Divadlo Kultúra & umenie

Rozhovor: Divadelný režisér Tomáš Procházka

Pavel Chodúr

Začneme trochu všeobecnejšie. Čo ťa najviac upútalo na divadle? Prečo si sa rozhodol pre neho a nie napríklad pre film?

Divadlo je živý organizmus, ktorý dýcha a žije vlastný život- je to niečo čo je stále v procese tvorby, či už je to v hercoch, ktorí svoje postavy hľadajú a dotvárajú z reprízy na reprízu, alebo je to režisér, ktorému sa hra z predstavenia na predstavenie viac a viac otvára. Oproti filmu má jedinú nevýhodu- je to umenie okamihu, okamih ktorý sa ti ako tvorcovi alebo podarí alebo nepodarí zachytiť. Dobrý film má tento moment v sebe skrytý navždy.

Ako tvorca máš určitý špecifický rukopis. Ten sa prejavuje buď v atmosfére akú majú tvoje inscenácie alebo v témach. Čo musí mať podľa teba dobrá hra aby ťa zaujala a mohol si si povedať. Áno toto je to, čo by som chcel robiť?

 Texty nikdy nečítam s týmto zámerom, alebo ma niečo osloví hneď alebo vôbec. Na to, že som režisér čítam priam žalostne málo hier, ale ak to zhodnotím podľa mojich inscenácií, dominujú v nej vážne témy, ktoré zväčša súviseli s mojim vtedajším emocionálnym prežívaním.

Hra_o_bastardoch

William Shakespeare: Macbeth, hra o bastardoch (Divadlo LAB, VŠMU 2013) (na fotke Tomáš Grega ako Macbeth), autor fotky Michal Huštaty

Aký máš vzťah k experimentálnému, alebo alternatívnemu divadlu?

Experimentálne a alternatívne divadlo ma formovalo, formuje a bude formovať.

Máš pred sebou divadelnú hru, ktorú ideš robiť. Ako režisér uvažuješ nad najlepšou možnou cestou priviesť svoju víziu k divákovi. Je to pre teba ťažká úloha – ak sa jedná o diela dramatikov, ktoré boli inscenované už nespočetne veľakrát, alebo je to naopak pomerne ľahká záležitosť, keďže väčšina diel sa dá univerzálne aplikovať aj na túto dobu? Ak môžeš povedz nám ako prebieha tvoja práca od hľadania diela až po jeho realizáciu v skratke?

Na každý text sa snažím pozerať nedotknuto. Snažím sa ho vždy čítať akoby ,,prvýkrát“, stať sa súčasťou deja, stať sa nultou postavou- pozorovateľom. Ak sa ma niečo z toho čo vidím dotýka, už nechám pracovať fantáziu. Pokiaľ mám v rukách ,,klasiku“ akou bol (a je) Shakespearov Macbeth, tak sa snažím v rámci svojej prípravy poznať inscenačnú tradíciu, tým študovať názory iných režisérov, resp. kolegov, vnímať to čo fungovalo a čo nie.

Zimnícesta

Elfriede Jelinek: Zimná cesta, partitúra pre 8 hlasov (2013, MD Žilina) (na fotke obsadenie), autor fotky Ctibor Bachratý

Máš na konte hry od Tenessee Williamsa, Strinberga ale aj adaptácie diela Jeana Cocteaua a Elfriede Jelinek. Ktorá z hier bola najnáročnejšia na zrealizovanie a prečo?

Vždy som sa snažil vyberať si náročné tituly, aj ako študent a aj teraz ako ,,profesionál“- považujem za dôležité si klásť latku vysoko a skúmať tak svoje možnosti. Za najnáročnejšiu skúsenosť považujem jednoznačne prácu na Elfriede Jelinek v MD Žilina. Svojim spôsobom to bol môj najodvážnejší a zároveň najšialenejší projekt. Bol to proces tvorivo nesmierne vyčerpávajúci a pripomenul mne sámemu čo všetko dokážem ale aj čo všetko ešte nezvládam. Napriek veľmi kontroverznému prijatiu je to inscenácia ktorá ma poznačila nielen kariérne ale aj osobnostne.

Mnohí ľudia hovoria o stave súčasného umenia na Slovensku ako o veľkom probléme. Noví absolventi sa ťažko majú možnosť realizovať v praxi, hoci majú za sebou školy ako VŠMU. Ako si na tom ty?

Ja som na tom tak, že cez deň nosím čašnícku zásteru a cez noc sa mením na režiséra. Situácia je zlá, ale zlepšuje sa. Je pravda, že na celom Slovensku vzniklo za posledných pár rokov niekoľko desiatok nezávislých združení a priestorov kde je x možností uplatnenia sa, no stále zostáva faktom že umelecké školy ročne vychodí viac ako 50 mladých ľudí, z ktorých väčšina ostane bez perspektívy. Pokiaľ si priebojný a máš trpezlivosť, všetko príde a všetko sa dá, ale reality sa mnohí zľaknú. Realita Úradu práce, realita toho, že z niečoho prosto žiť musíš, a že účty ti nebude platiť tvoj dobrý pocit z umenia. V posledných mesiacoch mám zo Slovenska naozaj dobrý pocit. Nielen tým, ako reagovala divadelná verejnosť na rozhodnutia pána primátora z Banskej Bystrice, ale aj Fondom na podporu umenia, alebo novým grantovým systémom v BSK, vďaka ktorému môžem s ,,rukami vo vačku“ odrežírovať môj ďalší projekt. Takisto čoraz výraznejšia undergroundová umelecká scéna- robí mi nesmiernu radosť že divadlo STOKA opäť fičí a že znovu doň ľudia chodia, rovnako ma teší práca mojich kamarátov v novootvorenom multižánrovom klube Batyskaf (bývalé Arteatro). Je tu naozaj veľa pozitívneho a preto verím, že čoskoro sa aj to zlé na dobré obráti.

Pripojen

Róbert Pakan: Pripojení (2015, divadlo NoMantinels) (na fotke Jozef Štupák a Dávid Uzsák), autor fotky Jozef Čabo

Máš nejaký vysnívaný projekt? A ak áno aký?

Vysnívaných projektov mám niekoľko a som rád, že v sebe po ročnej pauze cítim dostatok energie na to, ich realizovať všetky v najbližších rokoch. Najväčší sen je ale Shakespearov Kráľ Lear.

Podľa čoho si vyberáš hercov do svojich hier? Hľadáš len profesionálov, alebo skôr typy?

 Obsadzujem už pri čítaní, podľa toho vzniká nejaké ,,vizuálne“ obsadenie, ktoré sa už len veľmi zriedka mení. Rád sa hrám s obsadzovaním proti typu.

Identity_PaulyB

Identity Pauly B. (2015, Študio 1 VŠMU) (na fotke Paula Bakoš) autor fotky Eva Staroňová

A čo hudba, alebo svetlo? Sú pre vyznenie tvojich hier dôležité, alebo s nimi pracuješ len minimálne?

Hudba je pre mňa zdroj večnej inšpirácie, pracujem s ňou často a veľmi rád. Rovnako svetlo.

Svoje hry si uvádzal v rôznych priestoroch v Bratislave, ale aj v Žiline. Ako by si zhodnotil podmienky v bratislavských priestorov a v iných mestách. Čo ti dáva ako tvorcovi väčší priestor na dosiahnutie tvojej vízie a v čom naopak musíš rátať s problémami a improvizovať?

Posledné roky naplno žijem ako umelec na voľnej nohe a tento stav mi veľmi vyhovuje. Si sám sebe pánom, vyberáš si čo chceš robiť, kedy to chceš robiť a za koľko to chceš robiť. Predstava, že by som mal byť v tomto veku inštitucionalizovaný ma úprimne desí a obdivujem svojich rovesníkov ale aj mladších kolegov, že sa vrhajú do interného pomeru s kamennými divadlami. Tvorivá sloboda je pre mňa všetko, pokiaľ ju mám je mi jedno koľko nocí prebdiem nad grantami, resp. koľko dverí predomnou zavrú pri hľadaní priestorov.

Julia_foto_CtiborB

August Strindberg: Slečna Júlia (2014, Štúdio Burkovňa VŠMU) (na fotke Kristína Svarinská a Šimon Ferstl) autor fotky Ctibor Bachratý

Ako by si zhodnotil seba ako tvorcu? Čím si špecifický a na čo majú byť u teba diváci pripravený?

Vraj som veľmi vizuálny režisér, tak ma označila jedna dobrá priateľka kritička. Na čo majú byť pripravený? Snažím sa robiť divadlo, ktoré nehovorí vždy o pekných veciach a ktoré neukazuje nutne pekné veci.

Dá sa ešte vidieť niekde nejaké tvoje predstavenie? Poprípade čo nového pripravuješ a načo sa môžeme tešiť.

Momentálne skúšam jeden z vysnívaných autorských projektov ,,O čom snívam keď snívam o tom, že sa ako chrobák mením na Kafku?“ Bude to performatívna inštalácia, v ktorej účinkujem ja a Peter Tilajčík. Bude to uvažovanie o vzťahu otca a syna v kontexte diel Franza Kafku ,,Premena“ a ,,List otcovi“. A o postavení muža v súčasnej spoločnosti. A možno to bude o niečom celkom inom, nechajte sa prekvapiť. Premiéru chystáme 4. a 5.12. v Batyskafe.

lagarce

Jean Luc Lagarce: Som doma a čakám, že príde dážď (2012, MD Žilina) (na fotke Jana Oľhová a Zuzana Konečná) autor fotky Braňo Konečný

Tomáš Procházka

Absolvoval štúdium divadelnej réžie na VŠMU v ročníku Ľubomíra Vajdičku a Jána Štrbáka. Od absolvovania výmenného pobytu ERASMUS na Rose Bruford College of Theatre and Performance v londýnskom Sidcupe sa aktívne zaujíma o fyzické divadlo a performanciu. Jeho tvorba sa zameriava na klasické dramatické texty v moderných interpretáciach, resp. úpravách a na postmodernú dramatiku. Ako režisér sa ešte ako študent uviedol do profesionálneho divadla kedy v slovenskej premiére režíroval texty Jeana Luca Lagarca Som doma a čakám, že príde dážď a Elfriede Jelinek Zimná cesta; obe pre MD Žilina.  Jeho inscenácia Shakespearovej tragédie Macbeth úspešne hosťovala na zahraničných festivaloch a bola ocenená časopisom Reflektor za najlepšiu réžiu a scénografiu sezóny 2012/2013.  Jeho inscenácie často vynikajú prácou s extrémnymi psychologickými alebo fyzickými situáciami. 

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.