Film & TV Kultúra & umenie

Rozhovor s režisérom Martinom Kazimírom a exkluzívna premiéra jeho filmu Martini Shot

Pavel Chodúr

Martin Kazimír patrí medzi autorských režisérov s výrazným rukopisom. Tématicky všestranný ale stále verný svojej poetike. Málokedy sa stáva, že sa môže divák stať svedkom formovania silnej režisérskej osobnosti, ktorá má možnosť aspoň niečo v tom slovenskom filme zmeniť, ale tiež ho aj predstaviť za našimi hranicami(čo sa mu už len tak mimochodom podarilo). Filmy Martina Kazimíra majú v sebe veľa podivuhodností a zvláštností a práve tým obohacujú jeho filmovú realitu o nový aspekt. Ten tkvie v každom z nás. Je to neustále pripomínanie stavu, že nič nie je nemožné, že naše sny treba nasledovať, a že všetko čo si vymyslíme nás posúva bližšie k tomu, k čomu sme predurčený. Jeho filmy sú na zamyslenie, majú v sebe trefný humor a hlavne nám vždy odkrývajú svety aké stojí za to navštíviť. Pevne verím, že tento rozhovor a aj ukážka z Martinovej tvorby vás navnadí vyhľadať si všetko čo tento talentovaný tvorca vytvoril a držať mu palce na jeho ceste k dosiahnutiu jeho ďalšieho veľkého filmového sna.

Čo ťa najviac fascinovalo na filme? Existuje nejaký film vďaka ktorému si si povedal – toto je presne to, čo chcem v živote robiť?

Nemyslím si že to bolo o konkrétnom filme. Ale to sú také momenty – a to muselo byť niekedy v 80tych rokoch – keď ťa otec ťahá domov z ulíc zasneženej Galanty – lebo „na nemcoch“ pôjde film, ktorý sa inde pozrieť nedá. Vraj o tom ako ľudstvo vyšle k Jupiteru vesmírnu loď v snahe vystopovať mimozemský signál z nášho mesiaca. Nezaťažuje ťa menom režiséra alebo dôležitosťou diela, snaží sa ťa len zaujať natoľko aby si neprotestoval. Viac sklamaný ako navnadený vŕzgaš tým snehom naspäť do paneláku a zapozeráš sa. Sleduješ ten čierny kváder a o pár minút zabudneš že vonku rovesníci stavajú snehuliaka. A potom o mnoho rokov neskôr, keď do tvojho slovníka prvý krát zavíta slovo „enigma“ a ty hľadáš analógiu alebo vizuálnu referenciu – a zrazu tam v mysli stojí ten monolit s celým mixom tém a emócií tak hlboko vrytých v tebe z detstva. Jeden veľký životný oblúk sa uzavrie a ty s odstupom pochopíš silu filmového diela. Na filme ma vždy fascinoval ten neuveriteľne krehký a komplikovaný proces tvorby. Na začiatku stojí myšlienka a s ňou spojená emócia vo forme slov v scenári. Ty ten význam rozbiješ na množstvo malých dielov ako zvuk, obraz, hudba, uhly kamery a podobne, až do poslednej rekvizity – je to množstvo práce a tisíce rozhodnutí. Tieto dieliky potom postupne – a mnohokrát jednotlivo – povyrábaš, a potom sa ich snažíš pospájať tak, že keď sa ten kľúčový fotón odrazí od plátna a spočinie na sietnici v oku diváka, vytvorí v ňom tú pôvodnú emóciu. Je to zázrak, a je to náročné, ale ak môžem parafrázovať – „we shoot films not because it is easy, but because it is hard.“

Bazen

Tvoje filmy sú žánrovo rozmanité ale často pracuješ práve s tými žánrami aké sú pre slovenský film ojedinelé. Komédia, sci-fi dokonca aj téma superhrdinov. Čo ma vedie k otázke aký je tvoj vzor? Ktorý tvorca je ti najbližší a prečo?

Nikdy som sa netajil mainstreamovejšími preferenciami a zmyšľaním. Aj keď si dokážem vychutnať film siahajúci na dno ľudskej duše, vždy ma viacej bavil Spielberg ako Trier. Števa som vždy obdivoval či bol zrovna dieťa čo ma ťahá na rozprávkovú výpravu do zeme-nezeme alebo na dobrodružný ostrov s dinosaurami, alebo historik, ktorý mi rozpráva príbeh amerického prezidenta alebo teroristického činu. Myslím si že táto žánrová rozmanitosť u mňa pramení práve z toho. Prvoradý je zaujímavý príbeh, hodný prerozprávania, či už je vymyslený alebo skutočný. Druhým dôvodom pre tú rozmanitosť je samotná škola, kde som si chcel vyskúšať rôzne žánre. Keďže momentálne pripravujeme náš magisterský film – thriller, asi jediným žánrom čo ma obišiel je horor.

Z čoho čerpáš inšpirácu pre svoje filmy?

Vždy keď sa povie „čerpať inšpiráciu“ tak si predstavím tajomnú čerpaciu stanicu za mestom, kam chodia umelci „nabrať nápady.“ Nemyslím si že sa mi niekedy stalo že som niečo videl alebo počul a zrazu sa rozsvietila žiarovka. Takže tomu slovnému spojeniu celkom nerozumiem, skôr sa zamýšľam nad tým kto som, čo ma definuje, pretože tie nápady pramenia práve z toho. V poslednej dobe som celkom dosť formovaný vedou, v ktorej nachádzam mágiu, ktorá má kontakt s realitou. Umelé inteligencie, kvantová mechanika, paralelné vesmíry. Vedci sú čarodeji dneška. Minulý rok sme nakrútili krátky film o Fermiho paradoxe, ktorý však mal v sebe témy blúdenia v kruhoch a neschopnosti z nich vystúpiť a posunúť sa ďalej. Začalo to v jednej diskusii, kde sa načrtla téma paralely v mechanike takéhoto správania, objavuje sa to všade, od mravcov cez ľudí až po – hypoteticky – mimozemské civilizácie. Baví ma hrať sa takto s myšlienkami a postaviť okolo nich príbeh. Do iných filmov tiež rád prepašujem trochu vedy, aj keď to nie je nutné. Vo filme Bazén, ktorý bol o vzťahu, vysvetľujem že aj keď je niečo na počiatku malé a krehké, môže to mať budúcnosť. Spomínam tam údajnú historku keď Faradayov zdanlivo bezvýznamný vynález zhodila anglická kráľovná keď sa mu vysmiala otázkou „na čo to je?“. Vraj jej vtedy odpovedal otázkou – „a na čo je novorodeniatko?“. V škole si zo mňa občas uťahujú, pedagógovia sa pýtajú či môj ďalší film bude o fyzike naklonených rovín. Z časti im rozumiem a zasmejem sa s nimi, ale ja si jednoducho nemôžem pomôcť. Tak či onak, réžia či akákoľvek umelecká tvorba je z veľkej časti o neuchopiteľnej „schopnosti“ tvorcu že ak ho niečo baví, bude to baviť aj príjemcu daného umenia. Keďže ma tieto témy napĺňajú a bavia, ostáva mi len dúfať že oslovia aj mojich divákov.

KazimirMartin Kazimír

Ako autorský tvorca pracuješ na strihu, scenári a réžií. V čom vidíš výhodu keď máš na starosti pomerne dôležité veci na filmovej tvobre. V čom nevýhodu?

Skutočne si mnoho vecí robím sám, ale nie som control-freak. V každej časti procesu neustále zisťujem a pýtam sa v okolí na názory a nápady. Počas nakrúcania nastanú momenty keď časť scenára pod vplyvom kontextu a vecí, ktoré sa v ten deň natočili, zrazu nepôsobí dobre alebo predznačuje problémy čo sa môžu neskôr objaviť. V takých momentoch je chybou stáť si pevne za pôvodnou predstavou. Treba mať vždy odstup a rozhľad a pripúšťať rôzne zmeny a nové nápady. Roman Luknár to nazval filmovou demokraciou a veľmi sa mu páčilo že sme zrazu hodinu sedeli, celý štáb, a nadhadzovali nápady ako daný problém vyriešiť. Každý niečo navrhol, či to bol zvukár, osvetľovač, produkčný, herec … Mojou úlohou v takom prípade je zvoliť najlepší kompromis, vybrať nápad alebo ich kombináciu, ktorá jednak problém vyrieši ale zároveň neohrozí pôvodnú myšlienku. Taktiež si väčšinou sám strihám, ale pomáha mi po nociach Kristi a striedavo odbiehame tíšiť jedno z troch detí. Verzie strihov potom posielame ľuďom aby nám dali názor. Je to všetko prepojené, páči sa mi ten spôsob kolaborácie. Film je kolektívne dielo. Ja ako režisér ovplyvňujem aj kameru, ale ak aj kameraman navrhne zmenu, ktorá má zmysel, vtedy vzniká tá potrebná synergia. Mám rád keď sa do procesov zapoja ostatní a veľa krát prestane existovať rozdiel medzi okolitým svetom a svetom výroby. Počas natáčania Chronosa sa Kristi chystala zrovna do pôrodnice. So štábom sme reálne uvažovali o možnostiach ako by som mohol režírovať na diaľku z pôrodnej sály. Našťastie sa malá Annie rozhodla s príchodom na svet počkať kým dotočíme.

Ako vnímaš ty súčasný slovenský film? Si s ním spokojný? V čom vidíš potenciál na rozvoj?

Dlho vo mne pretrvával pocit že náš divák prestal slovenskému filmu dôverovať. Veľa sa hovorilo o tom že sa u nás točia iba sociálne drámy, až sa z toho pojmu pomaly začalo stávať niečo ako nadávka. Je pravda že vzniká alebo vznikali hlbšie – dalo by sa povedať že festivalové – filmy bez potenciálu zasiahnuť širšie publikum, ale oni majú svoj priestor a význam. Skôr tu absentovali tie diváckejšie diela, ale to sa v posledných rokoch obracia a slovák si opäť nachádza cestu k našej kinematografii. Je to dobrý trend a dúfam že bude pokračovať. Keď nám divák bude znova plne dôverovať a filmy si budú vedieť na seba zarobiť, vznikne tu zdravé prostredie, v ktorom budú festivalovky vnímané ako vítané oživenie.

Kruh

Máš okolo seba pomerne pestrú škálu hercov, hoci často spolupracuješ s rovnakými hercami ako je Juraj Hrčka, Richard Stanke, Pavol Šimun. Píšeš im už úlohy na telo, či si nechávaš dvere otvorené pre nové tváre? Čím podľa teba obohacujú tvoje filmy?

Zatiaľ som nikomu nepísal úlohu na telo. Keď píšem postavu, vidím ju väčšinou veľmi špecificky a tá predstava plne vykresľuje jej charakter. Keby ste sa na ňu pozreli, bolo by vám hneď jasné o akého človeka ide. Ale to je len v mojej hlave. Taký herec neexistuje. Takže keď ju musím obsadiť, hľadám to najbližšie k pôvodnej predstave. Musím sa priznať že nechodím do divadla a nesledujem slovenské seriály, takže sa pri výbere spolieham na tipy z okolia. Z nich si dajme tomu vyberiem dvoch hercov, čo sa mi hodia, a potom sa do toho vkradne ten aspekt študentského filmu a veľmi rýchlych deadlinov (veľa krát sme robili film kde od zadania po prezentáciu boli iba dva-tri týždne). Takže sa často krát stane, že ideálny typ herca jednoducho nemôže ten „najbližší víkend“. Veľa krát sme preobsadzovali len dva-tri dni pred natáčaním, a keď preobsadíte jedného herca, vzniká často nutnosť preobsadiť aj iného, aby sa k sebe hodili. Takže sa viac krát stalo že som volal Ďurovi Hrčkovi či Tomášovi Palonderovi že ich jednoducho potrebujem na placi. Ale vždy to nejakým spôsobom vyšlo a našli sme cestu k danej postave a som veľmi rád že zahrali práve oni. Neviem si predstaviť že by to bol niekto iný. Títo herci sú naozaj veľmi talentovaní a dokážu aj napriek rýchlosti pochopiť a stvárniť postavu. Tomášovi som volal myslím iba deň pred natáčaním Martini Shot a cez telefón sme preberali možnosti ako zahrať postavu, na druhý deň na placi sme to už iba doladili.

Keby si teraz dostal peniaze na natočenie svojho prvého celovečerného filmu, o čom by bol?

Pravdupovediac by som sa nevedel rozhodnúť. Aj keď nemám napísaný žiadny scenár celovečeráku, nápadov je veľa. Možno by som skôr uvažoval o seriáli. Môj magisterský film Mĺkva Voda, ktorý pripravujem, je adaptáciou mojej rozpísanej knihy. Teda jednej z kapitol. Viem si predstaviť rozšírenie do seriálovej linky. S Peťkom Kadlečíkom máme rozpracovaný historický seriál z obdobia okolo roku tisíc. Je to úžasná téma vzniku a prerodu národov na našom území, ku ktorej momentálne hľadáme producenta.

oda

Čo je podľa teba vo filme najdôležitejšie? Čo v ňom nesmie chýbať ?

O tejto téme môže vzniknúť sto nových kníh a stále to bude podliehať rôznorodosti žánrov a diváckych preferencií. Mňa však najviac baví film, ktorý dobre pracuje s tajomstvom. Veľa krát postavy všetko podstatné povedia, alebo to povedia príliš skoro. Netvrdím že film má byť bez slov, ale malo by častejšie rozprávať obrazom či vizuálnymi metaforami. Ak divákovi podáš všetko na podnose, stratí záujem. Musí mať pocit že na niečo prišiel sám. Dáš mu indície, rozbehneš mu myšlienky a necháš ho objavovať ten svet a príbeh spolu s postavami. Tento „dialóg“ s divákom je podstatnejší ako ten medzi postavami. Aj toto má samozrejme svoj protipól, pretože nie je nič horšie ako zmätený divák. Nakrútil som dva-tri filmy, po ktorých som musel ľuďom vysvetľovať o čo išlo. Síce po explikácii povedali že je to dobré, no vedel som že som to prehnal. K filmom nemôžeme dávať manuály. Tento večný balans sa pritom tak ťažko odhaľuje v príprave a písaní. Je to jedna z najťažších vecí, odhadnúť obraz mysle diváka v danom momente príbehu. Predstaviť si čo už pozná a čo nie, a ako mu tieto čiastkové informácie môžu tvoriť rôzne predstavy o príbehu a možnom vývoji. Aj preto keď dám niekomu čítať scenár, často sa ho pýtam „a čo si si myslel na tejto strane?“ „Kedy si získal pocit že toto je takto?“ Ak vie v danom momente príliš, musím zasiahnuť. Som ako utajovaná vládna agentúra, ktorá kontroluje tok informácií.

Svojím filmom Martini Shot si dostal 4 ceny na študentskom festivale Áčko. Film pojednáva o snahe dotočiť film a strasťami aké musia tvorcovia zvládnuť ak ho chcú natočiť podľa predstáv režiséra, hoci s jeho predstavou často nesúhlasia. Podľa môjho názoru sa jedná o sviežu a veľmi vtipnú komédiu. Vedel by si nám priblížiť prácu na nej? Ako to celé prebiehalo? Myslíš si že film môže baviť aj človeka, ktorý sa do filmovania úplne nevyzná a nevie ako to pri točení funguje?

Martini Shot vznikol ako cvičenie na tému „prenasledovanie“, ktoré točia všetci študenti. S nápadom som mal trochu ťažkosti – občas tá hlava lieta príliš široko a ja som potreboval usmerniť. Tak som volal Eve Borušovičovej, ktorá mi dala obmedznia – tri náhodné slová – „starec, zviera, výťah.“ Tam som začal uvažovať ako by mohla táto kombinácia znepríjemniť niekomu situáciu a náhodný pán stojaci v zábere počas nakrúcania sa mi zdalo ako zaujímavé východisko. Začal som to písať na vážno, ale čoskoro sa v mysli začali vynárať vtipné situácie z natáčaní, čo sme v minulosti zažili. Takže z toho vznikla komédia, inšpirovaná svetom filmárčiny. Nakrúcanie bolo veľmi náročné, nie len kvôli zvieraciemu obsadeniu, a mali sme na to dva dni. Dodnes považujem za zázrak že sme to nakrútili za deň a pól. Určite tomu pomohlo rozhodnutie nakrútiť to na odpútanú dokumentárnu kameru. Jednak som mal pocit že to bude autentickejšie – ľudia sú zvyknutí a majú radi filmy o filmoch. Zároveň sme si uvedomovali že svietiť a nastavovať každý záber nie je možné, točili by sme to týždeň. Mám rád ten film, vyskúšal som si pri ňom aj voľnejšiu réžiu. Väčšinou všetko hercom napíšem a vysvetlím do detailov, no v scéne veľkej porady som skúsil pre mňa experiment – povedal som každému iba s čim do debaty ide a nechal som ich improvizovať. Vyšlo to výborne. Ďalší fun fact je dôvod prečo herci na začiatku namiesto slov hovoria čísla. Felini tak zvykol pracovať, že nechal hercov hovoriť náhodné čísla, a potom v štúdiu nadabovali skutočné vety, ktoré často krát vznikali až pri nahrávaní. Chcel som si to vyskúšať, zároveň som chcel aby úvod filmu pôsobil ako zle nadabovaná telenovela. Keď však Juro Hrčka a Ivana Kuxová v emócii a precítene kričali na seba tie čísla, vedel som že to už nechám tak. Boli skvelí. Nebolo treba presné významy slov, bolo jasné o čo im ide. Tiež obdivujem Tomáša Palondera, ktorý taktiež mnoho krát improvizoval. Skúšal som ho dokonca nachytať, s Jurom sme sa dohodli že mu počas ostrej dá otázku, ktorá nebola v scenári. Juro sa ho v jednom zábere zrazu opýta či nie je možné daný záber skrátiť. Tomášova reakcia je absolútne autentická a geniálna.

Martini

Chronos – tvoj festivalovo najúspešnejší film – je sci-fi a je tam badať určitá podobnosť aj s filmom Inception od Nolana. Čo ťa k nemu inšpirovalo?

Chronos je zasa film na tému „hotelová izba“. Bežné školské zadanie, ktoré sme už predtým raz točili. Točí sa vždy v našom školskom ateliéri a ja som mal pocit že je trochu obmedzujúci – mnoho filmov v ňom vyzerá podobne práve kvôli kulisám. Chcel som spraviť niečo inak, opačne. Tam vznikol nápad s obrátenou hotelovou izbou. A keď už bol obrátený priestor, prečo neotočiť aj čas. Tam sa do hrátok s časopriestorom začal dostávať aj hlbší význam. Myslím že postavy, ktoré sú nespokojné so svojim životom a chcú nejakým spôsobom uniknúť, sa v mojich filmoch celkom často objavujú. Vo filme sú zakódované isté významy, napríklad symbol okrídlených presýpacích hodín, ktorý otvára bránu k myšlienkovému chodníku, vedúcemu k pointe. Názov filmu však vznikol trochu okrajovo a až po natočení. Keď sme točili videoklip pre Katku Knechtovú, vizuálne bol postavený na pohyblivom svetle. Zostrojili sme zariadenie – dvadsaťmetrovú palicu so silnou žiarovkou na konci, ktorým sme mávali nad srbskými pamätníkmi. Nazvali sme ho Helios. V inom filme sme zas špeciálny dažďostroj nazvali Poseidón. V hotelovej izbe som trval na tom, že posun času musí byť vykreslený plynulým pohybom svetla akoby sa striedal deň s nocou – slnko s mesiacom. Aby simuloval plynutie času. Také zariadenie neexistuje, tak sme ho zostrojili a nazvali sme ho Chronos.

Tridsat

Film Chronos je jeden z tých filmov ktorý rozpráva príbeh obrazom a nie slovami. Zároveň je vizuálna stránka veľmi dôležitá. Bolo to náročné a v akom smere? Je v ňom veľa momentov kedy som si aj ja hovoril, ako to sakra spravili?

Technicky to bol najťažší film, aký sme robili. Zďaleka. Viac ako slová lepšie poslúži tento časozber z 98 hodín strávených v ateliéri. Musím však vyzdvihnúť tú armádu ľudí, ktorí nám s tým pomohli. Bez ich nadšenia a schopnosti nespať (niektorí z nich napriek horúčkam) by to nevzniklo. Kristína Majorošová, Peter „Berco“ Balogh, Miro Kráľ, Tomáš Šafařík … To sú ľudia, ktorí dokážu odložiť svoj život a pomôcť vytvoriť niečo úžasné.

98 Hours of Chronos from Martin Kazimir on Vimeo.

Na čo sa môžeme od teba tešiť najbližšie?

Ako som spomínal, práve pripravujem môj magisterský film – thriller s názvom Mĺkva Voda. Odohráva sa z veľkej časti pri jazere hlboko v horách a minulý rok sme kvôli nemu obišli okolité krajiny. Dokonalá lokácia sa však stále neobjavila. Takže hľadáme ďalej a chystáme sa do Čiernej Hory, ktorej charakter prírody sa najviac približuje predstave. Ak všetko pôjde dobre, film bude mať premiéru niekedy na jeseň tohto roka.

Martini Shot from Martin Kazimir on Vimeo.

MartiniShot_EN.Still003Z filmu Martini Shot. Kamera: Martin Chlpík

MartiniShot_EN.Still001Z filmu Martini Shot. Kamera: Martin Chlpík

MartiniShot_EN.Still007Z filmu Martini Shot. Kamera: Martin Chlpík

MartiniShot_EN.Still002Z filmu Martini Shot. Kamera: Martin Chlpík

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.