Fotografie Kultúra & umenie

Rozhovor: Fotograf Richard „Kay“ Kardhordó

Pavel Chodúr

Čo ťa priviedlo k fotografii? Prečo si sa rozhodol fotiť?

Bol to môj ocino. Bol vášnivým amatérskym fotografom a ja som ho mal vlastne už odmalička možnosť sledovať pri fotení našich dovoleniek aj počas každodenného života. Videl som ho vyvolávať čiernobiele filmy, alebo fotiť diaky a vďaka tomu som k  fotografii pričuchol. Pamätám si, že som mal už od narodenia taký detský album so svojimi portrétmi. Bolo to v dobe, kedy sa fotilo výhradne na film. Album zachytával veľa vecí aj pred mojím narodením, boli v ňom obrázky, ktoré prišli môjmu ocinovi zaujímavé. Neskôr vďaka jeho prístupu som o fotku ako takú prejavil záujem. Aj ja som mal potrebu zachytávať momenty okolo seba. Nejako zdokumentovať a archivovať pocity, aby som si ich udržal v pamäti čo najdlhšie. Pripomínať si, ako som niečo cítil. Fotografia sa tak pre mňa stala časovou konzervou, ktorá zachytávala dôležité momenty v mojom živote. Zároveň ma fascinovala tá alchýmia okolo toho. Od negatívu, cez jeho vyvolanie, cez zväčšovák v tmavej komore, kde sa cez negatív prenáša fotografia na svetlo citlivú vrstvu na papier, tá sa potom vyvolá a ustáli a tak vznikne fotografia, ktorá má tú trvalú hodnotu.

Fotografia dáva zmysel až keď je na papieri, alebo visí na stene, alebo sa nachádza v knihe. Keď ju viete chytiť do ruky, dotknúť sa toho zachyteného momentu.

Richard Kay Kardhordo 005

Aké sú podľa teba výhody a nevýhody súčasného digitálneho fotenia oproti tradičným analógovým fotkám?

Kedysi bolo fotenie nákladné a trvalo to nejaký čas. Vtedy si si musel rozmyslieť čo a ako. Na zvytok filmu sa ti zmestilo 12, 24, alebo 36 obrázkov. To bol limit. Bolo treba trošku vymýšľať koncepty a stratégie a šetriť tými políčkami. Dnešný spôsob zachytávania obrazu to je veľký pokrok. Je to úžasná vec, pretože ti to ako fotografovi dovoľuje pracovať lacnejšie a rýchlejšie. Dnes človek „cvaká“ a zachytáva toho veľmi veľa, ale častokrát bez väčšieho rozmýšľania. Dobré fotky sú veľakrát obklopené množstvom zbytočných a nedobrých fotiek. Môžeš fotiť koľko chceš, lebo to nič nestojí. Technológia je lacná. V počítači si potom upravíš a doladíš akúkoľvek fotografiu. Vtedy ak si to sám nezvládol v tmavej komore, tak dodatočná úprava bola náročná a komplikovaná chcelo to školu, štúdium, alebo nejakú prax a bolo ťažšie sa k tým veciam vôbec dostať. Najväčšia výhoda ale v digitálnej fotografii spočíva v tom, že láka ľudí intuitívne sa umelecky vyjadrovať. Skúšať, hrať sa a keď majú cit a talent, tak to zvládnu aj bez odborných znalostí. Je prístupná všetkým, čo je úžasné.

Richard Kay Kardhordo 006

Čo rád fotiš? Máš nejaký svoj štýl?

Ako každý aj ja som sa vyvíjal a stále sa vyvíjam. Je to neustály proces. Keď som bol malý fotil som veci, alebo ľudí okolo mňa. Veci, ktoré sú z dnešného pohľadu banálne. Svoje hračky, alebo našu záhradu. Veci, ktorých som sa takpovediac nebál. Nehybný objekt, alebo zátišie, alebo príroda to si odvahu a skúsenosť nepýta. Takže moje začiatky boli takéto. Neskôr som si uvedomil, že mi to nestačí a nenapĺňa ma to. Dopracoval som sa k zisteniu, že ma zaujíma človek. A aj keď je príroda veľmi pekná a je dobré snažiť sa ju zachytiť v konkrétnom svetle a atmosfére, nenapĺňa ma to. Potrebujem tam človeka. Fotiť cudzieho človeka, na to už treba mať trošku odvahu. Pristúpiť k nemu, osloviť ho, vyžiadať si povolenie. Keď cestujem, hľadám toho človeka v prírode, v meste, alebo aspoň jeho rukopis v krajine. Ale netvrdím, že musí ísť vždy len o človeka v prírode. Ide mi vo všeobecnosti o človeka v nejakom priestore, alebo o jeho portrét, v priestore v ktorom žije. Najlepšie ak v jeho tvári vidím jeho osud, cítim skúsenosť, alebo životný postoj. Poslednú dobu som si uvedomil, že dnes viac fotím, staršie tváre, špeciálne mužské. Možno je to tým že som pred časom stratil rodičov, ktorí mi chýbajú, alebo tým, že mám vo svojom okolí staršie mužské vzory, ich tváre a ich osudy sa snažím zachytiť. Nejaké ich tajomstvo. Tohto mám teraz nafoteného pomerne dosť. Už to nie sú len mladé baby a ženská krása ako kedysi. Akoby som sa začal sústreďovať viac na zrelosť a osud človeka.

Richard Kay Kardhordo 001

Aké sú tvoje vzory?

Inšpiráciu som nikdy nehľadal len u  slávnych fotografov. Hľadal som ju u umelcov vo všeobecnosti. Nechávam sa dosť často inšpirovať napríklad hudbou, sochárstvom, výtvarným umením. Často listujem v Dejinách umenia a osviežujem si v pamäti staré umelecké diela a rád sa k nim vraciam aj z nich čerpám. Vychádzam z filmárskeho prostredia, pretože som predovšetkým filmár, takže je to aj film, režiséri, herci, alebo filmové postavy z ktorých čerpám. Stáva sa mi, že vidím nejakú „filmovú postavu“ na ulici. Imaginárne si niekoho len tak obsadím a zrazu predo mnou ožije scénka z nejakého filmu.

Fotografických vzorov bolo neuveriteľne veľa a počas môjho fotografického rastu sa menili. Na začiatku som obdivoval tvorbu známych fotografov ako Henri Cartier Bresson. Ten robil výbornú street photography. Na Slovensku sa tomu štýlu približoval Tibor Huszár, alebo Karol Kállay. Neskôr som objavil Annie Leibovitz, úžasnú fotografku na ktorej vernisáži som bol v Bratislave. Stretol som sa s ňou aj osobne a bolo to pre mňa veľmi inšpiratívne. Bola veľmi charizmatická a zcestovaná. Pri módnej fotografii to bol fotograf Patrick Demarchelier.

Richard Kay Kardhordo 011

Najviac ma ale zaujal rakúsky fotograf Andreas Bitesnich. S ním som sa dokonca stretol osobne viackrát. Bol som aj na jeho workshope v Toskánsku. Dovtedy bola fotografia pre mňa viac záľuba. Od toho workshopu som sa začal venovať fotografii vážnejšie a viac do hĺbky. Bitesnich nádherne spája vizuálnu krásu ľudského tela v takmer sochárskych pózach a tiež sa venuje street photography na svojich cestách po svete, čo je jeho druhá vášeň, ktorú máme myslím si, spoločnú.

Richard Kay Kardhordo 007

Precestoval si niekoľko krajín. Podľa čoho si vyberáš krajinu, kde pôjdeš?

Mnohokrát si na cestách uvedomím, že som niekde v exotickej krajine, vidím rôzne kultúry a rôzne udalosti a pritom som neprecestoval poriadne ani Slovensko. Vôbec ho nepoznám. Mám pocit, že pre veľa ľudí je zaujímavejšie to čo je vonku, než čo je doma. Mne sa stáva, že pri filmovačkách vidím krásne slovenské miesta a scenérie. Dostávam sa k nim takto náhodou. Ale vždy keď vidím na Slovensku niečo krásne tak som tomu rád a uvedomujem si prečo je naša krajina zaujímavá napríklad pre zahraničných filmárov.

Richard Kay Kardhordo 008

To kam cestujem je veľmi intuitívne. Veľakrát je to spojené práve s tou inšpiráciou z filmov a výtvarného umenia a dakedy aj vďaka nejakej referencii. Ale vždy tam je tá intuícia. Prvá moja väčšia cesta bola do Mongolska. Bola to celkom náhoda. Čítal som o tej krajine a chcel som vidieť krajinu Džingischána, ktorá kedysi dosahovala obrovských rozmerov. A potom som len tak náhodou stretol kamarátku čo tam išla a v priebehu jedného dňa som sa rozhodol, že ju budem na ceste sprevádzať. Mal som dokonca skôr letenku aj povolenie ako ona, pričom ona sa na tú cestu dlhodobo pripravovala.

Neskôr to bola Kuba. Úžasná energia tých ľudí a tej krajiny ma prinútila sa tam ešte niekoľkokrát vrátiť. Tí ľudia ma tam asi ťahajú. A keď mám z toho dobrý pocit, tak ich nasledujem. Tiež zaváži či má tá krajina dobrú gastronómiu, alebo čím je krajina špecifická. Na Kube je to aj hudba. V Ázii zase historický a náboženský aspekt. Nevyhľadávam moc krajiny, kde sa bojuje. Skôr také kde je mierumilovná kultúra a ľudia. Sú to krajiny, kde zastal čas. Či už Kuba ako skanzen socializmu, alebo Mongolsko, kde žijú ľudia v súlade s prírodou a kočujú z miesta na miesto, alebo v Indii, kde síce globalizácia je, ale nie je taká výrazná ako u nás. Plus zaváži aj krásna príroda. Na morskej pláži si totiž vždy rád oddýchnem.

Richard Kay Kardhordo 009

Máš nejakú krajinu, ktorú by si chcel navštíviť, ale ešte sa ti to nepodarilo?

Hlavne tie miesta, kde globalizácia nie je taká výrazná. Všetko si je v súčasnom svete podobné. To čo je v Japonsku, alebo v Amerike je už aj u nás. Skoro všetko je ľahko dostupné. Pred 50 rokmi takéto niečo neexistovalo. Občas sa zamýšľam nad tým či si ľudia uvedomujú, že také vymoženosti aké máme my na každom rohu, boli kedysi výsadou najbohatších ľudí. Lebo mať mango každý deň na stole si mohli naozaj dovoliť len tí najbohatší. Na jednu stranu je to dobré, lebo nemusíte niekam ďaleko chodiť a všetko príde k vám. Na druhú stranu sa všetko na svete začína na seba veľmi podobať. Nákupné centrá sú rovnaké aj u nás aj v Amerike alebo v Číne. Značky aj tovar je odrazu globálny. Ale určite sú miesta, kde to ešte také nie je. Či už malé ostrovčeky, alebo miesta, kde nie je výrazný turistický ruch. To ma celkom láka aj zaujíma. Ale tiež aj krajiny ako Japonsko. Je to vyspelá krajina, dá sa tam nájsť všetko. Ale ich mentalita je natoľko odlišná, že konfrontovať sa s tým ma neuveriteľne láka. Túžim navšťíviť krajiny ako Island, Južná Amerika, Indonézia, či Borneo. India má pre mňa stále skryté čaro, napiek tomu, že som tam už dvakrát bol. Sú to miesta, kde nikomu neprekáža že si len tak fotíte na ulici.

Richard Kay Kardhordo 002

Vydal si niekoľko kníh. Kde sa dajú zakúpiť? Robíš aj ty nejaké workshopy o fotografii, keby mal niekto záujem?

Tie knihy som si vydal vo vlastnej réžii. Dajú sa nájsť na internete a kúpiť na objednávku.

http://www.blurb.com/user/store/richardkay

http://kardhordo.com

Ako som spomínal, fotka je pre mňa fotkou keď sa dá chytiť. Tvorba kníh ma preto veľmi napĺňa a baví, aj keď cítim, že som stále len na začiatku. V Bratislave mám ateliér, kde plánujem robiť workshopy ohľadom svietenia, portrétovania, ohľadom produkcie, postprodukcie ako je retušovanie, alebo iné úpravy, či ohľadom komunikácie medzi objektom a fotografom. A neskôr určite aj cestovateľské workshopy súvisiace z cestou na miesta, ktoré som už navštívil. Konkrétne rozmýšľam, že by som spravil workshop vo Varanasi, kde by si účastníci mohli vyskúšať fotografovanie na ulici. Autenticky a priamo. Pod nejakým mojím dohľadom a v spoločnosti indického sprievodcu. Skrátka vyskúšať si street photography na takomto zaujímavom a exotickom mieste. Všetko je otázka dopytu, a preto ak bude veľký záujem rád sa pustím aj do takýchto aktivít. Záujemci sa môžu ozvať už teraz na studio@kardhordo.com

« 1 z 3 »

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.