Divadlo Kultúra & umenie

Róbert Pakan: Umenie je nenásilná forma, ako poukázať na pálčivé témy.

Foto: Wayne Lee
Pavel Chodúr

Za akých okolností vznikol celý nápad na Drama Queer festival?

Ja v provom rade ďakujem za oslovenie. 9múz mám rád a náš festival Drama Queer je 10. múzou, ktorú sme si vymysleli, tak sa možno aj vy časom premenujete. (smiech) Festival sme vytvorili, lebo sme chceli pozývať aj iné divadlá do Bratislavy, ktoré by predstavili svoje queer divadelné umenie. Divadlo NOMANTINELS je jediné divadlo na Slovensu, ktoré sa venuje angažovaným témam rodu a sexualnej identity, ale tých predstavení, alebo divadiel, ktoré majú v repertoári aj takéto inscenácie, je však viacero. Je radosť stretávať tvorbu aj iných umelcov a umelkýň.

Momentálne ste jediný divadelný festival pre LGBT komunitu v strednej Európe. Má toto prvenstvo v sebe aj výhodu v rámci medzinárodného prijatia a dosahu?

Takto ďaleko sme sa ešte asi nedostali a nevnímam, že by o nás bolo nejako celoeurópsky známe, že tu sme a tvoríme a pozývame. Festival z roka na rok rastie a ním rastieme aj my a kvalita festivalu. Bratislava je trošku v nevýhode, lebo nepatrí úplne k tým najväčším mestám a už vôbec nie je gej destináciou ako napríklad Berlín či Barcelona. Ale keď nie je, tak bude. A my z nej spravíme jedno krásne otvorené mesto, kde okrem iných vynikajúcich podujatí budú raz ročne diváci a diváčky môcť ísť na dobré queer divadlo na festival Drama Queer.

Ako vníma Slovensko, ktoré považujem stále za veľmi konzervatívne, tento festival? Máte ľahkú cestu, čo sa týka financií, zháňania sponzorov, alebo aj samotnej účasti?

Náš festival je menšinový a divadlo je menšinový žáner. Takže robíme menšinové divadlo o, a pre menšinu. Bežní ľudia sú veľmi tolerantní, ale tolerancia nestačí. Tu je potrebná akceptácia a tej sme sa ako slovenská spoločnosť temer ani nedotkli. Viem, že mnohí a mnohé na to hľadia inak, že veď čo tí LGBTI chcú, veď ich tu nikto nezabíja, nebije, môžu si tu na Slovensku žiť. Nuž, to že ma nikto nezabije len tak, lebo som gej, beriem už ako samozrejmosť, ako že nezabíjame ani ľavákov, alebo ryšavých ľudí, o ktorých sa tiež tvrdí, že nemajú dušu. (smiech). Ako povedal Imrich Matyáš, prvý slovenský gej aktivista: “Z pohnútok spravodlivosti a z poznania podstaty rovnopohlavne milujúcich ľudí o rovnoprávnosť nikoho neprosíme, ale žiadame!”

Z verejných zdrojov nie je problem získať zdroje, festival sa už na Slovensku etabloval a prináša profesionálne umenie bratislavskému divákovi a diváčke. Čo sa týka súkromného sponzoringu, tam je ešte veľká priepasť. Slovenské súkromné firmy nepodporujú veľmi umenie ako také a už vôbec nie queer umenie. Ale verím, že sa to zmení. Priam v to dúfam. Napríklad, aj taká Kofola tvrdí, že Keď ju miluješ, nie je čo riešiť. To je slogan ako stvorený pre teplých. Dúfam, že nás budúci rok budú sponzorovať!

Prečo je podľa vás takýto druh festivalu dôležitý?

Myslím, že v našej spoločnosti, kedy sa LGBTI ľuďom vyčíta ešte aj to, že využívajú svoje ústavné právo a majú svoj GAY PRIDE je práve umenie tým slobodným priestorom, kde o dôležitých témach ako je aj sloboda, sexuálna identita, rodová identity, ľudské práva, rodová rovnosť, je potrebné hovoriť. Umenie je nenásilná forma, ako poukázať práve na pálčivé témy. Pozrite sa napríklad na aktuálny problém pri kandidatúre Slovenska na sídlo europskej agentúry EMA. Slovensko kvôli svojej bigotnosti bolo diskvalifikované. A nepomohlo ani to, keď ministri otvorene klamali o tom, ako sa na Slovensku LGBI ľuďom žije dobre a slobodne. To predsa vôbec nie je pravda, ale v zahraničí nás takto prezentujú. LGBTI ľudia sa na Slovensku nemajú dobre a zabúda sa na nich.

Aké sú hlavné témy a žánre tohto festivalu? Viem, že sa dotýka hlavne LGBT komunity a ich príbehov, ale stalo sa vám, alebo je účelom, že keď na festival príde aj laik, ktorý sa v týchto témach nevyzná, alebo je možno skeptický, že mu to do určitej miery otvorí oči k problémom, ktoré táto komunita stále má a priblíži podobnosti medzi jeho a vašim svetom? Teda myslíte si, že festival stiera hranice a rozdiely a vytvára dialóg o tom, že v zásade nie sme až tak rozdielny?

Myslím, že by bolo veľmi zjednodušené hovoriť, že ide len o LGBT témy. Pre dnešné divadlo je príliš málo, aby sme hrali o tom, že sme teplí a pozerajte na nás, akí sme teplí. Ide skôr o rôzne témy, ale ako ich vidia queer ľudia alebo ak chcete LGBTI ľudia. Totiž vidieť niekedy aj bežné veci inou ako heteronormatívnou optikou dáva divadelným príbehom absolútne nový rozmer. To že náš svet je tak veľmi farebný a rozmanitý ponúka divákom a diváčkam oveľa širšie poznanie a vnímanie sveta. Je to aj veľmi náročné, prinášať niečo podobné na javisko, ale v skutočnosti veľmi hodnotné a zaujímavé a nové. O tom je queer umenie.

Čo je na tomto ročníku najzaujímavejšie a čo by sme si nemali nechať ujsť?

Tento ročník máme veľa zahraničných hostí, väčšinou ide o fyzické divadlo, ktoré v súčasnom divadelnom svete má obrovský priestor. Určite netradičné poňatie identity v predstavení BIOFICTION a o duálnosti sveta v predstavení Black&White si nájde divák a diváčka zaľúbenie a možnosť hĺbavého premýšľania. Ja osobne sa veľmi teším na autorskú inscenáciu Mariána Amslera ON z brnenského HaDivadla alebo tiež výbornú divadelnú adaptáciu románu Irvina Welsha, Pohlavné životy siamských dvojčat, od pražského Meetfactory.

Ako je to v rámci hostí? Ktoré krajiny sa do tohto projektu zapojili? Hovoríme tu len o umeleckých školách, alebo sa do projektu môže zapojiť ktokoľvek. Ako funguje výber, kto sa festivalu zúčastní a aké podmienky musí spĺňať?

Každý rok máme veľmi veľa českých nezávislých divadiel. Tento rok to bude HaDivadlo z Brna, ktorého repertoár je vždy veľmi kvalitný. Tešíme sa, že nás navštívy aj náš nemecký hosť Nils Wilkinson, česká performerka Jana Vrana, alebo naši hostia zo Švajčiarska.

Festival je divadelnou prehliadkou. Dramaturgická rada festivalu vyberá vhodné inscenácie, a následne sa oslovia divadlá na spoluprácu. Spolupracujeme s českými divadlami, rakúskymi, nemeckými švajčiarskymi. Komunikácia je aj s poľskými a maďarskými súbormi.

Oproti prvému ročníku a tomuto súčasnému, v čom vidíte najväčší posun?

Vo všetkom, festival ma jasnú dramaturgiu, stály tím ľudí, kvalita predstavení je lepšia, profesionálnejšia, divákov a diváčky chodí omnoho viac oproti prvému ročníku. Ten festival je ako dieťa, ktorého prvý rok pokakané neustále prebaľujete a dnes už si vie samé zaviazať šnúrky a nosí Vám jenotky zo školy.

Ako vnímate vy umeleckú a kultúrnu situáciu na Slovensku. Predpokladám, že dôvod prečo aj festival vznikol bolo rozšíriť spektrum toho, čo sa na Slovensku dá robiť, či už tématicky, alebo umelecky. Vnímate kultúru a umenie na Slovensku pozitívne? A prečo?

Chýba tu divadlo. Ja by som si prial keby bolo ešte viac divadla a hlavne viac divákov a diváčiek. Nech je takým istým bežným javom ako chodiť do kina, chodiť aj do divadla. A mne chýba aj viac divadla v školách, nerozumiem prečo sa napríklad na hodinách Slovenského jazyka preberá literatúra ako umenie, ale divadlo, alebo výtvarné umenie už nie. Žiaci síce vedia rozoznať trópy a metafory v literárnom texte, ale divadelnú metaforu už nedokážu rozpoznať. V divadelnom svete mi možno chýba viac angažovaného divadla a možno odvážnejšia dramaturgia kamenných divadiel. Oceňujem veľa hier a ich výber napríklad v SND, ale už nerozumiem napríklad uvedeniu hry Sissi, prečo, na čo? Komu to je určené? To je len jeden príklad akejsi nekonzistentnosti našej hlavnej divadelnej scény. Ja som presvedčený, že divadlo na Slovensku je veľmi kvalitné a dobré, máme výbornú scénu. A nie len v Bratislave, ale aj v iných mestách. Mám rád Martin, Prešov, Banskú Bystricu. Teda kultúru a umenie vnímam pozitívne, len by som si prial viac recipientov umenia.

Odkedy dokedy festival trvá? V akých priestoroch? A kde sa o ňom môžeme dozvedieť viac?

Festival trvá od štvrtka 9. Novembra do pondelka 13. Novembra. Každoročne ho organizujeme v a4 – priestor súčasného umenia v Bratislave a v Štúdiu 12. Viac o festivale určite na našom webe www.dramaqueer.sk, alebo na facebooku https://www.facebook.com/events/402042786877958/ Predpredaj vstupeniek v sieti Interticket: https://nomantinels.interticket.sk

Titulná Foto: Wayne Lee

O autorovi

Pavel Chodúr

Pavel Chodúr

Študoval na VŠMU odbor Umelecká kritika a audiovizuálne štúdia. Tu sa začal venovať písaniu scenárov. Je podpísaný pod prvú slovenskú adaptáciu komiksu v réžií Romana Gregoričku Orfeova pieseň. Venuje sa kreatívnemu písaniu, réžií svojich vlastných diel, herectvu. Rád cestuje a píše o svojich cestách denníky. Niekoľko rokov fungoval v amatérskom divadle ako scenárista a herec a v súčasnosti pracuje pre castingovú agentúru Cine-jessy tiež na pozícií kreativca. Inak vo voľnom čase číta, píše, pozerá, počúva a keď mu zostane chvíľa voľného času ide sa prejsť.