Film & TV

Rozhovor (1974) F.F.Coppolu vyvoláva strach a zneistenie

By  | 

Vnútorné rozpoloženie a citlivosť pri ochrane súkromia je v dnešnom svete značne relatívna. Francis Ford Coppola začiatkom 70-tych rokoch túto tézu a predzvesť vzrastu sofistikovaných metód odpočúvania a technologického rozkvetu parafrázoval ako dáku sprofanovanú teoretickú kataklizmu v narúšaní zabehnutých noriem a duševného vlastníctva, ktoré skrýva a odhaľuje  vnútorne previazaný a tajomný svet členitých a zároveň vylučujúcich sa príbehov. Samotná podstata upretia pozornosti morálky a odopretia istôt vnútorného sveta by nás ako ľudstvo položilo, pretože ak vo formálnom prejave a asertívnosti používame prehnane skreslené a dôverčivé vystupovanie, v našom dostredivom svete naberajú podobné tendencie až prehnane oportunistickú a nie práve stokrát prirodzenú (ne)obozretnosť. Čiže lavírujeme svojim spôsobom medzi ich skutočným vyznením a prchavou fantáziou, kedy jednostajne i prekypujeme rozletnosťou neskrotných vášní.

Gene Hackam ako Harry Caul však tieto isté a perfídne nabúranie do sveta morálneho a duševného súkromia absolvuje na dennodennej báze. Jeho prácou ako kvázi sluhu svojho pána; napĺňanie poznatkovou sférou a utajovaných dôverností, ktoré sú mu zamlčiavané však aj zároveň túto nezdravú syntézu napokon vyvažuje vlastnou prázdnotou. Nestíha si usporadúvavať vlastný život a prichádza o priateľstvá. Trpí svojou anonymitou a neustálymi pretvárkami. Spoločenský svet vníma ako kolektívnu schýzu nerestí, stavia sa do pozície nezaujatého boha vyťahujúc si z talára maličké %-to informácií kategorizujúcich práve v ich kľučkujúcich stereotypoch, ktoré mu bránia v rozpoznávaní toho dôležitého od nedôležitého – zvyšného balastu. Rozdúchava niečo veľmi osobné a citlivé v pejoratívnych obštrukciách, ale jedného dňa má možnosť zasiahnuť v pravú chvíľu. Expertná bezpečnosť razom stojí tvárou v tvár v predtuche niečoho, čo môže nevídane vplývať na chod nezvratnosti vecí a dôležitých rozhodnutí.

 

Zákazku, ktorú dostal tentokrát sa od ostatných vymyká hneď z niekoľkých hľadísk. Je od riaditeľa istej spoločnosti (Robert Duvall), ktorého počas celého filmu uvidíme v jedinom okamihu, kedy je hlavou otočený chrbtom od hlavnej postavy a počúva nahrávku, ktorú mu Caul vyhotovil. Coppola atmosféricky využíva techniku nielen na dosahovanie výdobytkov vtedajšej modernizácie a jej zo zákulisného hľadiska akceptovateľnému plnému pochopeniu divákovi, ktorý sa v tomto svete orientuje, ale i k sugestívnemu účinku. Svetlo je ostré a hlboké, tma je evokačná len v interiéroch a v „neviditeľnostiach“, ku ktorým pátrame. Funkcia zvuku a jeho efektov je však ešte o čosi obratnejšia, rytmizujúcejšia a príznačnejšia.

Predmetná nahrávka je o riaditeľovej žene a ten ju sám z indikačného a pravdepodobnostného hľadiska upodozrieval z nevery, pretože do iných súvislostí zjavne a po prebdenej zápletkovej dedukcii nedocielil. Caul za pomoci jeho tímu s parťákom Stanom (John Cazale) však motivačný obsah a urputnosti naliehania dôležitosti tejto objednávky nevedel odhadnúť. Stan však svoju prácu vedel oddeliť od súkromia, čo sa Caulovi nedarilo a zrejme i za svoj perfekcionizmus vzbudzoval ohromné kariérne renomé, kde však jeho strohý a prázdny život začínal a končil. Kauzu však Coppola dokázal preniesť hneď v niekoľkých, nie zrovna malicherných prirovnávaniach s dobovou spoločnosťou a jej široko sa obklopujúcimi nástrahami.

Fenomén odpočúvania a zbierania majetkového vlastníctva v duševnej rovine a v širšej verejnosti započala svetoznáma kauza prezidentovej kancelárie Richarda Nixona z roku 1972 – Watergate. Coppola tak intuitívne a s chirurgickým ansámblom zabŕdol do pálčivosti problematiky slobody práve zo sveta zákulisí a riadenej infiltrácie, než jej gnozeologickej a fyzickej očividnosti. Poukázal, že naše súkromie má trhliny a ich následkom nevieme adekvátne čeliť. Prípad Caula však nastavil túto tézu v nemenej závažnú deštrukčnú disproporciu, pretože nato, aby silný jedinec vedel na tieto praktiky reagovať, nesmie sa utápať v osamelosti a v neistote, kedy rovnaké zbrane, ktoré používate, sa vám stonásobne otočia chrbtom. The Conversation vo finálnej fáze nemá riešenie, pretože údernosť a sofistikovanosť týchto prostriedkov je prepracovaná maximalisticky a bez citeľných zádrheľov.

Prostredie San Francisca má ale dokonale zmapované, takisto bez väčších problémov vie kohokoľvek napichnúť a odhaliť. Inkriminovanú nahrávku dokázal opraviť i technicky rozlúštiť. Počas planej a neurčitej dichotómie výkladu tajomných slov mladej dvojice sa zrazu nevedel odosobniť od ich nesmierne  bohatej akumulačnej interpretácii a predzvesti istej tragédie, ktorú nedokázal rozšifrovať, ale neustále dobiedzavé a opatrné slovíčkarenia ho nenechali chladným. Na takéto niečo nebol zvyknutý. Naliehanie spoločníka a podriadeného Martina Stetta (jeden z najpresvedčivejších výkonov Harrisona Forda v kariére) o diskrétnosti pri predaní a manipulácii s ňou tak razom evokovali akúsi sprisahaneckú akciu voči jeho žene Ann (Cindy Williams) s menom jeho samotným a svojho šéfa a takisto celej firmy. Udalosti v hoteli ale nabrali šokujúci spád. V scéne vraždy, ktorú môžete vidieť v priloženom linku ho falošné indície dislokačne odviedli do stavu chaosu a výčitiek nad spolupodieľaním sa nad týmto ohavným činom.

Ann však zbadal počas „mediálne vysoko nafúknutej bubline“ akte vraždy. Nie však ju ako obeť, ale jej manžela! Ju vidí živú a zdravú s ostatnými členmi spoločnosti, ako dumajú nad jeho stratou. Navyše i samotné vyšetrovanie (v prelínačkových voice-overoch a Harryho snovej paranoji) oni sami a do jedného zahladzovali skrz náhodnú príčinnosť automobilovej havárie, čo bol samozrejme iluzórny klam. Harryho sebaisto snorenú stopu vraždy nevernej ženy tak zašla k pomykovu a uviazol  tak apropo vo vlastnej pasci. Šlo o spiknutie, o hru a Coppola svoje vyjadrovacie prostriedky účinne tlmil do tej najextrémnejšej nevyhnutnosti. Zrazu jeho (Caula) ako najúspešnejšieho experta na túto oblasť niekto predčil a vyhrozoval mu, aby o danej problematike mlčal. Dostal lekciu, akú ešte nezažil, ale metodológiou v príkrom rozpore s jeho profesiou, nad ktorou osobne dovtedy nepoznal nikoho vynaliezavejšieho. Rozhovor teda nahliada k viacerým konfliktom, pričom trilerová kostra je skôr sprostredkujúcim vodítkom opulentnej osi záhad a sveta non visible, než vyšetrovaním a priebehovosti zločinu ako takého.

„ZNOVU A ZNOVU NAČÚVANIE PÁSKY HO DOVIEDLO K DRAMATICKĚMU ZISTENIU, ALE OSUD A JEHO PRIEBEH SI VYSVETLIL NESPRÁVNE. ROZHOVOR JE I ŠTÚDIOU OSAMELOSTI A BOJOM S ŇOU VO SVETE POHŔDANIA ZA TÝM NAJINTÍMNEJŠÍM – SÚKROMÍM.“

Anatomický kruh naviac utvrdzuje elektronické piano Davida Shireho, cez ktorého evokáciu sme cítili Caulovu beznádej ešte intenzívnejšie. Iluzórnosť záberov v poslednej fáze filmu počas mediálneho humbuku je až neskonale mrazivá, keďže na vraždu nazeráme nezaujatým okom z vedľajšej a inkriminovanej izby 773, ktorá nám do informačného portfólia chýbala. Lenže odkiaľ zrazu máme túto atrakčnú a znalostnú dôveryhodnosť a schopnosť rozpoznať skutočnosť od fikcie a obeť od útočníka? Zrejme šlo o Harryho domýšľavú fantáziu, keďže pri výbehu na balkón zaznamenal útok na Ann cez slabo rozlúštiace mliečne sklo. Avšak, zrejme šlo o jej vplyvného a napadnutého manžela, ktorý sa z posledných síl dozvedel, ako ho zradila a smrteľne zranený im (jej a Stettovi) už nedokázal nijako uniknúť. Podobné princípy pocitovosti možno chápať i pri masívnom nábehu krvi z WC, ktoré Caula vnútorne i teritoriálne poznačili ešte počas a tesne po mieste činu. Vediac a vyhrážajúc sa ich rečami mu pri zisťovaní o udalostiach bolo čoraz viacej od hovorcu spoločnosti Martina Stetta dávané na vedomie, že už je aj on sám taktiež napichnutý a jeho reflexívna mobilita tak zlyhala na plnej čiare a musí poslúchať. Snažiac sa toľko známe technologické teleso (ktoré zvykol používať) vydriapať zo svojho nábytku končí film jeho symbolickou hrou na saxofón. Uviazol v pasci a nemilosti vlastných nástrojov, ktorým panoval a tie naraz panujú nemu.

Martin Hladký

Študuje na Fakulte ekonomiky a manažmentu v Nitre a mimo toho sa zaujíma o rôzne úrovne spoločenského poznania. Kedysi aktívnejšie športovanie vymenil za vzťah k filmovému umeniu a umeniu v rôznych jeho oblastiach.