Film & TV

Rozhovor od F.F. Coppolu očami audiodiváka

By  | 

Thriller režiséra Francisa Forda Coppolu pochádza z roku 1974. Film skúma vnútorné rozpoloženie Harryho Caula, pracujúceho ako človeka, ktorý odpočúva ľudí. Jeho povolanie v ňom postupne vyvoláva čoraz väčšiu paranoju. Na tú dobu sa film stáva úvahou o možnostiach straty súkromia a vyspelosti technológií.

Ako prostriedok posúvania deja si režisér vybral zvukovú stopu, ktorú Harry so svojim tímom zaznamenal. Zvuk sa vo filme stal hlavným nositeľom informácií. Postupným odhaľovaním nahrávky sa dozvedáme, o čom sa mladá dvojica v parku rozprávala. Harrymu nezáleží na tom, čo ľudia na zázname povedia. Ide iba po kvalite nahrávky. Je človekom, čo prahne po informáciách, čo daní ľudia hovoria. Tento prístup sa odzrkadlil aj na množstve informatívnych zvukov a autor sa zameral na to, že divákovi nepotrebuje zvukom verne opisovať dané scény a akciu. Absenciu množstva zvukov poväčine nahradzuje zvukovou atmosférou dotvárajúcou celkový pocit z danej scény. V atmosférach ilustruje hluk za oknami prípadne priamo. Vidíme aj to, ako bager demoluje vedľajšiu budovu. Charakterizuje nimi veľkomesto, ale aj napomáha divákovi zorientovať sa, či je ráno, kedy hladina hluku narastá, alebo noc. Jedným z výrazných zvukov využívaných v atmosférach je cinkanie vlakového rázcestia a trúbenie vlaku. Trúbenie je aj akýmsi varovným signálom Harryho rozpoznania, čo sa na danej páske nachádza. V hotelovej izbe sa atmosférou buduje dramatické napätie, kedy spoza steny počujeme tlmené výkriky. Autor tu však pripravuje okamih prekvapenia a využíva pri ňom plný dynamický rozsah reproduktorov, vysoké frekvencie ženského kriku a hlučné basové tóny klavíru na to, aby diváka dostatočne vydesil. Vo výťahovej scéne sa autorom podarilo subjektivizovať, ako sa Harry cíti. Pomocou hučania opisujú jeho rozpačité pocity a s nástupom klavírnej hudby sa toto hučanie mení na akýsi vánok ukončený zvukovým mostíkom zvuku zastavenia výťahu a pretáčania pásky na magnetofóne.

Vo filme často narúšajú zvukovú perspektívu postsynchrónne nahraté ruchy. Stáva sa, že kroky alebo štrnganie ľadu v pohári sú hlasnejšie než samotné hovorené slovo. Kroky, ktoré nie sú doplnené o priestor tak vytŕčajú. Sú tam informačne, ale skôr tým narúšajú zobrazovanú realitu a pôsobia rušivo. Umelo vytvorené ruchy nám charakterizujú strácajúci sa signál na odpočúvacích zariadeniach. Tie dopomáhajú udržať diváka v napätí a umožňujú autorovi postupne dávkovať informácie. To môžeme vidieť v úvodnej scéne, kde sa výrazne pracuje najmä so zvukovým plánom. Do popredia sa dostávajú ruchy alebo atmosféra, a tá nám zabraňuje počuť hovorené slovo. Za zmienku tu stojí aj práca s kamerou, využívanie dlhých optík na zdôraznenie pocitu pozorovateľa odpočúvajúceho daný pár. V tejto scéne sa dôrazne narúša aj autenticita danej situácie, kde vidíme hudobníkov hrať niečo úplne iné, ako vidíme na obraze. Zvukovú štylizáciu celej scény nám odhaľuje samotný Harry. Postupne dokáže zo záznamu odstrániť aj vnútroobrazovú hudbu, a to vďaka na prvý pohľad jednoduchému zariadeniu. Vo filme nie je nič náhodné a dialógy presne zapadajú medzi repliky púšťané z pásov. To pomáha k dramatizácii scény, kedy sa Harry pýta šéfa spoločnosti a namiesto neho odpovedá hlas z magnetofónu.

Pomalé tempo celého filmu dopĺňa klavírna hudba v úvodnej časti udržujujúca kontinuitu medzi scénami a svojou pochmúrnosťou podfarbuje celkovú náladu thrillerového žánru. Hudba postupne začne čoraz viac komunikovať a v scéne s Harryho priateľkou nám predznačí jeho odchod. Hudba sa postupne snaží aj opisovať Harryho emócie, jeho psychické zrútenie je doprevádzané klesajúcimi tónmi. Podobne ako Harryho presvedčenie o jeho práci si všimneme, že v prvej časti filmu je v nediegetickej hudbe osamotený klavír hrajúci prevažne v stredných polohách, pričom v závere filmu sa do hudby dostávajú elektronické ruchy, mení sa dynamika, hra sa zmení z melodickej už len na rytmizujúce údery. Vo filme sa pracuje aj s vnútroobrazovou hudbou, ktorej časť zaznamenal aj Harry pri nahrávaní dvojice v parku. O autentické zobrazenie sa snažili aj pri hre Harryho ako osamelého tuláka hrajúceho na saxofón, avšak, dobre zvládnutý herecký výkon tu miestami akosi stagnuje. Film rámcuje práve zvuk saxofónu objavujúceho sa v úvode pri zoskupení kapely hrajúcej v parku a v závere, kedy sa k Harrymu pridáva klavír s jeho typickým leitmotívom.

Francis Ford Coppola si v tomto filme vybral zvuk ako hlavný prostriedok narácie, čo dôrazne ovplyvnilo možnosti práce so zvukovou dramaturgiou. Za negatíva považujem problematické zasadenie postsynchrónnych zvukov v kompozícii diela a pre dnešného človeka relatívne pomalý dej. Napriek tomu, tento film je aj v dnešnej dobe stále aktuálny a poukazuje práve na dôležitú súčasť všetkých technológií, ktorou je zvuk.