Kultúra & umenie Výtvarné umenie

Rozália Habová o vernisáži Na vlnách radosti

Pavel Chodúr

Vaša minuloročná vernisáž sa volala Rieka života. Aký je tohtoročný názov vernisáže a prečo ste si zvolili práve tento názov?

Našu tohoročnú a druhú vernisáž dospelákov výtvarného klubu pod mojím vedením, som nazvala ,,NA VLNÁCH RADOSTI“. Prvá sa volala ,,RIEKA ŽIVOTA ,,.

A preto som  chcela ponechať niečo tečúce, vlniace sa  v názve a tou je voda, ktorá prináša, obohacuje, ovlažuje a je nositeľom života. Pre nás aj nositeľom radosti z tvorby, ktorá nás obklopuje pri výtvarnej činnosti… Je ľahko viditeľná pri pohľade na naše tváre pri objavovaní nových techník a ich vzájomných kombinácií.

V čom vidíte oproti minuloročnej vernisáži najvýraznejší pokrok? Či už u vašich študentov, alebo u organizovania vernisáže vo všeobecnosti?

Je veľmi potešujúce, že môžem zhodnotiť túto vernisáž ako za výnimočnú. Pravdou je, že tvorba nie je nikdy na konci cesty, že sa dá vždy na dielkach popracovať viac a viac, ale to nebolo naším cieľom. Dôležitým sprievodným javom pri našom stretnutí  a tvorbe hrá potešenie z prítomnosti druhých  a vzájomných priateľských rozhovoroch…

Pri počte výtvarných prác 125 a ich inštalovaní som už ďalej nepočítala koľko ich je doopravdy…snažila som sa len, aby malo každé dielko svoje miesto a svet, aby farby, námety a  duša obrázkov  ladili k  sebe, mali spoločný rozhovor a nebránili iným obrázkom a dielkam vyniknúť. Nie je to ľahká, ale veľmi vzrušujúca tvorivá práca…s každým dielkom sa spojím aj s jeho majiteľom a nosím ho v ruke, pokiaľ mu nenájdem to správne miesto na stene alebo stojane…

Samozrejme, že tvorba mojich dospelákov postupne skvalitnieva a vidím, ako sa mení pod ich rukami. Sú omnoho zručnejší a pozornejší, vytrvalejší a /menej sa zdúvajú, ak sa im nedarí…hihi/ Na tejto vernisáži obohatili výstavu o nové výtvarné techniky/maľba anilínovými farbami na plátno, kombinovanie maľby akrylovými farbami s  keramikou a drôtovaním…/

Čo sa týka mojich študentov tak sa musíme pochváliť, boli úspešne prijatí na stredné umelecké školy v Bratislave.

V čom vidíte vy silu výtvarného umenia?

Správne ste nazvali výtvarné umenie silou. Je to nevyčerpateľné jazero láskavej vody, napustenej z božského srdca a tak je nevyčerpateľné…My si vždy len trocha požičiame a snažíme vrátiť v podobe našej tvorby…

Rovnako ako minulý rok sa aj táto vernisáž môžete pokochať rôznymi štýlmi a výtvarnými postupmi. Vedeli by ste nám ich trochu priblížiť? Či už podľa náročnosti, farebnosti, alebo významovosti?

Na tejto vernisáži sa vám predstavili dospeláci vlastnou tohoročnou tvorbou v rôznych výtvarných technikách. Je to maľba na plátno, drevo, olejovými, akrylovými, anilínovými, farbami…maľbou na sklo, na hodváb, tvorba vizitiek do kníh, olejovými pastelkami, dekoračnými technikami a kombináciami z keramiky a drôtu.

Vytvorila som z ich tvorby červené, modré a do zelena prechádzajúce farebné polia s motívmi fantazijných  krajín, portrétov a zátiší.

Keď sa študent u vás zahlási, čo môže od vašich hodín očakávať a kam ho to ako umelca posunie? Máte aj študentov, ktorý nevedeli vôbec kresliť a aj tak sa ich výtvor dostal na vernisáž?

Ktokoľvek sa u mňa prihlási, môže očakávať základnú prípravu na strednú školu/grafika, keramika, dizajn…/ alebo vysokú školu so zameraním na odbory /architektúra, dizajn, grafika, keramika, sochárstvo, /vitráž/

Ako ste sa dostali ku kresleniu a kedy vám napadlo, že by ste to mohli výtvarné umenie aj učiť?

Už od malička som rada kreslila a chcela byť učiteľkou. Postavila som si všetky bábiky a gumené zvieratká do rady vedľa seba, porobila zošity a skúšala som ich z toho, čo som ich naučila. Pri odpovediach ,,mojich žiakov,, mi vypomáhala moja maminka, ktorá musela odpovedať chlapčenským alebo dievčenským hlasom, aby to bolo ako naozaj v škole. A takto pokračujem od svojich šiestich rokov až po dnešný deň…

Myslíte si, že ľudia o výtvarné umenie javia v dnešnej dobe záujem?

Myslím si, že v tejto dobe stúpa záujem o výtvarno a to je dobré. Ešte nikomu neublížilo, ak si trocha zamaľoval v kruhu milých ľudí a využil svoj voľný čas kreatívne a spoločensky. Lebo nie je až tak podstatné, aby sa vždy niečo vytvorilo, ale práve stretnutie ich povzbudzovalo k ďalšiemu a potom aj k tvorbe…

Vnímajú vaši študenti, ktorý nežijú veľkomestským životom silu výtvarného umenia výraznejšie? Myslíte si, že človek môže byť umelecký, hoci napríklad neštudoval umeleckú školu?

Samozrejme, že sú rozdiely vo vnímavosti ľudí žijúcich veľkomestským životom a naším ,,menším,, životom. Prúdenie umeleckých zážitkov vo veľkých mestách je silnejšie a intenzívnejšie…ale možno menej osobnejšie a intímnejšie. Mám pocit, že v ,,menšom,, máme viacej času a priestoru  pre seba a navzájom. Nezmeškáme toľko električiek a vlakov a ten ušetrený čas môžeme prežiť spoločne…

Čo pre vás musí mať obraz , aby ste ho mohli nazvať umením?

Obraz by mal obsahovať hlavne dušu, vhodný námet a mal by iritovať osobu, ktorá sa naň pozerá, k stále sa obnovujúcemu čaru a nekončiacemu úžasnému pocitu a zážitku z neho…Malo by sa v ňom objavovať vždy niečo nové a povzbudzujúce…prosto nevykukať ho.

Od kedy do kedy môžeme výstavu vidieť a kde sa koná?

Výstava je v Mestskom centre Kultúry v Malackách, na Záhoráckej ulici, /pri dolnom kostole/ otvorená každý deň v mesiaci júl od pondelka-piatka od 9,00-17,00 hod, a v sobotu -od 9,00-12,00 hod.

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.