Film & TV

Rozhovor: Režisérka Zuzana Marianková

By  | 

Čo ťa najviac fascinuje na filme? A čo bol ten kľúčový moment v tvojom živote, že si sa rozhodla film študovať?

Pravdu povediac, neviem robiť nič iné a ako človek do reality som dosť nepoužitelná. Neprežila by som ani rok. Nemám zmysel pre zodpovednosť, zdravý úsudok a mieru. Ale pri filme to záhadne neplatí a mám dojem, že jedine ako režisér dokážem naplno využiť svoj potenciál. Chcela som však byť aj pekárka, krajčírka a herečka, neskôr dokonca spisovateľka. Ale nakoniec som sa našla v niečom, čo tieto všetky oblasti prepája (možno okrem toho pečenia), a to je film. Tvoriť ma bavilo vždy. Pomáha to na všetko.

Si autorský tvorca a máš okrem réžie na starosti aj scenár a občas aj strih. Čo je pre teba ako autora najdôležitejšia téma objavujúca sa vo všetkých tvojich filmoch?

Neviem, či mám nejakú programovú tému. Som strašne variabilný človek. Často sa mením, niekedy zo dňa na deň, mením vkus, mením záľuby, dá sa povedať, že jediné, čo je na mojej osobe fixné, je môj humor. Ostatné je trvácne asi ako denná tlač. No ak sa dá nájsť nejaký spoločný menovateľ pre moje filmy, tak je to zúfalstvo. Veľa zúfalstva. Ako téma to veľmi neobstojí, ale v istom čase som nachádzala záľubu v morbidite a pitvaní sa v žiali, no tým si asi prejde každý mladý človek. Dnes už sa moja téma rozširuje o nové prvky, na na ich formuláciu budem potrebovať ešte nejaký ten rôčik.

Keby si dostala možnosť teraz nakrútiť celovečerný hraný film o čom by bol a kde by sa odohrával?

Mám v mysli veľa filmov, ale ak mám byť úprimná, najväčšiu radosť by mi teraz urobilo natočiť remake filmu Fantaghiro.

Zuzana_Mariankova_02

Tvojou silnou témou sú ženské postavy. Tie niečo stratili, alebo niečo hľadajú. Sú väčšinou osamelé a na akejsi životnej križovatke kedy sa musia rozhodnúť čo ďalej. Čím sa inšpiruješ? Vychádzaš trochu aj zo seba?

Každý autor vychádza hlavne zo seba, a ak tvrdí že nie, tak klame. 🙂 Inšpirácia ale čaká na každom kroku. Každý má v sebe niečo, čo by bolo dobré na celý román či film. Len sa treba vedieť nadchnúť. Každý v sebe skrýva príbeh.

Si tvorca ktorý natočil film aj vo Francuzštine aj Angličtine. Tým pádom má tvoja tvorba aj multikulturny presah. Aké sú výhody robenia filmu v inom jazyku ako je slovenčina? Na čo treba klásť väčší dôraz a čo je naopak omnoho lahšie?

Výhoda je tá, že výsledok hneď vyzerá viacej filmovo. Cudzí jazyk tomu dodá mystiku a šmrnc. Problém však nastane, keď si človek uvedomí, že nemá dostatočne širokú slovnú zásobu, aby exaktne vyjadril svoje pocity, myšlienky a požiadavky a pri filme sa vždy jedná o exaktnosť. Nemôžete sa uspokojiť s niečím, čo je približne také, ako ste to chceli. Všetko musí byť absolútne presné. Všetci musia vedieť, aká presne je vaša vízia. Keď to nevedia, môžete mať na pľaci akokoľvek dobrý štáb, vaša režijná pečať, alebo rukopis, alebo akokoľvek to nazvete, sa nikdy do filmu nedostane, rozleje sa pod vplyvom kreatívnych zložiek, ktorým ale chýba komplexnosť a pevné prepojenie, a práve to prepojenie vzniká, keď všetci vedia celkom presne, čo si ako predstavujem a môžu to rozvýjať.

Podľa čoho si vyberáš hercov do svojich filmov?

U hercov je to so mnou zvláštne. Buď ma okamžite opantajú, alebo sa to nestane nikdy. Každý, s kým som pracovala ma niečím fascinuje.

Aký je tvoj obľúbený režisér? Film? Kniha a hudobná skupina?

Čo sa týka filmov, tak som trochu nečakaný divák. Milujem Blbý a Blbší a otatné komédie s Jimom Carrym, Disneyho Herkulesa, Cohenovcov, začínam prichádzať na chuť aj Tarantinovi. Kníh sa snažím čítať čo najviac, no posledne ma oslovili dve, čo vo mne zarezonovali a to Pád (Albert Camus) a Keď Nietzsche plakal (I.D. Yalom). V hudbe som absolútny barbar. Dokážem počúvať všetko, okrem slovenských ľudoviek.

Zuzana_Mariankova_03

Vyhrala si 24 hour film race a zožala si značný úspech. Podarilo sa ti to s filmami Almost There a Cold Hands. V čom vidíš najväčší prínos pre seba ako autora participáciou na týchto súťažiach?

Tieto filmy mali kľúčový význam vo formovaní mojej režiserskej identity. Filmy ako také neboli možno až tak kvalitné práve pre časový limit, ktorý sme na ich realizáciu mali, ale prvákrát som sa dostala do povedomia širšej verejnosti ako režisérka a malo to výrazný dopad aj na môj vlastný postoj k práci.

 Čo si myslíš o súčasnom slovenskom filme?

Je to taký Quasimodo. Luďom je ho trochu ľúto, sem-tam dojme, sem-tam sklame, raz za čas prekvapí, ale v podstate nemá veľmi dobré výhliadky. Hlavným problémom sú stále sa opakujúce témy. Film je u nás akoby stále vnímaný príliš umelecky a vážne. Akoby mal ulahodiit hlavne tvorcom, nie divákom. Reflektovať dobu je dobré, ale nechcem mať po zhliadnutí filmu chuť na samovraždu. A nedávno som si všimla, že som do podobného modu začala padať aj ja a nikdy to nebol môj zámer. Ak film nie je depresívny, ešte to neznamená, že musí byť plytký.

Na čo sa môžeme tešiť od teba najbližšie?

Pripravujem krátky film Bod mrazu s Táničkou Pauhofovou, Ľubkom Kostelným a Peťkom Kadlečíkom. Okrem toho pripravujem svoj debut a aktuálne pracujem na druhej verzií scenára. Zatiaľ predpokladám, že točiť by sme mali začať na jar 2017.

Tvoj film Dvere má až kúzelnú atmosféru. Pohráva si nadprirodzenými motívmi a tie sa v zásade objavujú v náznakoch aj v iných tvojich filmoch. Tu sú ale najvýraznejšie. Ako sa ti na tomto filme pracovalo? V čom bola najväčšia výzva?

Je zvláštne, že práve na tomto filme sa mi pracovalo najhoršie a mám naň najviac zlých spomienok. Bola to moja prvá skúsenosť s rozpočtom. Na film sme dostali 3000 eur z AV fondu a Všmu. Mal to byť môj prvý väčší projekt a tiež akási bodka za vývojom jedného štýlu, ktorý som sa vo svojej práci snažila etablovať, a ktorý s filmom Dvere i skončil. Film Dvere je zlepenec improvizácií a zbabraných pokusov o poetiku. Často sa stáva, že sa v štábe objavia koflikty, ale tento nimi bol nasiaknutý ako sa len dá. Keď si režisér nerozumie so základnými zložkami štábu, nedá sa pohnúť ďalej. Na študentských natáčaniach sa stáva, že si človek nedokáže ustrážiť mieru profesionality, s akou k veciam pristupuje, ale ja nedokážem neprofesionálny prístup a hlúposť tolerovať. V živote áno, vo filme nikdy. Beriem to príliš osobne, no práve vďaka tomu sa do okruhu ľudí, s ktorými pracujem lajdáckosť už nemá šancu dostať. A ak áno, rýchlo sa jej zbavím.

A moja posledná otázka s ktorým svojím filmom si najviac spokojná? Viem že častokrát ide o kolektívny kompromis a nie vždy sa podarí naplniť víziu tak aby uspokojila úplne všetkých. Ale verím tomu že pri svojej rozrastajúcej tvorbe existuje minimálne jeden film, ktorý sa najviac ak nie úplne priblížil tvojej predstave. Ktorý a prečo?

Bol to b moll. Bol to totiž prvý film, pri ktorom som sama po jeho zhliadnutí mala nejaký pocit, čo väčšinuou pri svojich filmoch nemám. Ale keď som videla b moll, akoby som v tom mohla čítať svoj rukopis a vedela som, že to som ja.

 Ďakujem za rozhovor

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.