Fotografie Kultúra & umenie

Rozhovor: Fotograf Jakub Muroň

Jeho Jacobstudio už dokázalo zaujať nejednu osobnosť slovenského showbiznisu. Čo ponúka jeho najnovší projekt Street Studio?

Ako si sa dostal k foteniu a prečo fotíš? V čom je pre teba fotenie výnimočné?

Začal som tak, ako mnoho ľudí, fotením jednoduchého zátišia a postupne zložitejších scén. Skúšal som rôzne nasvietenie a nakoniec som dospel k názoru, že v jednoduchosti je krása. Vždy ma zaujímala výtvarná stránka či už obrazov alebo filmov, lebo ich mám naozaj rád. Začal som si zastavovať obraz filmu na miestach, kde sa mi scéna veľmi páčila. Avšak scéna vo filme trvá len okamih. Na fotku sa človek môže pozerať hodiny a hľadať v nej skryté detaily, ktoré sa mu len tak neodhalia. Fotka dokáže prejaviť v pozorovateľovi skryté emócie.

Priblíž Jacobstudio – si to len ty, alebo je za tým viac ľudí? Ako vzniklo?

V portfóliu Jacobstudio sa orientujem hlavne na fashion a portréty. Veľmi významné sú však témy reportáže, produktového fotenia, svadby, korporat alebo krajinky. Pred tým som fotil pod svojím menom. Jacobstudio je tu s nami asi 2 roky. Chcel som dať tomuto projektu meno, ktoré si ľudia ľahko zapametajú. A keďže ma kamaráti volajú Jacob, nebolo to až také ťažké spojiť.

Fotil si Celeste Buckingham, Barboru Rakovskú, Lukáša Adamca a mnoho ďalších. Ako sa s nimi pracovalo?

Sú to všetko silné individuality, ale pokiaľ ide o projekt, sú to tiež vynikajúci tímoví hráči. Výborne sa mi s nimi spolupracovalo a som veľmi rád, že mali trpezlivosť pri mojich nevšedných požiadavkách. Som si však istý, že to vyústilo do kreatívnej atmosféry. Keď majú dobrý nápad, vždy si ho rád vypočujem a vyskúšame možnosti, ktoré nám priestor dáva. Páči sa mi uvoľnená atmosféra a to, že tiež sami fotia. Nakoniec sa nájdem napríklad na facebooku v polohe ako sedím vykrútený v okne a snažím sa zachytiť niečo, čo tam vidím asi len ja.

Maria_Zelinova

Mária Zelinová – FEMINITY

Čo fotíš najradšej a čo najčastejšie?

Najčastejšie fotím portréty, ale najradšej robím reportáž. Pri fashion fotografii sú modelky častokrát v šokujúcom oblečení alebo neprirodzenej polohe. Samozrejme, úlohou fotografa je takéto pohyby usmerňovať a tým docieliť svoju alebo klientovu víziu.

Pri reportáži sú ľudia sami sebou. Fotograf sa snaží byť neviditeľný a zároveň pri každom dôležitom okamihu. Nefotí veľa fotografií pre kvantitu ale zopár unikátnych momentov.

Uprednostňuješ analóg alebo digital?

Pre prácu určite digital. Možnosti dnešnej techniky sú neuveriteľné. Keď však idem fotiť len tak pre seba alebo na cesty, beriem si analóg. Môj 30-ročný Olympus OM-2n a klasický 35mm objektív. Najradšej si beriem diapozitív, pretože má krásne farby a vytvára atmosféru, ktorú digitálny foťák vie len emulovat.

Upravuješ nejakým spôsobom fotografie, než ich zverejníš?

Dnes je to nevyhnutná súčasť každej pracovnej ponuky. Pokiaľ ide o portréty, je pochopiteľné, že objekt by mal mať krásnu pleť, avšak neuznávam manipulácie obrazu. Mnohí profesionálni fotografi upravujú fotografie, len aby dosiahli umelú dokonalosť a zavďačili sa klientovi. Niektorí robia manipulácie obrazu, aby povyhrávali ceny a zviditeľnili sa. Snažím sa vystihnúť moment čo najhodnovernejšie, aby odrážal atmosféru a nie aby som ju vytvoril vo photoshope.

Fotíš pre časopis FEMINITY. Aké bolo tvoje prvé profesionálne fotenie?

Bolo to fotenie zahájenia plesovej sezóny. Neskutočne vtedy pršalo, bola zima a ja som šiel na svoje prvé fotenie takéhoto typu. Všetci fotografi tam mali nepremokavé oblečenie, pretože sa stálo vonku. Na otázku, na čom fotíte chalani, odpovedali: „P ako profesionál!“. Potom sme začali fotiť fashion editorialy a neskôr Michala Barteka nahradila šéfredaktorka Monika Sládková, s ktorou máme vynikajúcu spoluprácu.

Koľko práce zaberie urobiť naozaj kvalitnú fotografiu? Potrebuješ na to kvalitnú techniku?

Ak chce klient presnú prácu, kvalitné svietenie a viditeľné detaily, tak nastavenie trvá skutočne dlho a technika musí byť na vysokej úrovni. Také fotenie môže trvať aj celý deň. Keďže zvyčajne nemáme toľko času, modeli nemajú tiež, treba sa sústrediť na prípravu. Dobrá príprava a hmatateľná vízia skráti významne čas fotenia. Model aj fotograf potom strávia čas oveľa príjemnejšie. Pri reportáži mi pomáha aj wifi na foťáku, keď môžem priamo do telefónu nahrať fotografiu a odoslať na rýchle spracovanie redakcii. Zároveň tak udržujem kontakt so svojimi kamarátmi na Instagrame.

Mnohí fotografi, aby urobili čo najlepšie fotky, cestujú po svete. Cestuješ aj ty za fotkami, alebo máš v tomto smere nejaký cieľ?

Najviac sa mi páčili cesty do Prahy, Londýna, Lisabonu a Californie. Keď sa človek len tak potuluje mestom, nájde zákutia, ktoré turistický sprievodca nepozná. Poznávanie ľudí a vypočutie si ich názorov je niečo, čo celú atmosféru dotvára a fotografia nie je len spomienka ale výpoveď. Rád by som precestoval celý svet, ale mám klasickú výhovorku: “nemám čas“.

California

California

Spomínal si, že plánuješ pouličné fotenie pred Drink in Gallery Andy na Beblavého ulici v Bratislave. Môžeš nám priblížiť túto akciu?

Na tomto mieste, bermudskom trojuholníku, sa neraz viacerí z nás stratili a zažili výborný večer. Je tu unikátne spojenie medzi ľuďmi z okolitých barov. V sobotu 20.6.2015 sa odohrá foto workshop Street Studio priamo z najrušnejších ulíc Bratislavy. Photo Workshop, Fashion photo, Business photo. Takže príďte sa zabaviť na svoje obľúbené miesta v meste a odfotím vás tak, ako si predstavujete, alebo aj tak, ako si to ani neviete predstaviť.

Vystavuješ, resp. chcel by si niekde vystavovať svoje fotografie?

V tejto oblasti sa veľmi neangažujem. Moje portfólio je online. Vystavoval som však v Devíne na tému Moravy a Slovenska. Neskôr budem rád vystavovať v Drink In Gallery Andy.

Čo by si poradil začínajúcim fotografom?

Fotiť pre radosť a nebáť sa vyskúšať všetko, čo sa len dá. Experimentujte a nehľaďte na zaužívané dogmy.

Otázka na záver – máš nejaký masívny fotografický sen?

Kedysi som chcel byť vojnový fotograf, po knihách od Patricka Chauvela som chcel zažiť obrovské dobrodružstvá tak ako on. Nepoznané krajiny, situácie blízko smrti a dlhé cesty niekam, kde ani nevieš čo ťa čaká. Dnes už nevyhľadávam tak bezprostredné nebezpečenstvo, ale človek nikdy nevie, kde sa ešte s foťákom na krku ocitnem.

O autorovi

Miroslava Joríková

Miroslava Joríková

Vyštudovala odbor História na Univerzite Komenského v Bratislave. Naďalej sa venuje výskumu v oblasti histórie jazzu, hudobnej a tanečnej kultúry. V súčasnosti pracuje vo vedení spoločnosti zaoberajúcej sa výskumom, vývojom a výstavbou v oblasti radarovej meteorológie, kde zároveň pôsobí aj na pozícii historika. Niekoľko rokov pôsobila v amatérskom divadle ako herečka. V minulosti sa venovala hre na bicie, momentálne ju zamestnáva kreatívne písanie, herectvo a cestovanie.