Hudba Kultúra & umenie

Rozhovor: Kapela Fúzy Múzy

Pavel Chodúr

Fúzy Múzy tvoria Stano Kořínek (bicie), Ľuboslav Krajňák (gitara) a Juraj Staviarsky (basgitara). Kapela je inštrumentálna a hrá v štýle Psycho-Thrilleru. Ponúkame vám s ich členmi exkluzívny rozhovor pred krstom ich debutového albumu, ktorý vydávajú pod vydavateľstvom go2stage.

Prečo práve názov Fúzy Múzy?

Ľ: Pri vzniku názvu sme boli v období, kedy sme si povedali, že už bolo dosť skúšania (izolovanej tvorby) a ideme s našou hudbou na pódium, hoci sme mali ledva tri štyri piesne a pár týždňov do koncertu. Jedno sme nemali , názov pod ktorým by sme sa mohli reprezentovať. A to nie len hudbou ale aj personálne, víziou či atmosférou. Proste aby ten názov bol našou značkou. Takéto hektické obdobie túžob, predstáv ako dopadne náš pódiový panenský akt na diváka, bola hojná pôda preto, aby sme vymysleli názov. A tak sme vymýšľali…. zhruba 50 hlúposti, z ktorých sme mali pár zaujímavých názvov. No nakoniec nás oslovili iné slová. A to práve tie ………………….F Ú Z Y M Ú Z Y……………….. Majú potrebnú vizuálnu charizmu presne k našej hudbe akou sa vyjadrujeme a zastrešuje široko-spektrálny rozsah nášho prejavu.

fuzy_muzy_2

Svoj štýl hudby nazývate psycho-thrillerová alternatíva. Jedná sa o druh hudby, ktorú by určite uvítali ako podmaz tvorcovia ako Lynch, alebo Cronenberg. Prečo práve tento štýl, ktorý je na Slovensku pomerne raritný a musí si svoju cestu k divákovi nájsť?

J: Myslím, že nikto z nás nevyhľadával takýto hudobný žáner. Ono to proste prišlo samé – spoločným cítením a rôznymi náladami. Spočiatku som našu hudbu bral za úplne netradičnú, akú som predtým ešte nikdy nepočul. Respektíve počul, napr. vo filmoch, no neuvedomoval som si ju. A keď sme pri názve nášho hudobného žánru ,,psycho-thriller“, vymyslel ho môj otec, ktorému hudba pripomínala práve filmy od Lyncha, Finchera, Aranofského atď.

S: Že hráme práve takúto hudbu nie je úplný zámer aj keď nás možno naše hudobné cítenie k tomu mierne predurčilo. V tomto žánri sme sa jednoducho ocitli a vôbec mi to nevadí. Mám rád filmovú hudbu, a to, ako dokáže podporiť momenty. Potešilo by ma, ak by sa našej tvorbe podarilo zahrať si vo filmoch.

Ľ: Každé tie kapely riešia čo budú hrať či hento či tamto, väčšinou to dopadne podľa mňa zle. Ľudia nie sú hlúpi, vedia uznať pravdivosť akejkoľvek hudbe, ale musí to isť z tej tvorby kapiel a nie ako kópia niečoho, čo tu bolo a nežiť prítomnosťou. Samozrejme teraz sa ozvú hudobný kritici, že naša hudba je ako z tých, či onakých rokov. Je to možné, ale sme mladá kapela, ktorá je špongiou spoločnosti a reflektujeme prítomnosť cez emócie, frustráciu v priamočiarejšom vyjadrení. Ak by sme žili v inej krajine hrali by sme na základe iného prostredia inak.

Nová skúsenosť by bola tvoriť hudbu na film, dokument, animáciu a pod… A myslím že nie márna, mohla by sa z toho stať ďalšia možnosť ako sa vyjadriť a odprezentovať kultúru Slovenska.

Po troch rokoch prichádzate so svojim debutovým albumom. Čím všetkým ste si museli prejsť aby uzrel svetlo sveta?

J: Ako kapela sme si museli prejsť fázou skladania pesničiek, potom koncertami – vďaka ktorým sme zistili, že by bolo dobré v našej hudobnej ceste pokračovať, a hlavne sme museli prejsť skúškou času. Zistili sme, že tvorenie hudobného diela nie je otázkou týždňov, ale niekedy mesiacov až rokov.

Stano: Bolo toho za tie tri roky dosť, čo sa udialo. Určite si na veľa vecí hneď nespomeniem, ale šlo to ako z kopca. Prakticky sa nám progres podaril celkom rýchlo a to, že sme dnes svedkami vlastného albumu, je pre mňa malý zázrak.

Ľ: Naša hudba si prešla všetkým. Je to náš určitý záznam vyvíjania našich osobností, kde sa udiali rôzne deformácie. Prežili sme si za ten čas, kým sme dospeli k tomu, že máme náš album v rukách, množstvom pocitov (od výlevu radosti po frustrácie, depresie a napätia). Ale teraz cítime pocit šťastia a naplnenia , možno akési napätie či obavy pred tým ako to celé dopadne. Jedno viem, dali sme do toho všetko.

Pri svojich vystúpeniach dbáte aj na vizuál a to ako ste oblečení. Z čoho čerpáte inšpiráciu?

J: Z atmosféry našich skladieb. Nemohli by sme prísť oblečení v nejakých strašne vtipných kostýmoch, pretože by celý koncert mohol vyznieť komicky. V našej hudbe, a teda na koncertoch, je hlavné dodržať istú vážnosť, eleganciu. No zase musíme mať aj ,,nadsázku“.

S: Sme tvoriví ľudia, a tak je to s nami svojím spôsobom späté, že sa snažíme aj o vizuálnu stránku. Šou na pódiu dopĺňa naše hranie. No čo sa týka oblečenia na koncertoch, je to už viac-menej aj akousi nutnou súčasťou. Je to póza. Dalo by sa z toho upustiť, ale to by asi museli ľudia začať chodiť na koncerty so zaviazanými očami.

fuzy_muzy_1

Ako ste sa dali dokopy a ako to celé vzniklo? Koho to bol nápad a aké boli vaše začiatky?

J: Stano s Ľubom hrali spolu už dlhšiu dobu. Mali basáčku, ktorá neskôr odišla. Tak si ma Stano všimol na jednom koncerte ešte s mojou bývalou kapelou a pozval ma na skúšku. Skúšobňa bola v takom divadle priamo na pódiu, atmosféru to malo skvelú, temnú, až trochu depresívnu. Na prvej skúške, ak si presne pamätám, sme hrali covery od White Stripes a The Doors. Potom sme začali improvizovať a tak to prišlo…

S: Pamätám si, že dať dokopy konkrétne túto zostavu bol môj nápad. V kombinácii gitara a bicie nástroje sme hrávali ešte pred vznikom Fúzy Múzy, no k tejto kapele došlo keď som prizval Juraja. Už od prvej skúšky nám to išlo dobre a hudobne sme si rozumeli, takže začiatky boli celkom fajn.

Preraziť ako začínajúca kapela, nájsť si svojich fanúšikov a stále sa vyvíjať správnym smerom určite nie je ľahká úľoha. Celé to môže byť stresujúce a je tam kopec rôznorodých pocitov či v tom pokračovať, alebo nie? Ako vy bojujete s negatívnymi pocitmi? Ste zastáncami toho, že ak vydržíte aj napriek ťažkostiam, úspech sa dostaví?

J: Uvidíme, aké to bude, keď si ľudia vypočujú album. Možno, že nás ich reakcia ovplyvní tak, že budeme chcieť s hudbou skončiť, haha. Každopádne treba to brať tak, že robíme to, čo nás baví, či už sa to niekomu páči, alebo nie. A k tomu úspechu. No neviem… To, že sme vydali album, je už podľa mňa úspech, nie? 🙂

S: Pravdaže, určite to nie je jednoduché. Tlak, nezhody, nepokoj, únik slobody a radosti. To všetko môže viesť aj k rozpadu kapely. Priznám sa, otázka – pokračovať, nepokračovať ?- mi zarezonovala v mysli viackrát. Ale uvedomujúc si veľkú milosť nám danú, v podobe darovania finančného príspevku vo výške úhrady nahratia albumu, som vytrval a album Fúzy Múzy je dnes realitou. Čo bude ďalej, tým sa nezaťažujem, pretože bude ako má byť.

Čo považujete za svoju najsilnejšiu stránku oproti ostatným kapelám?

J: Že nemáme spev. U mnohých kapiel, či už Slovenských, alebo zahraničných, ich hudbu kazí spev. Samozrejme, že je to len môj uhol pohľadu. Takisto je to aj nevýhoda, pretože mnohí nami opovrhujú, že spev nemáme.

S: Pôvodne som nemal potrebu reagovať na túto otázku, ale niečo v nej ma predsa podnecuje k odpovedi. Myslím, že sloboda v tvorení a prezentovaní sa je prítomná, ak sa neporovnávate.

Ľ: Zvuk a obsahovosť/rôznorodosť našej tvorby. Sme ako dezert každý bonbón chutí inak. A tak to je i s pesničkami každý ma inú chuť a výnimočnosť zážitku. Pri našej hudbe oproti ostatným kapelám sa môžu spojiť rozmanitý ľudia, ktorí by sa bežne na koncerte nestretli. Každí z nich si niečo nájde čo ho oslovi a zaujme.

cover_albumu_ FM_web

Cover albumu Fúzy Múzy

Trochu podpásová otázka, ale je určená pre každého člena kapely. S ktorou svojou skladbou ste najviac spokojný a prečo?

J: Najviac spokojný? Ťažko povedať, no momentálne je to asi skladba Schizofrénia. Myslím, že sa nám v nej podarilo zachytiť pravú atmosféru schizofrénie. Temnú,zákernú, niekedy až nepochopenú, no na druhej strane ironickú. Keď ju počúvam, nemám pocit, že je tak temná, ako veselá. Neviem prečo, ale musím sa pri nej až usmievať – možno obranný mechanizmus, kto vie…

S: Neviem jednoznačne odpovedať. Pri každej mi vyhovuje niečo iné. Niektoré radšej hrám, iné zase radšej počúvam, a podobne. Všetky ich už teraz vnímam viac ako celok v rámci albumu. A dal by som aj jednu, ale nechcem podsúvať. Poslucháči nech si už sami slobodne vyberú.

Ľ: Piesne sú ako nastražené míni počas dňa, ktoré ak zaznejú presne v ten praví moment u poslucháča je z toho silný zážitok. Ja momentálne cítim určite napätie, stres a vyvolajúce náznaky hmlistého počasia s kulisami depresii tak si naordinujem pesničku Brána.

Kde vás môžu diváci najbližšie vidieť?

Najbližšie nás môžete vidieť 11. marca v komornom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave o desiatej hodine, kde odohráme celý koncert a pokrstíme album.

Krst vášho debutového albumu je určite pre vás veľký krok dopredu. Ako bude celý krst prebiehať a kto vám ho bude krstiť?

J: Máme pripravený špeciálny program, na ktorom odohráme všetky skladby z albumu. Tiež nás bude doprevádzať hudobný hosť, ktorý sa bude starať o gitaru a ďalšie doplnkové zvuky. Každopádne sa máte na čo tešiť. A kto bude krstiť? To nemôžem prezradiť! Môžem prezradiť iba to, že ten človek bude v bielom plášti.

A posledná otázka, aké sú vaše hudobné vzory, tie vďaka ktorým ste sa rozhodli venovať hudbe?

J: Keďže mám starších súrodencov a rodičov, ktorí hudbu často počúvali, bol som ovplyvnený nimi. Čiže ak mám byť presný, tak to boli najprv skladatelia ako Dvořák, Bach, potom sme objavili hip hopovu skupinu Chaozz, a potom skvelých System of a Down. Nakoniec, som sa nejako dostal ku kapele Korn, do ktorých som sa zamiloval, najmä do ich zvuku basgitary. Pár mesiacov na to oco kúpil na vianoce gitaru a basu. Mal som 12 rokov, keď začalo obdobie ,,chcem sa venovať hudbe“!

S: Ak čakáte, že vymenujem aspoň desiatku kapiel, asi Vás sklamem. Impulz, ktorý ma priviedol k hudbe bol ten, že som sa ako malý chlapec rozhodol stať sa bubeníkom po tom ako som sa dozvedel, že môj otec hrával na bicie nástroje.

Ľ: Puberta ma doviedla k hudbe a k tomu ako sa drží gitara. Neviem, následne som začal vnímať tvorcov hudby. Hlavne sa mi páčilo to ako môže hudba spojiť ľudí, uzmieriť konflikt len tým že ľudia začnú počúvať. A vzory neviem. Viem iba o mojich obľúbených pesničkách, ktoré keď počujem tak cítim iskrenie až mysticky pocit: Underworld – Born slippy, Aphex Twin – xtal The XX – intro, John Williams –Hook (soundtrack), Arcade Fire Milk & Honey (Her Soundtrack) zhruba z tej minulosti.

Ďakujem za rozhovor a želám veľa úspechov.

 

 

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.