie zaujímajúce sa o tituly, ktoré pre nich v budúcnosti plánujem urobiť. Rozdiel medzi VŠMU je v prvom rade v peniazoch. Na škole väčšinou dostaneme vyhradený rozpočet, naopak pri súkromných účeloch organizácia napíše samostatný grant alebo prispeje vlastnými peniazmi. Tiež si tým pádom vyberám svoj tvorivý team. V škole naopak na predstaveniach pracujú spolužiaci- teda management, scénografiu a hereckú zložku určujú vedúci pedagógovia inscenácie. Jedná sa aj o vec dohody. Škola je samozrejme o tom, že sa učíme, takže do procesu vstupujú pedagógovia, hodnotia proces- nie je to také slobodné, na druhej strane nám však predávajú vlastnú skúsenosť. Vedia, ako veci fungujú v praxi, poznajú slovenské divadlo- prešli si podobným procesom ako my.

Takže je v mojom záujme, aby som si prešla sitom kritiky od profesionálov a nešla do všetkého úplne bezhlavo, keďže slovenské divadlo má svoju históriu. A síce krátku. Na jej základe však vznikol hodnotiaci rebríček a mne sa nechce opakovať cudzie chyby. Rovnako mi nie je úplne ľahostajné, čo ponúkam divákovi. Ten sa totiž formuje navštívenými predstaveniami.

Elegia2

Čo sa ťa na umení najviac znechucuje. Čo by si nikdy nechcela robiť, alebo byť toho súčasťou?

Treba si uvedomiť, že každý jeden tvorca venoval dielu svoj čas. Má pre neho inú hodnotu, ako pre pozorovateľa. Preto si zaslúži úctu, nech sa s jeho dielom akokoľvek nestotožňujeme. Skôr sa na nepodarených kusoch učím a pripomínam si, aby som to, čo sa mi nepáči, neurobila aj ja.

Ale samozrejme som tiež zlá. Dopredu si hovorím, toto robil ten a ten, tak sem nejdem (no pre istotu si vlastnú domnienku overujem ešte u ľudí, ktorý ten kus videli). Nechce sa mi však premotivovane sedieť v divadle, na to som už príliš pohodlná.

Neviem ti úplne povedať, čo nemám rada. Keby si sedel v hľadisku vedľa mňa, ver, že zbadáš, keď sa mi niečo sprotiví.

Mala si možnosť stáť už aj pred kamerou. Čo je podľa teba ťažie filmové alebo divadelné herectvo? A ešte otázku trochu rozviniem ako do toho zapadajú bábky keď vezmeme do úvahy že herec musí bábku oživiť, vytvoriť jej charakter a zároveň cez ňu podať emócie?

Pri filmovaní ma skôr zaujíma priebeh. Baví ma sledovať, ako štáb pracuje na jednotlivých obrazoch. Je to omnoho dynamickejšie ako divadlo, presúvaš sa z interiéru do exteriéru, nikdy nevieš, ako bude vyzerať finálna verzia, pretože si závislý od techniky, od prostredia, v ktorom točíš.

Raz sme boli v situácii, kedy sme jednu scénu točili asi sedemnásťkrát, pretože sa vždy niečo stalo. Pri posledných pokusoch začali nad bytom, v ktorom sme hrali, súložiť susedia, takže sme všetci sedeli v obývačke a čakali, kým dovŕzgala posteľ…

Čo sa týka herectva, pri filme ideš na prvú. Emócia sa nevyvíja situáciou, skrátka ti povedia:“teraz hraj, že strašne trpíš“ a tak hráš, že strašne trpíš. A v tom to je- hráš. Nie je priestor, aby ti k tej emócii pomohla gradácia scény. Sú na teba namierené kamery, okolo je skupinka ľudí a fokus je len na teba. To nie je veľmi príjemné a mnohokrát môžeš spadnúť do afektu, pretože sa emóciu snažíš prejaviť bez toho, aby bola príliš teatrálna, no aj tak musí byť viditeľná. A všetko to vie človeka celkom rozhodiť, takže sa ešte snažíš vyzerať ako profesionál, aby ťa zobrali aj nabudúce.

V divadle je atmosféra úplne iná. V prvom rade sa stretávate vždy na jednom mieste, čo ťa zas naopak izoluje od vonkajšieho sveta. Postavu musíš spracovať vnútorne a potom sa sústreďuješ na jej vonkajšie prejavy. Si súčasťou komplexného diela, nepracuješ na obrazoch oddelene. Divadlo je živý organizmus, situácia na javisku sa vyvíja. Divákom si neustále na očiach, tam nikto nevystrihne scénu, keď sa nepodarí.

A keď otázku rozvíjaš o bábkové divadlo- bábka nemá charakter. Bábky sú typologické. Ich postava sa mentálne nevyvíja. Preto je štylizované aj herectvo. Herci modulujú svoje hlasy v snahe priblížiť sa typu bábky. Ich vystupovanie sa však prenáša na bábku, nejde o self-promotion. Ego je v úzadí a herec prežíva skrz bábku. Medzi týmito druhmi herectva je veľký rozdiel. Pri bábkovom herectve si skrytý za bábkou, predmetom, či materiálom. Ako diváci venujeme svoju pozornosť performerovi minimálne, skôr sa zameriame na efekt, ktorý svojou prítomnosťou vytvára.

Elegia_top

Posledná otázka: Je nejaká vec ktorá sa ti podarila spraviť na ktorú si aj patričné hrdá? O ktorej hovoríš – áno toto bola tá vec ktorá ma posunula dopredu a určila moje ďalšie smerovanie?

Veľmi ma ovplyvnila taká obyčajná vec- keď som si dala na škole ročný odklad štúdia. Predtým som študovala na konzervatóriu a na VŠMU ma zobrali hneď. Na všetko som mala plán, vedela som, čo chcem a išla som za tým, svoje predstavy som menila len vzhľadom na okolnosti. Divadlo je taký smiešny svet plný ambícii, až kým trochu nepadneš. Moje rozhodnutie prerušiť štúdium vyplynulo zo zdravotných dôvodov, nerozumela som si so spolužiakmi a navyše sa mi už točila hlava z toho, že som prakticky v rovnakom prostredí ako keď som študovala na konzervatóriu. Je to inkubátor, pretože tvoj život sa odohráva vo veľkej miere iba v školskom prostredí, pretože tam tráviš väčšinu času.

Do toho všetkého to ešte vyzeralo tak, že po návrate budem musieť za štúdium platiť a nevedela som si predstaviť, ako sa k tým peniazom dostanem… Predtým som bola som závislá od predstavy, že doštudujem na VŠMU, budem úspešná bla bla bla a zrazu vyzeralo, že sa na školu ani nevrátim. Teraz mi to znie naivne, ale vtedy sa mi zrútil svet. A potom sa nanovo postavil úplne iný.

Nehodím sa o zem, keď mi nezavolajú z SNDéčka. A nechcem tráviť v škole, či divadle väčšinu svojho života. Skúšky sa snažím viesť produktívne, nestrácať čas. A nebyť zameraná len na jednu víziu o budúcnosti, ale nechať to plynúť- skrátka robím, čo mi niečo prináša. Síce sme teraz celý čas riešili len divadlo, pracujem aj v projektoch orientovaných na hudbu, literatúru, či vizuálne umenie. To mi umožňuje mať väčší rozhľad, formovať seba samú a svoje záujmy. Budem sa opakovať, no považujem za dôležité pripomenúť, že všetko, čomu sa chceš venovať, ťa zaujíma iba na základe skutočnosti, že ti to prinieslo zážitok. Nie je preto dôležité, čo konkrétne robíš, ale čo pri tom cítiš. A o tom to je.

Ďakujem za rozhovor 🙂

Nemáš za čo.

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.