Divadlo

Rozhovor: Divadelný režisér Peter Weinciller

By  | 

Gróf z Luxemburgu je klasická opereta skomponovaná Franzom Lehárom, ktorá mala premiéru v roku 1909. Jedná sa o vyše 100 rokov staré dielo. Snažili ste sa ju svojím spracovaním aktualizovať a priblížiť súčasnému divákovi?

Nápad inscenovať operetu vznikol skôr ako potreba žánrového obohatenia repertoáru nášho divadla. Po pomerne náročnej Wojtylovej filozoficko-poetickej hre a následne anticko-byzantskom texte Theodora Prodroma sme si chceli jednoducho oddýchnuť pri niečom „ľahšom“. Preto sme zvolili konkrétne tento titul. Mne sa zapáčila hudba. Je živá, veselá, má v sebe humor. O špeciálnu aktualizáciu sa veľmi neusilujeme; skôr sa snažíme obhájiť, že opereta môže byť aj dnes „plnokrvné divadlo“, ktoré po umne volených dramaturgických úpravách môže udržať divákovu pozornosť nepretržite až do konca.

Peter_Weinciller_4

Prečo si myslíš, že by mal divák navštíviť toto predstavenie? Na čo sa môže tešiť?

Ak chce na chvíľu zabudnúť na bežné starosti pri inteligentnej zábave, myslím, že neodíde sklamaný. Môže sa tešiť na skvelé spevácke i herecké výkony, živý komorný orchester, na chrumkavú inscenáciu. Lehár skomponoval toto dielo skutočne ako „hudobné divadlo“, ktoré ráta v hudbe s dramatickými dialógmi; nie je to len „hra s pesničkami“ ako mnohé súčasné muzikály.

Je to prvá opereta v tvojom repertoári? Čo ťa viedlo k výberu práve tohto žánru?

Raz, pri obede, ma oslovila jedna bratislavská panička, či neuvažujeme pripraviť nejakú operetku. Tvrdila, že v  jej okolí je pomerne veľká cieľová skupina babičiek a „tetičiek“, ktorým tento žáner chýba. Tak uvidíme… My máme zároveň aj inú ambíciu – osloviť týmto dielom i mladých – aby si mohli vytvoriť bližší vzťah ku klasickej hudbe. Ponúknuť im ju v atraktívnom šate. Cvične som pozval na skúšku zopár študentov. Ich reakcie po skúške ma milo prekvapili.

Režíroval som viacero muzikálov. S operetou sa stretávam po prvýkrát.

Colorato_u9Foto: Vlado Král

Ako dlho ste inscenáciu pripravovali a ako prebiehal skúšobný proces?

Keďže pracujeme na báze projektov, je to oveľa náročnejšie, ako práca v kamennom divadle, kde sú speváci a herci k dispozícii prakticky stále. Tým, že každý z účinkujúcich má svoje hlavné pracovné záväzky, skúšali sme predovšetkým po večeroch a cez víkendy. O to dlhšie samotný proces trvá. Aj v budúcnosti, ak budeme pripravovať projekt podobného typu, vyhradím na to oveľa dlhší čas, ako je zaužívané v bežnej divadelnej praxi.

Vyskytli sa aj neočakávané situácie, ktoré nácvik skomplikovali?

Skúšať divadlo znamená pracovať so živými ľuďmi. Niekedy sa nedá ovplyvniť ich zdravotný stav, fyzická disponovanosť. Ale azda najväčšiu starosť mi robilo obsadenie tenorov. Keďže už samotných tenorov je ako „šafránu“ – nájsť ešte takých, ktorí by zvládli pomerne rozsiahle hovorené herecké party je úloha niekedy priam nadľudská. Takmer po mesiaci a pol skúšania som nemal stále stabilne obsadenú hlavnú postavu. Bolo to dosť zložité. Ale napokon sme to šalamúnsky vyriešili – verím, že ku spokojnosti všetkých účinkujúcich a najmä divákov.

Colorato_u10Foto: Vlado Král

Prečo ste sa rozhodli uviesť hru práve na Novej scéne?

Opereta bola kedysi neoddeliteľnou súčasťou repertoáru Novej scény. Myslím, že tam má svoje miesto. Rovnako ambíciou novej generálnej riaditeľky je vrátiť tento žáner divadlu. Tak sa naše vízie stretli a verím, že to otvorí cestu k uvádzaniu ďalších titulov.

Chystáte sa s ňou vycestovať aj mimo Bratislavy?

Naše Teatro Colorato je divadlo predovšetkým zájazdového charakteru. Ročne precestujeme množstvo kilometrov, absolvujeme mnoho vystúpení po celom Slovensku, Čechách, často hosťujeme v zahraničí. Verím, že sa nám podarí i tento titul ponúknuť rôznym mestám a že si nájde svoje vďačné publikum.

Colorato_u1Foto: Vlado Král

Priblíž nám začiatky divadla Colorato. Ako sa od počiatku formovalo až do dnešnej podoby?

Už počas mojich študentských rokov na VŠMU sme mali tituly, ktoré sme hrávali a chodievali s nimi na zájazdy a festivaly. Postupne tieto tituly začali pribúdať a tak vznikla potreba zastrešiť ich, vytvoriť súbor, či divadlo.

Aká je filozofia divadla? Čím ste špecifickí?

Samotný názov „Colorato“ v preklade znamená čosi ako „farebný“, „plný farieb“, „pestrofarebný“. Také chce byť i naše divadlo. Pestrofarebné nielen v scéne a kostýmoch, ale predovšetkým v repertoári, v jeho žánrovej pestrosti. Našou filozofiou je aby predstavenia mali v sebe „divadelnosť“ a niesli bohaté myšlienkové posolstvo.

Colorato_u6Foto: Vlado Král

Podľa čoho si vyberáš látku pre svoj budúci projekt? Čo v sebe musí mať, aby ťa zaujala?

Je to často veľmi subjektívne alebo spontánne. Istý čas som čítal vynikajúci román Irvinga Stonea Agónia a extáza o živote a diele Michelangela. Z toho neskôr vzniklo predstavenie „Michelangelo – freska o ceste umelca“. S dramaturgičkou Mirkou Kičiňovou sme nezávisle na sebe čítali Shakespearovu hru Oko za oko. Keď sme raz na káve o nej vášnivo diskutovali, vznikol nápad inscenovať ju. Na skúšky z umeleckého prednesu som študentom vyberal Hviezdoslavove básne a balady. Niektoré ma tak oslovili, že som si povedal, že ich určite musíme zinscenovať. A tak vznikla inscenácia „Ó SLÁVA HVIEZD Ó SLÁVA“, ktorá zožala množstvo ocenení a hrali sme ju na mnohých zahraničných zájazdoch a festivaloch. Hra „Noemova archa alebo Nezabudni na slona“ vznikla zase tak, že mi kamoška, učiteľka, hovorila ako si s deťmi stavajú papierový koráb z triedeného odpadu. Hra „Lúče otcovstva“ ma zase hlboko oslovila, keď som si v Taliansku čítal Wojtylove súborné dramatické dielo. Neustále som sa k nej vracal, vnútorne so mnou komunikovala, nedala mi spať.

V tomto zmysle ma vždy fascinuje sloboda výberu, sloboda tvorby. Že môžeme hrať to, čo nás baví, zaujme. Nikto nás netlačí, že musíte hrať to alebo to. A spätná divácka i odborná reflexia nás zas presviedča o tom, že azda nie sme celkom na nesprávnej ceste…

Máte svoj kamenný priestor? Kde sa na vás diváci môžu prísť pozrieť?

Dal som si to ako novoročné predsavzatie. Nájsť stabilný priestor. Hoci máme za tie roky vybudovanú celkom slušnú divácku základňu, chýba nám stabilné miesto, o ktorom diváci vedia – tam hrajú, tam sa oplatí ísť. Ak si stále musíme niekde prenajímať priestory, je to oveľa náročnejšie. Tak by sme mohli hrávať aj častejšie. Ak o nejakej zabudnutej „hale“ v Bratislave náhodou viete, dajte nám prosím vedieť… :o) Dovtedy sú všetky informácie na našom webe. ;o)

Colorato_7Foto: Tamara Eliášová

Koľko členov má divadlo? Kto zastupuje jednotlivé zložky? Spolupracuješ s osvedčeným tímom alebo k spolupráci oslovuješ aj nových ľudí?

Výhodou prevádzky takéhoto typu divadla je, že nevyberáme tituly pre konkrétny súbor, ale skôr opačne. Vyberieme titul – a doň – podľa typov a potreby, obsadzujeme hercov. Nevýhodou zas je, že sa termínovo i časovo musíme prispôsobovať ich hlavným záväzkom. Máme stabilný inscenačný tím, ktorý sa postupne dotvára. Rád skúšam pracovať aj s novými ľuďmi – a keď si rozumieme, spolupráca pokračuje. V Košiciach sme napr. pripravovali muzikál Matúš Čák Trenčiansky s choreografom Maťom Gogom. Keďže som bol s jeho prácou vysoko spokojný, oslovil som ho aj pri príprave Lehárovej operety a počítam s ním určite aj do ďalších projektov. Podobne je to aj v prípade dramaturgie, hudby, hercov, atď…

Stálych hereckých spolupracovníkov máme už pomerne dosť; vždy však oslovujeme aj nových. Verím, že sa časom možno sformuje aj stabilný súbor. Ako mi nedávno povedal jeden z hercov, že ak by sa tak stalo, pokojne by dal výpoveď zo svojho kamenného divadla a prešiel by k nám. Polichotilo mi toto konštatovanie, ale zatiaľ sme realisti… :o)

Kedy sa v Tebe objavil záujem o divadlo ako také? Naviedol Ťa niekto na túto cestu alebo sa to jednoducho stalo?

Keď som ako štvorročný dostal pod stromček bábkové divadlo, už vtedy ma fascinovalo. A potom každé predstavenie – keď sa zhaslo v sále a otvorila sa opona. Bol to vždy malý zázrak. Zrazu začal jestvovať zázračný svet. A ten ma baví dodnes…

Colorato_2Foto: Tamara Eliášová

Čo Ťa na divadle najviac fascinuje?

Divadelnosť. Premena. Metafora. Obraz. Poézia. Fantázia.

Aké máš s divadlom plány do budúcna? (Alebo divadlo s tebou? 🙂 )

Jednou veľkou prioritou je mať predovšetkým z divadla radosť. Chcem mať radosť z toho, čo robím. A všetky negatívne vplyvy – a ľudí, ktorí by mi túto radosť kazili, sa snažím eliminovať. Preto sa pri tvorbe vždy snažíme dať dokopy taký tím, ktorý si bude rozumieť – po profesnej, ale aj po ľudskej stránke. Potom môžeme ísť hosťovať hoci aj na koniec sveta…

Viac o divadle Colorato sa dozviete na www.colorato.sk

Franz Lehár: Gróf z Luxemburgu
Teatro Colorato Bratislava v spolupráci s Divadlom Nová Scéna
Štúdio Olympia, Nová scéna
Ďalšia premiéra: 4.2. 2016

Inscenačný tím:

Dirigent a hudobné naštudovanie: Daniel Simandl
Réžia: Peter Weinciller
Libreto a texty piesní podľa nemeckého originálu: Peter Petiška a Tomáš Janovic
Dramaturgia a úprava textu: Juraj Fotul
Choreografia: Martin Goga
Kostýmy: Barbora Yurkovic

Obsadenie:

René, gróf z Luxemburgu: Pavol Oravec
Angelika: Blanka Jílková
Juliette: Marianna Gelenekyová, I. premiéra/ Lenka Jombíková, II. premiéra
Brissard: Tomáš Dedič
Knieža Basil Basilsky: Igor Šimeg
Pani Kokossowa: Miroslava Marčeková
Právnik: Juraj Vodila

Komorný orchester The Ladies Ensemble