Knihy Kultúra & umenie Literatúra

Rozhovor: Ladislav Kerata

Pavol Kopinec

Čo bolo pre teba takým prvým spúšťačom, prečo si sa rozhodol, že začneš písať?

Ako si spomínam, tak bola to veľmi konkrétna vec. Založili sme divadlo Stoka s Blahom Uhlárom, Milošom Karáskom a Jožkom Chmelom a vedeli sme, že chceme to divadlo robiť trošku inak, to znamená, že sme si povedali, že nebudeme používať texty iných autorov, ale že budeme robiť autorské divadlo a  sami si písať texty. Metóda bola taká, že sme nahrávali texty, ktoré sme improvizovali a nahrávali sme to celé dni a noci a potom sa z toho urobil scenár. Ja som si povedal, že si jednoducho začnem doma chystať jednotlivé výstupy, dialógy a tak som začal písať. Ostatným kolegom, čo som napísal sa páčilo. Chceli v tých situáciách a výstupoch hrať. Začal som uvažovať o tom, že keď viem spievať, tak by som si mohol napísať nejaké texty, dokonca v angličtine. Kolegom sa to opäť páčilo. Ľubo Burgr mi na to robil hudbu a tak sa to postupne rozbiehalo. Bolo to, v podstate, už skoro keď som mal tridsať, kedy som to v sebe našiel, že sa mi chce písať, a že ma to baví, a že ma to nejakým spôsobom napĺňa, okrem hrania a režírovania divadla. Potom som zrazu začal písať poviedky, ktoré mi uverejnili v Slovenských pohľadoch, básničky, ktoré mi vyšli knižne – Hriešny spánok, to bola moja úplne prvá kniha. Postupne som si povedal, veď začnem písať aj divadelné hry, rozhlasové a postupne sa to nabaľovalo. Dnes som v situácii, že písanie považujem za svoju úplnú prioritu, okrem toho, že režírujem divadlo, okrem toho, že hrám miestami ako herec. Písanie, ktoré som začal robiť po tridsiatke ma akosi úplne napĺňa. Je to taká fantastická sloboda, lebo na to nepotrebujem javisko, nepotrebujem ťažké peniaze na film, ani žiadneho kolegu v pravý čas, ale kedy mám ja čas, ako si ho rozdelím, tak sa tomu venujem, deň či noc. Je to nezávislé od toho, či mám peniaze, či nemám peniaze, či mám priestor, či nemám priestor, jednoducho, je to strašne super. Aspoň teraz mám taký pocit.

laci

V čom je špecifická tvoja literatúra, čim sa odlišuješ od ostatných autorov?

Veľmi rád píšem veľmi krátke poviedky,  vyslovene ma to napĺňa, pretože, keď za večer napíšem jednu celú poviedku, ktorá má síce polovicu strany, tak mám dobrý pocit, že som niečo urobil, že som niečo vytvoril. Sú to vždy také absurdno-smiešno-vtipno groteskné  veci, čo mi Dušan Dušek povedal, že takým spôsobom tu na Slovensku nikto nepíše, čo som veľmi rád. Samozrejme, že som  inšpirovaný v písaní aj poetikou Stoky, keď moji kolegovia zo Stoky povedia, však to je niečo čo sme robili už v Stoke. Veď iste, veď sme tú poetiku sami nejakým spôsobom hľadali a vytvárali, budovali. Je to taká ta absurdno-groteskná poloha v takej veľkej rozprávke.

Kto tebe pomáha v živote?

Mám vynikajúceho kamaráta od šiestich rokov, Miloša Karáska, ktorý je výtvarník, je scenárista, režisér, maliar a vždy keď som niečo urobil, tak veľakrát tie veci prvýkrát čítal, aj ma k tomu povzbudzoval, aby som to robil. Aj sme robili spoločné projekty. Veľmi dôležitá pri tom všetkom je aj moja manželka, ktorá mi robí prvé korektúry, ktorá mi hlavne vždy nadáva, prečo vynášam z našej rodiny, aj keď sa snažím písať absolútne z môjho pohľadu fiktívne veci, absolútne si podľa mňa vymýšľam a tak samozrejme, že tam mám  aj z môjho života, aj keď nechcem. Takže títo dvaja ľudia a potom vždy niekto, koho si vážim, koho mám rád. Je to Blaho Uhlár, keď  aj on povie, že tá kniha sa mu páči a aj keď je to nejaký iný vzdelaný človek a povie, že tá kniha, že tá poviedka, tá hra sa mu páči, tak som spokojný.

IMG_4034

Komu pomáhaš naopak ty?

To presne, samozrejme, neviem povedať, ale stávalo sa mi, keď som aktívnejšie robil divadlo, tak mi diváci ďakovali za vynikajúci zážitok, aj keď to boli absurdné veci, hrozné veci tak tvrdili, že keď mali celý deň pred predstavením zlú náladu a zlé zážitky, tak v hre keď sa spojil mínus s mínusom, tak je z toho plus. Myslím si, že vtedy som konkrétne, konkrétnym divákom vytváral pozitívnu náladu. Asi azda pomáham aj tým, že keď napíšem poviedku, či román a niekto si to prečíta a má z toho dobrý pocit, tak azda tým ľuďom to niečo dáva. Samozrejme, necítim sa byť nejakým spasiteľom, ale azda aspoň na chvíľočku niekomu pomôžem v jeho ťažkom rozpoložení, alebo živote a trochu ho rozveselím.

Čo by si odporučil mladým autorom?

Aby sa pozerali okolo seba, aby nemali strach, aby sa nebáli, aby to tvorenie robili slobodne, aby aj improvizovali, aby toľko nešpekulovali. Ja som osobne taký typ, že veľa nerozmýšľam, a skôr tie veci hádžem na papier, alebo na počítačovú stránku a to doťahujem a jednoducho z toho sú pre mňa také lepšie výsledky. Radím autorom nech sa neboja, nech hľadajú, nech hľadajú aj uličky, ktoré sú akoby nie veľmi zjazdné a nech sa pokúšajú aj tými smermi ísť, lebo tak potom nájdu ten lepší smer. Netreba sa báť hľadať.

IMG_4033

Ak by si si mohol vybrať nejakú osobu, ktorú by si chcel stretnúť, či už žijúcu, alebo nežijúcu, kto by to bol?

Tak predsa sa trošku cítim ako divadelník, tak veľmi rád by som stretol Williama Shakespeara. Neviem si to predstaviť, ako dokázal vyslovene prakticky a z toho, že to bola nutnosť, každý druhý týždeň napísať celú hru, tomu nerozumiem a rád by som sa s ním o tom porozprával a chcel by som byť pri tom ako to píše a ako to vymýšľa. Rád by som stretol takého vynikajúceho, tiež píšuceho divadelníka ako bol Anton Pavlovič Čechov. S tým by som sa rád porozprával. Možno by som rád stretol aj Arthura Millera, proste takých tých amerických ľudí, ktorí písali. Skôr autorov, ktorí o tých svojich metódach a myšlienkach vedia rozprávať.

Pripravuješ teraz nejakú svoju novú knižku, alebo premýšľaš nad niečím?

Píšem teraz, začal som písať novú knižku, ktorá je o tom, ako som kedysi dávno bol dva roky na vojne. Z toho takú vyslovene grotesku píšem, fantazíjnu. Okrem toho píšem scenár do filmu z mojej knihy Zlý herec, ktorú má realizovať pán režisér Miroslav Luther a ešte s iným režisérom píšeme film o barónovi Wolfgangovi von Kempelenovi o bratislavskom vynálezcovi a spolupracovníkovi Márie Terézie. To sú také hlavné veci, ktorým sa, okrem pravidelnej práci ako rozhlasový režisér, venujem a občas ako dnes večer si zahrám niekde a dúfam, že takéto večery ma budú čakať aj na Pohode.

IMG_4028

Aký je tvoj osobný odkaz?

Veľmi dôležité je, nepoviem asi nič originálne, ale preboha ľudia buďme k sebe dobrí a skúsme byť ľudskí a nerobme si zle. Myslím si, že toto je strašne dôležité. Aj vo svojich hrách sa snažím písať predovšetkým o ľudských vzťahoch, aby dobre fungovali. Sú najdôležitejšie na svete.

Laco Kerata Je absolventom divadelnej réžie na VŠMU, kde získal aj doktorát z dramaturgie. V roku 1991 spolu s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založili Divadlo Stoka, v ktorom pôsobil do roku 2002, neskôr založil divadelné združenie MED – My Experimental Drama. Napísal viac ako dvadsať divadelných a rozhlasových hier. Vydal zbierky poézie Hriešny spánok a Prišiel som, videl som. Drámy Rádiové hry a Večera nad mestom. Zbierku poviedok Mám sa a román Zlý herec, ktorý sa dostal do finále ceny Anasoft litera a vyšiel v českom preklade. V roku 2013 mu vyšla zbierka poviedok Malé domov, v roku 2014 ďalší román Ešte som tu a zostanem. Pracuje ako režisér v Slovenskom rozhlase, stále aktívne hrá ako herec, venuje sa písaniu a žije v Bratislave.

foto: Lukáš Gomboš

O autorovi

Pavol Kopinec

Pavol Kopinec

Študoval a neskôr pôsobil ako výskumný pracovník na Univerzite Komenského v Bratislave. Jeho hlavným predmetom záujmu je migrácia, spolunažívanie kultúr a ochrana ľudských práv. Niekoľko rokov pracoval ako projektový manažér pre utečenecké zariadenia na Slovensku a v medzinárodných tímoch monitorujúcich životné a sociálne podmienky detí migrantov. V tejto problematike publikoval doma i v zahraničí viacero článkov a je autorom dvoch kníh. Vo voľnom čase chodí do lesa, pozoruje hviezdy, sem tam píše a prekladá. Miluje mestá, ich potenciál a energiu a verí, že Star Trek raz bude skutočnosť.