Kultúra & umenie

Rozhovor: Ľubica Blaškovičová – Imaginácie

Mgr. art. Ľubica Blaškovičová (* 16. august 1955, Nitra) je slovenská filmová a divadelná herečka a komunálna politička. Je dcérou herca Dušana Blaškoviča a vdovou po hercovi a režisérovi Petrovi Raševovi. Má dve dcéry – Kristínu a Katarínu. V roku 1978 absolvovala štúdium herectva na VŠMU v Bratislave. Od roku 1978 je členkou činohry Štátneho divadla v Košiciach (s výnimkou 6 rokov, keď pôsobila v Staromestskom divadle v Košiciach). Zároveň je organizátorkou festivalu Imaginácie, ktorý sa koná v Košiciach. Zdroj: Wikipedia

Chcela by som sa vás opýtať, ako to bolo na začiatku, keď ste sa prvýkrát rozhodli usporiadať Imaginácie ?

Dôvodom bolo, že Košice získali kandidátsky titul Európskeho hlavného mesta kultúry a bolo treba pripraviť nejaký nový program. Jedna z nosných častí toho projektu bola produkcia vo verejnom priestore. A keďže už vtedy sa hovorilo, že jedným z investičných projektov má byť rekonštrukcia parku a, priznám sa, pretože bývam veľmi blízko a že ten park dôverne poznám, mi bolo ľúto, že v tom parku naozaj prespávajú bezdomovci a feťáci a že ten park nežije nejakým kultúrnym životom. Tak som sa rozhodla, že to skúsim. Bol to úplne prvý pokus, nič také sa tu predtým nedialo. Musela som presvedčiť ľudí z magistrátu nech to risknú, nech pustia ľudí do parku, na verejnú zeleň, nech skúsime toto miesto, že sa pokúsime to nezničiť a, naopak , toto miesto obohatiť. Skončilo to tak, že na moju veľkú prosbu, čo chcem urobiť, vtedajší riaditeľ, keď zistil, čo chceme urobiť , povedal : ,,No ale keď 500 ľudí prejde tým parkom, ako to bude, preboha , vyzerať?!“ Ja som odpovedala, že keby som si myslela, že príde len 500 ľudí, v živote to robiť nebudem a že dúfam, že príde aspoň 2 000. Skončilo to tak, že na prvý rok prišlo asi 4000 ľudí a keď sa hralo posledné, štvrté predstavenie, skolabovala doprava v okolí mestského parku. To bol znak toho, že sme sa rozhodli dobre, že v takomto projekte treba pokračovať. Naozaj , poľnou poštou sa to veľmi rýchlo rozšírilo, že je to niečo zaujímavé, niečo nové a že stojí zato si to pozrieť.

foto: Igor Slovákfoto: Igor Slovák

Ako táto myšlienka vznikla ? Má to nejaký príbeh ?

Áno, má to príbeh, lebo 5 rokov predtým som netrávila celé leto na chalupe, ale bola som pozývaná na divadelné festivaly a chodila som po nich. Jeden z takých projektov, na ktorý nás pozval Jakub Vedrál, ktorý je manažérom Art Prometea, sa udial na zámku Kratochvíle a tiež to malo svoju tradíciu. Tam sa stretávali študenti umenia, v podstate práve na zámku Kratochvíle. Je to zámok, ktorý je obohnaný múrom, takže je uzavretý, ale okolo toho zámku je aj vodná priekopa. Oni skúšali aj na takom statku, kde mali svoje vlastné šapitó a vytvorili tam kulisy, tvoril bábky, skúšali a výsledkom toho workshopu bolo ucelené divadelné predstavenie , ktoré tam hrávali asi týždeň. Na premiéru tohto predstavenia v roku 2005 nás Jakub pozval, bola som tam ešte s mojím manželom. Tiež sa to odohrávalo večer a tiež všetci čakali, čo z toho nakoniec vzíde a boli plní očakávaní, že aké dieťa sa im narodí z toho trojtýždňového nosenia a ja som bola vtedy očarená. Veľmi sa mi to páčilo, to, že diváci idú akoby s príbehom. Ten príbeh sa zhodou okolností vtedy hral vo vodnej priekope, kolom dokola toho zámku. Juráš, ktorý s nami už pár rokov účinkuje v Imagináciách, vtedy hral hlavnú postavu a mne sa to ako nápad nesmierne páčilo. Dalo to zrazu úplne inú dimenziu aj tomu parku aj celému priestoru a vôbec ten nápad, že áno, diváci nesedia na zadku, ale idú s tými umelcami. Povedala som si, že keby raz bola šanca k niečomu takémuto sa dostať, tak to by som si chcela skúsiť. Tá šanca prišla práve v roku 2010.

Imaginacie_2foto: Igor Slovák

Na čo si spomínate najradšej z posledných 5 ročníkov, čo vás tak najviac dojalo alebo čo vám najviac utkvelo v pamäti ?

Ja si myslím, že ja už som taká citlivá, čím som staršia tým viacej, že už ma dojímajú mnohé veci. Dojíma ma urputná snaha umelcov dokázať za každú cenu, že to, čo sme naskúšali, chceme urobiť najlepšie ako vieme. A vznikajú tu také neuveriteľné okamihy, vznikajú tu rôzne priateľstvá, putá, ktoré aj po rokoch sú trvalé. Ľudia, ktorí prichádzajú na Imaginácie, sú ľudia mnohokrát aj zvonku, zo zahraničia, ktorých trištvrte roka musím presviedčať, že to nie je festival, že si neprídu zahrať svoje ucelené polhodinové alebo hodinové vystúpenie, ale že ich potrebujem na 10 minút a budú súčasťou čohosi iného, veľkého. Budú tu ako súčasť tímu a jedného veľkého projektu. Zvyčajne sa s nimi veľmi trápim, lebo sú presvedčení, že to čo majú pripravené je najlepšie a ja im z toho nemám prečo vyberať, že im to nemám prečo krátiť a rozhodnúť sa, že to chcem tak alebo onak. Ale keď pristúpia na to, že prídu, že sa stanú súčasťou prestavenia, tak ich to natoľko osloví a natoľko ich to pohltí, celý ten tímový duch, že každý odchádza s tým, že: ,,Ľuba, čokoľvek vymyslíš nabudúce, prosím ťa, vymysli tam aj nejaké miestečko pre nás, lebo my chceme prísť.“ Takže toto sú tie neuveriteľné okamihy toho stretávania, toho lúčenia, tých neskutočných emócií. Čo je pre mňa fascinujúce, že ja mám svoje sny. Také ako keď hovoria, že prečo detičky chodia sem, že prečo im to dovolia tak neskoro nespať… Jedna mamička na to povedala, že jej deti oľutujú tých niekoľko hodín spánku, lebo potom majú celý rok nádherný. Takže toto sú moje sny. Mám nejaké sny, nejaké predstavy, keď idem po parku alebo po meste. Neuveriteľné je, čo som dnes napísala na Facebooku. Tieto fotografie sú moje splnené sny, lebo ja to takto vidím, ako to nakoniec na tých fotografiách je.

Imaginacie_3foto: Martin Baran

Krásne. Kam by ste chceli Imaginácie posunúť ? Kto vám pomáha a koho pomoc by ste potrebovali ?

Oj bože. Ja by som potrebovala pomoc úplne všetkých. Som nesmierne vďačná za tú pomoc, ktorú už teraz mám, ale aj tak to chce strašne veľa úsilia. Pri akejkoľvek realizácii my všetci potrebujeme pomoc magistrátu mesta, pomoc tých, pre ktorých to robíme, lebo je to naozaj taký obrovský projekt, že príprava trvá skutočne skoro celý rok. Keďže náš obrovský pracovný tím sme v počte jeden a jeden, tak naozaj je to veľmi namáhavé, a získať spolupracovníkov, keď vôbec netušíte, či ch budete vedieť zaplatiť, to znamená ,že osloviť niekoho – poď mi pomáhať, ale neviem , či za to dostaneš niečo, alebo len dobrý pocit a poďakovanie… Toto je komplikované, ale na druhej strane ma teší, že ľudia, ktorí s nami už niekedy robili, sú ochotní sa k tej spolupráci vrátiť.

Imaginacie_4foto: Martin Baran

A ako sa snažíte pomôcť ostatným ?

Moja najväčšia snaha je asi úplne idealistická a to urobiť tento svet lepším, preto staviam tie príbehy Imaginácií ako rozprávky s dobrým koncom. Som presvedčená, že tu musí byť niečo pekné, musíme niečo zanechať po sebe, ja nepočítam s tým, že tu niečo zanechám, ale chcem mať dobrý pocit. Chcem sa tešiť z toho, že sme zase vytvorili niečo pekné, že tak ako ja mám veľa emócií, tak tie emócie majú nielen diváci, ale majú ich aj umelci, ktorí v tom účinkujú. Myslím, že pocit krásna je to najväčšie, čím môžeme ľuďom pomôcť, ak ho prežijú spolu s nami.

Imaginacie_7foto: Martin Baran

Možno taká osobná otázka. Kto je pre vás životnou inšpiráciou ?

Životnou inšpiráciou… Ja si myslím, že svet ako taký a príroda a to čo sme si mysleli, že robíme vonku, lebo žiadny divadelný výtvarník nevytvorí takú divadelnú kulisu, ako vytvorí ten park alebo mestská scenéria. Takže inšpiráciou sú všetci tí, čo sú okolo mňa. Inšpirácou je, keď vidím nádherné predstavenie v Cirque de Solei a poviem si, yes, toto je úžasné a potom sa tak zamyslím a poviem si, však toto všetko my sme tu už mali. Toto všetko, každý jeden druh toho artistického akrobatického umenia my sme mali, ale za úplne iných podmienok, s úplne iným rozpočtom, s úplne inými technickými možnosťami. Ale áno, Slnečný cirkus je pre mňa slnko, čosi čo ma nevýslovne oslovilo a viem, že v ľuďoch vzbudzuje adrenalín, ale adrenalín šťastia, a to by sme asi chceli.

Imaginacie_5foto: Martin Baran

Čo by si odporučila ľuďom, ktorí by si chceli vytvoriť niečo podobné ako sú Košické Imaginácie ?

No, viem, že už v Trenčíne Vlado Kulíšek, ktorý účinkoval v našom predstavení, myslím, že druhý ročník sme mali, vtedy tu bol ako herec, ako hlavná postava, že ho to tiež natoľko zaujalo. Oslovilo ho to tak ako mňa vtedy Kratochvílení a povedal si, že je to taký výborný nápad, že by bola veľká škoda, aby ostal len v jednom meste. A keďže do Trenčína asi s tým nevieme prísť, lebo teraz už sme neboli ani v Prešove ani v Levoči kvôli nedostatku financií. Tak ak sa Vlado o niečo také pokúsil vlani ,a viem, že s veľkým úspechom, tak  viem, že tento rok chystá opäť niečo nové. No ja na to licenciu nemám, na to licencia neexistuje. Vždy ten výsledok závisí od toho konkrétneho človeka, ktorý má svoju predstavu, má svoj sen. Či sa mu ho podarí naplniť a či stretne takých úžasných ľudí, akých pri tomto projekte stretávam ja.

Imaginacie_6foto: Igor Slovák

Aký je váš pozitívny odkaz pre ostatných ?

Tešte sa zo života. Tešte sa z každého jedného krásneho dňa a keď máte šancu niečo pekné urobiť pre iných, tak to urobte, lebo v konečnom dôsledku robíte obrovskú radosť sami sebe

 

O autorovi

Kristína Slováková

Kristína Slováková

Študovala herectvo na konzervatóriu v Bratislave. Vyše 11 rokov už vystupuje nielen pre dospelých ale aj pre deti ako žonglér v rámci umeleckého dua Aratron Aspis. Od malička sa venuje výtvarnému umeniu ako samouk s menším vedením svojej mamy, výtvarníčky a bábkoherečky, Oľgy Banincovej. Po 10 ročnej pauze znova intenzívne kreslí a maľuje pre potešenie svojich priateľov. Venuje sa tiež hre na husle, je lektorkou poledance a aktívne vystupuje a zapája sa do rôznych umeleckých aktivít.